V moldavskej stepi 28.

„Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané“. Chodil mi po tej istej hlave citát z Biblie. Neviem prečo, ale keď sa mi otvoril pohľad na erózny zárez, ktorého dnom pretekala bažinatá riečka, pripomenul som si, že je dnes piatok trinásteho. Pustil som sa hore prúdom a uvedomil si nástojčivú bolesť v čele. Spod šiltovky mi vytŕčali scuchané a spotené vlasy a tie by teda v tomto stave nespočítal ani Chuck Norris. Inak, keby som ho stretol, opýtal by som sa ho na jednu, jedinú vec a to, či by ho napadlo ísť ďalej.
Mal som za sebou celý deň na slnku a úpal bol o to silnejší, o čo vyfúkanejšie bolo povetrie pod jasným nebom. Vzduch sa mi zdal nejaký prihorúci v pľúcach a oči som mal vysušené, zato horúčkovito lesklé ako metalíza. Kráčalo sa mi čoraz ťažšie a prišiel okamih, keď som si musel zodpovedať otázku, čo ak…
V zákrute som objavil chodník, čo sa kľukatil k skalnému previsu nad dolinkou a mizol v spleti dobytčích prtí. Vyštveral som sa do polovice svahu a zaumienil si dosiahnuť horizontálne ryhované skalisko. Túžil som skryť sa tomu nemilosrdnému nebeskému ohňu a oprieť si hlavu o studený kameň vo voľaktorom z tienistých závetrí.
Keď som si konečne sadol na kamenný blok, vyčnievajúci z ochodenej lysiny v tráve, zbadal som nízky strop otvoru, čo sa tiahol niekoľko metrov na šírku, ale dohora len tak na výšku človeka. Nič lepšieho sa mi nemohlo stať, lebo v šere prítmia pod ohromným skalným previsom sa črtala ohromná rovná plocha s výhľadom na defilé bizarných skalných útvarov na neveľmi vzdialenom náprotivnom úbočí. Keď si zrak privykol na tmu, objavil som kamennú platňu, čo by ležisko a vystrel sa tam so samozrejmosťou očakávaného hosťa. Skutočnosť, že sa najbližších pár dní odtiaľto nepohnem, by som si nevyveštil z dlane. Zdriemol som si a zobudil sa celý mokrý od potu. V hlave mi trešťalo, hučalo v ušiach a tma bola všade navôkol dokonalá. Nahmatal som batoh povedľa, otvoril bočné vrecko a vybral minibaterku. Hore, na zastropení tohto skalného útočišťa, sa svetlo rozptýlilo po nerovnom povrchu, kde sa ktorýsi predošlý návštevník bol podpísal čmudiacou fakľou. Pozrel som čas v mobilnom telefóne, kde sa rozsvietilo rovných 22:00 hodín.
Keby som vytiahol teplomer, zaiste by takisto ukázal určité, bárs vysoké číslo. V pazuchách som mal horúco a zimnica sa mi zakrádala do celého tela.
Nemal by som ostať ležať na kameni. Nazbieral som teda suché lístie, čo sem zavialo ešte minulej jeseni, vysypal na „posteľ“, poprekrýval ho nalámanými konárikmi zo zakrpatených borovíc, lemujúcich skalné steny vonku, z oboch strán. Schúlil som sa do deky a na nohy navliekol vyprázdnený batoh. Tak som vliezol do spacáku, obliekol na seba všecíčko-všetko, čo som mal a trasúc sa od zimy, pokúšal privodiť si spánok, lebo iného vyslobodenia z triašky sa mi nedostávalo.
Ráno mi bolo jasné, že sa dnes nevyberiem drať podrážky cestou-necestou a doleznak ostal som ležať, lebo každý pohyb prinášal so sebou vnem zbytočného úsilia až vysilenia.
Deň som našťastie prespal a nastal večer. Jaskynka so svojimi záhybmi a zákutiami pripadala mi už dôverne známa a predlžujúce sa tiene na strope nepripomínali hororové varieté. Ešte bolo vidno, keď bolo počuť blížiace sa hlasy. Pod „prístrešok“ vošlo dakoľko chasníkov a keď ma zbadali, zaradili spiatočku a ako prišli, tak i odišli. Bol som odhalený.
Celú noc som bdel a horúčka zrejme dosiahla svoj vrchol. Oheň, čo som založil, neposlušne praskal od živice, vytekajúcej z polámaných drevených pahýľov. Jedna strela vyprskla priamo ku mne a urobila dieru na spacáku. No, zbohom, všetko ide dolu vodou, iba moja teplota nie a nie klesnúť. Kde som schytal problém, mal som teraz možnosť hodiny a hodiny analyzovať naplano.
Nad ránom mi bolo najhoršie a už už by som sa bol vybral hľadať pomoc, nebyť toho, že sa mi točila hlava a s ňou i celý svet. Zísť v takom stave odtiaľto dolu nebolo by v danej situácii najrozumnejšie vnuknutie. Jediné, čo v tejto mizérii atakovanému ostávalo, bolo modliť sa.
- Bisťu, máš to mať, ty stratená existencia! Najradšej by som si vymodlil sestričku v bielom a svetlomodrom, pripravenú zhurtovať pol nemocnice, len čo zastenem. Ó nebesá, zošlite mi sem niekoho, čo by sa pokúsil o nemožné, či zázrak. Vyskočil by som na rovné nohy, zdravý a svieži ako nikdy predtým. Neváhate už predlho zaveľa, celú večnosť, čas vonku letí a tu, akoby zastal v nemom údese. Čoho by sa mohol báť? Čo svet svetom stojí, robí si, čo chce, vyhrieva sa na slnečných hodinách, zatiaľ čo ja v prítmí skalného útulku plesniviem a chradnem.
Začul som kohútie kikiríkanie. Zaujímavé, vlialo mi do žíl silu a odhodlanie. Nemotorne, načisto dolámaný, vstal som z priľahnutých čečín a lístia, poobriadil sa trochu a taký neoholený a neuhladený vyzrel z jaskyne. Musel som mať výzor pravekého obyvateľa z doby kamennej, lebo telo mi páchlo patologicky a morbídnu bledosť tváre som si v zrkadielku nedovolil ani zahliadnuť.
- Potrebujete pomoc? Chlapci mi povedali, že ste tu. Ozval sa mi za chrbtom hlas, keď som s námahou dúchal do takmer vyhasnutej pahreby.
Nebola to sestra v nemocničnom úbore, a netlačila pred sebou vozík so špitálskym inštrumentáriom. Stála nado mnou jednoduchá žena, hádam štyridsiatnička, krehká až útla, pritom vyžarujúca zo svojho pohľadu impozantné odhodlanie byť nápomocná.
- Ďakujem, ste veľmi láskavá. Popravde, neviem, čo mi je. Mal som v noci zvýšenú teplotu ale zdá sa, že slabosť je už na ústupe. Hovoril som tak, akoby všetko bolo napokon samosebou het, na čestné slovo.
Priložila mi s charakteristickým, sestričkovským úsmevom digitálny teplomer na čelo a po chvíli skonštatovala pokles teploty na rovných tridsaťsedem. Odľahlo mi, a hneď som sa cítil zdravšie.
- Nemali by ste tu ostať. Šarvanci sa dali počuť, že vás nechcú do partie. Nie sú zlí, no, príjemní just tiež nie. Minule odtiaľto vykúrili cezpoľných. Vraj feťákov. No, čo bolo by lepšie, sám sa rozhodnite. Oboznámila ma vkocke s programom na dnešný deň.
- Som na cestách. A zaujal ma tunajší krajinný reliéf. Vyzerá to na organogénny vápenec, čo je pre mňa príťažlivé. Zahováral som.
- Pripravila som vám miestnosť v "conacu", bývalom panskom sídle. Máme tam hosťovskú izbicu so sprchou. Zdôvodnila pokračovanie z jej strany a zdôraznila pritom výraz „so sprchou“. Nedalo sa protirečiť, nuž som si pobalil veci a o päť minút sme už spolu zostupovali čarovným kaňonovitým údolím k dedine. Obloha bola zatiahnutá a to mi pomohlo nadobúdať postupne stratené sily. Svetloplachosť ma prenasledovala od chvíle, čo sme vyšli z môjho príchylku.
- To by mohla byť aj „aura“, neurologického charakteru. Podotkla, keď som spomenul problém so svetlom.
- Nebudem vás strašiť. Pozatým to nemôžeme vylúčiť, ale vyzerá to skôr na stav po horúčke. V každom prípade si ľahnite a doprajte spánok. Pririchtovala mi stolík so šálkou horúceho harmančekového čaju.
- Večer sa uvidí, či dostanete zábal. Ten je namieste, ak by stúpla horúčka nad tridsaťosem stupňov. Nadhodila „sestra“.
- Ak by sa tu niekto objavil, môže to byť môj muž, je starosta. Chodí sa prehrabovať v nálezoch z polí. Keď orú, alebo kopú, nachádzajú archeologické nálezy. On to potom z času na čas nosí do „Consiliul al monumentelor istorice“. Vo vedľajšej miestnosti máme dedinské múzeum. Prejdete tam tadiaľto. Ukázala na dvere susediace s mojím príjemným pelieškom.
Zvyšok dňa som strávil leňošením, pretože nemožno inak nazvať polihovanie a sústavné, kratšie, či dlhšie driemoty. Podvečer prišla upratovačka. Vedela o mne a náhlivo sa snažila poriadiť priestrannú hosťovskú s vysokými, dvojkrídlovými bielymi dverami a starosvetskou kachľovou pecou v strede pri stene oproti oknám.
- Zaslúžite si pochvalu. Je tu naozaj útulne a čisto. Ocenil som prácu ženy v dôchodkovom veku, keď odkladala náčinie do vstavanej skrine.
- Ak vás smiem poprosiť, toto sú vaše prezuvky. Pani Zamfira si potrpí na šór…