V moldavskej stepi 27

Nicolae Donici bol matematikom a fyzikom, astronómom, priekopníkom vedy a tragickou postavou zároveň, osobnosťou odvrhnutou a náročky zabudnutou na dlhé desaťročia, keď sotvakto našiel odvahu jeho meno, v domácom prostredí, čo len vysloviť, podobne, ako to bolo v prípade nášho Milana Štefánika. Títo dvaja sa stretli, ký div, prvýkrát na Mont Blancu, kde pomáhali udržať pri živote astronomické observatórium v extrémnom, avšak mimoriadne vhodnom prostredí. Po ďalšom spoločnom pozorovaní zatmenia Slnka roku 1905 v španielskom Alcossebre, sa Donici vracia na svoje panské sídlo v Dubassari Vechi, kde stavia kruhovú vežu svojej vlastnej hvezdárne. Má čulé styky so staručkým a krívajúcim astrofyzikom Pierrom Janssenom, priamo v srdci vtedajšej svetovej astronómie, v Meudone pri Paríži.
Obávaný dátum 18. máj 1910 bol v tých časoch očakávaným koncom sveta, pretože prichádzajúca Halleyova kométa mala svojím stomiliónov kilometrov dlhým ohonom zasiahnuť Zem a kyanidovými plymni otráviť ľudstvo. Uznávaný hvezdár a všestranne nadaný Flammarion rozdúchal ešte viac ohňa, keď vyslovil domnienku, že obrovská kométa so siedmimi chvostmi zmetie všetko živé i neživé z povrchu zemského. Novela „La fin du monde“, tohto autora sci-fi na výslní, bola rovnako taká úspešná, ako i vzbudzujúca priam apokalyptickú hrôzu, čo sa napokon čoskoro otočilo naruby a ukázalo svoju odvrátenú tvár v podobe zničujúcej prvej svetovej vojny.
Toho dňa obaja mali statočne v úmysle fotografovať kométu, ale okrem oblačného počasia im v tom zabránila skutočnosť, že pomerne malé jadro kométy počas prechodu popred slnečný kotúč nebolo k Zemi dostatočne blízko, aby bolo vôbec viditeľné, nehovoriac už o svetelnej stope, ktorá v porovnaní so žiarou Slnka, nebola schopná žiadnej konkurencie.
Alej kozmonautiky v Kišineve mi prišla nateraz vhod. Po potulkách v otvorenej prírode ocitol som sa v peknom, citlivo kultivovanom prostredí s parkovou úpravou. Na dohľad boli pavilóny Technickej univerzity Moldovy a pôsobivá architektúra kruhového solitéru astronomického observatória. Poznám internetové online prenosy z jeho teleskopu a tunajšie pracovisko je zapojené do medzinárodnej spolupráce v oblasti nano- a mikrosatelitov.
- Vypadol ti! Pobehol som za dievčatkom s detským kočiarikom. Mamina so svojou dcérkou, obidve svorne tlačiace pred sebou kočíky, zastali, obzreli sa a dievčatko vážne poznamenalo:
- Mne nie, ja už dávno nedudlem dudel, to mojej bábe. Vzala si odo mňa cumlík a napomenula svoju „papušu“:
- Milá moja, nevypľúvaj ho,. Lebo keď budeš väčšia, bude ti za ním ľúto, ale už si ho neužiješ!
Mladá mamička jej potichu dohovárala:
- Steluta, tichšie, braček sa ti zobudí!
- Podišla k nasledujúcej lavičke a usadila sa. Kočík zaparkovala do tieňa pod nevysokou tujou, pričom polohlasne telefonovala.
Steluta urobila to isté, s výnimkou toho siahodlhého hovoru, ako sa ukázalo neskôr. Ja som sedel len o niekoľko krokov na opačnej strane a čítal „Bájky“ od Alecu Donici, moldavského to proťajška a súčasníka bájkara Ivana Andrejeviča Krylova. Dievčinka sa dobrú chvíľu venovala svojmu „dieťaťu“, pohybovala kočiarikom sem a tam, akoby azda už-už zaspávalo, potom ho s ustarosteným výrazom na tváričke vybralo von, ponaprávalo mu vankúšik, poznove ho dalo ležať a čičíkalo tlmeným „materským“ šepotom. Nejakých desať minút sa hrala ako vedela. Prešlo ešte zopár minút a keď mamina neprestávala hovoriť do mobilného telefónu, popoťahovala ju za rukáv, aby sa pohli ďalej, zrejme bezvýsledne. Vstala teda a začala sa prechádzať s kočiarikom po širokom, dláždenom chodníku. Prešla sa i predo mnou a namierila si to k najbližšej lavičke. Tam svoje „dieťa“ posadila do pravého uhla a až teraz som si všimol, že je to fialovo nalíčená, strašidelne poňatá bábika „vampírka“ v riasených, dlhých tmavomodrých šatách, s patričným hororovým dekórom.
- Však dobre tak. Pomyslel som si a staral sa pokračovať v čítaní. Ani som nepostrehol, už bola pri mne. Keď mnou myklo, prekvapená vyvalila na mňa umné očká a iba pokývala ukazovákom – nasleduj ma. Otočila sa a mierila späť ku svojej ratolesti a ja som trocha váhavo zdvihol obočie, ukazujúc si prstom do pŕs. Kývla rukou a zopakovala posunok. Nuž som sa zodvihol a kráčal k nej, nespúšťajúc oči z maminy, ktorá všetko dianie napoločka sledovala. Usmial som sa, uklonil sa najprv jej, potom dcérke.
- Vieš rozprávať rozprávky? Nudíme sa. A nech sú smiešne, yes?
- Magarul si privighetoarea. Prečítal som nadpis a chcel pokračovať.
- Sú tam obrázky? Prerušilo ma hneď na začiatku dievčatko.
- Zalistoval som v brožúre a záporne pokrútil hlavou.
- Tak nič. Uvidím, či ma to bude zaujímať. Knižky bez obrázkov nie sú pre deti vhodné. No, čítaj. Dostal som zelenú, iba nakrátko. Vychrlil som veršovanú bájku a keď malá poslucháčka nechápavo zavrtela hlavičkou, zopakoval som obsah v kocke:
- Somárik zbadal slávika a požiadal ho, aby spieval, keď je taký majster. Nuž vtáča zaspievalo a somárik namieste iba poznamenal: - No, nabudúce príď k nám na dvor popočúvať nášho kohúta. Ten teda spievať vie!
- To je skôr smutné ako smiešne. Hádam nechceš aby sa mi dieťa rozplakalo. Povedz niečo veselšieho. Vyzvala ma opäť.
Toľko, čo som si vtedy navymýšľal, akiste už dávno nie. Skúsil som paródiu na rozprávku „Koza rohatá a jež“. Bol som upozornený, že to je pre malé deti a mám radšej stvoriť paródiu na Frozen. Nevedel som ani len začať a preto mi príbeh dôkladne vyrozprávala sama. Jej matka sa podchvíľou pozrela smerom k nám a neprerušene telefonovala ďalej. Teraz som bol na rade zase ja.
- Na začiatku musíš zaspievať „Let it go“. Usmernilo ma dievča a nastražilo uši. Ja som bol však v rozpakoch, lebo nepoznám ani melódiu, nieto ešte text piesne.
- Malá speváčka pohotovo zaspievala pesničku a keď skončila, mamina práve dotelefonovala.
- Steluta, plecam! Zavolala na svoju dcérku dosť namrzene.
- Musela si mi zobudiť malého? Spievanie si si naozaj mohla teraz odpustiť! Napomenula ju a hľadala drobcovi cumeľ. Keď ho nenašla, vzala ten druhý z detského kočíka dievčaťa a podala ho mrnčiacemu chlapčekovi.
- Bez dudla si s ňou nedám rady, kúp jej nejaký. Nechaj si ju, ak chceš. Podalo mi „vampírbábiku“ dievčatko a druhou rukou zakývalo na rozlúčku. S prázdnym kočiarikom sa vrátila k mame.
- Kúp jej dudlíkov viac, lebo ona ich stále dohryzie! Dodala a ja som ostal stáť s bábou v náručí. Jej mať pranič nekomentovala a tiež letmo zakývala na pozdrav…