V moldavskej stepi 30.

Rieka Raut je neuveriteľne schopný čarodej. Modeluje na prvý dojem stepno-fádnu až príliš priamočiaro rozvláčnu, ako štrúdľové cesto doširoka rozťahanú krajinu, do znenazdania až dych vyrážajúceho riečneho defilé príkrych brehov, lomených miestami skalnými stenami, plnými bizarných previsov a z čista jasna, nič pre nič, odvekým, starootcovským zívaním a zároveň vzývaním odvekého božstva návratu k prírode, rozďavených početných temných dier, lákajúcimi vstúpiť do neznámeho podzemného sveta Moldavska.
Iba sa rozhodnúť. Či by som nemal voliť sedieť teraz pred vzdelávacou online platformou a sledovať videotutoriál s kurzom, trebárs, programovania v HTML, alebo kreovania, či len doprogramovania svojho vlastného webu? Stať sa skúseným vývojárom a výkonným developerom, predpokladá súce danosti v sebe objaviť a rozvíjať. Kým tu podaromnici vysedávam na brehu lenivou stepnou, mútnou riečkou skarikovaného landšaftu, mohol som tých niekoľko dní tráviť, o čipsoch a kole, pri svojom počítači a úspešne napredovať v externom „make no mistakes“ štýle štúdia s výhľadom „ to be the best I can be“.
Ranná rosa svojou mokrotou chladí a dlhotrvajúci sed so skríženými nohami na plochom, trávnatom briežku, ma nakoniec donúti vstať, narovnať si dolámané telo, povystierať zdrevenené údy a vykročiť k premosteniu tesne pred ohybom rieky, vzdialenému asi jeden kilometer, prvému na rane.
Na opačnej strane je strmý svah vklinený priamo do pomaly tečúcej, dohneda sfarbenej vody. Škriabem sa hore a sledujem si nohy. Klieštiu háveď nerád by som hostil a tobôž, šliapnuť na osie hniezdo nie je mojou métou par excellence. Stúpam, prísne vedecky vzaté, opodstatnene správne, aby som sa nezadýchal a predčasne nevzdal tento nepredpojatý pokus o neviemktorý v poradí osobný rekord. Sledujem pozorne šikmý terén a hľadám vodorovnú plošinku, kde by som si mohol odpočinúť. Slnko sa oň opiera pod pravým uhlom, preto mi ťahá oči odblesk slnečných lúčov na tisícoch lesklých, zlatožltých stebiel, vyschnutých a predsa stále statočne stojacich na slnkom spečenej a vypálenej drti, na ktorej sa mi šmýka, čo krok, to možné faux pas a zďaleka neželané graffiti na obidvoch kolenách.
Som nevyspatý a krajina mi pripadá ako preexponovaný snímok, oči ma štípu, pre ranný spev vtákov nemám slová uznania, skôr naopak. Celú noc po strnisku, kde som sa uložil k spánku, rozliehali sa zvuky svadobného veselia z dediny opodiaľ. Striedavý smer nočného vánku raz akusticky zosilňoval, inokedy zoslaboval jednotlivé siahodlhé tanečné kolá a keď sa do toho zamiešala ďalšia kapela, predstava o spánok až tak nerušiacom súzvuku bola fuč. Budem z toho až do večera perplex a prebúdzať sa sústavne z driemot bude po celý deň vyčerpávajúce a spoľahlivo nesmierne náročné.
Kde sa vzala, tu sa vzala, vyvstala predo mnou úzka roveň a čuduj sa svete, za ňou tma. Skutočná a nefalšovaná, oku lahodná tma-tmúca! Vrhol som sa po pešinke posledných pár krokov vpred a temnota skalnej rozsadliny v do šírky rozložitom brale ma celky pohltila, zakrútila do nepreniknuteľného závoja omamnej slabosti, spojenej s predzvesťou voľného pádu dolu, na dno neodolateľne hlbokého útlmu vnemov v sladkom opojení sna. Porozhliadal som sa po priestranstve, z troch strán ohraničenom na zvislo tesanými, do poddajného, znateľne drobiaceho sa kamenného masívu, starobylými stenami s vydlabanými nikuškami pre sviece. Podlaha bola vychodená, hladká. Pradávno ktosi do stropu vyhĺbil otvor, ktorým prúdil do jaskynného obydlia teplý vzduch. Bol očadený, podľa všetkého, zo súdnosti, pod ním bývavalo ohnisko na prezimovanie. Pustovňa ako vyšitá! Kľakol som si uprostred, tak káže dobrý zvyk, uklonil sa a pohľadal si miestečko, kde neprúdi ustavičný prievan. Našiel som ho za záhybom skalného ostenia, ktorý pokračoval ďalej dovnútra. Bolo tu príjemne a na počudovanie útulne sucho. Predstavoval som si, že ležím v jaskynnom sanatóriu, dýcham čistý vzduch, pokojne a pravidelne. Zvonka sem neprenikali žiadne iné zvuky, okrem prenikavého, do omrzenia neprestajného kvikotania brehára čiernoschvostého z údolnej nivy, zaliatej miestami zvýšenou hladinou rieky. Úchvatný spev slukovitého vtáka Limosa limosa sa mi vrezával do uší ako prazvláštny, náladový šansón z iného sveta, až kým ma nepremohol vytúžený spánok.
Ako dlho som spal, neviem posúdiť. Precitol som opäť na spev, tentoraz ľudský, mäkký, širokoškálový a z akustického hľadiska plynulo vychádzajúci z ústnej štrbiny vokálneho traktu, pri rytmicky meniacom sa čeľustnom uhle a tvare ústia pier. Niekto tu je.
Spomenul som si, ako sme sa rozospievavali, keď som chodil do zboru.
- Klasický, ale pozoruhodný tenor. Ohodnotil ma vtedy zbormajster.
- Nezabúdajte na to, čo som vám povedal. Nezahoďte takú danosť a naučte sa verne interpretovať noty. Hlasitosť je vašou slabou stránkou, nuž kričte, ale s citom. Skončil svoj komentár po mojej úvodnej prezentácii a ja odvtedy hulákam všade tam, kde si myslím, pre istotu, že nikto nie je.
Mužské ale i ženské hlasivky, v tomto prípade, sa dokážu vysporiadať s najvyššími nárokmi na zvukomaľbu, ktorej súčasťou môže byť aj veľmi zriedkavý dvojhlasný hrdelný spev, vygenerovaný jedinou osobou. V dávnovekej stepi sa spieval „sygyt“, ktorý je dodnes živý pod Altajom, i v susednom Mongolsku. Jednoduchší tuvinský choomej je praktizovaný v riedkych modrínových lesoch i vo vidieckych sídlach, ktorých komunikačné spojnice v rozľahlej stepi sú vyznačené stovkami, sporadicky rozostavených kamenných skulptúr, zdedených po predkoch.
Nie, nebudem klasický muž-predátor, upozorňujúci na seba a kaziaci s prehľadom už len svojou prítomnosťou divy a čudesá hneď na samom svojom počiatku. Nevstanem teraz z lôžka v zákryte a nevstúpim do subtílneho deja ako slon do porcelánu. A neprebudil sa vo mne ani investigatívec, dychtiaci po interview s neobyčajnou osobnosťou. Toto nie je svet virtuálnych kópií reality, takých na nerozoznanie od originálnej predlohy. Nechcem mať nič spoločného s nervóznou, takou neposednou, ako aj všetečne zvedavou mániou vedeckosti a podriadiť každučké všetko vyčerpávajúcemu výskumu toho, čo je nedotknuteľné, tabu. Tým viac, ak sygyt spieva mladá, pôvabná žena.
Z môjho ležoviska som dovidel na náprotivnú stenu, kam dosahovalo svojimi lúčmi už hodne bližšie k obzoru skĺznuté popoludňajšie slnko. Črtala sa tam postava, vlastne tieň, sediacej na zemi, speváčky. Udržiavala teraz stály, nízky tón a modulovala súčasne pritom stupnice vysokých polôh, siahajúcich niekam až do trojčiarkovanej oktávy. Zložený tón, skladajúci sa z čiastkových chvení, za tým účelom zovretého hrdla, mení svoju farbu podľa počtu a sily spoluúčinkujúcich rozkmitov vĺn pridružených prvkov ucelenej, maximalistickej hlasovej techniky.
Neviem už nič, čo by som k tomu dodal. Nevyjadriteľné ostane razom nepopísateľným a naopak. Táto hodinka večerného súmraku, ako nikdy predtým, ani už nikdáraz potom, nebude tá istá. Prvýkrát som pochopil, prečo som tu, v moldavskej stepi, doma. Nie, za počítačom, hoci v mojej izbe. Nie pred televízorom, alebo hracou konzolou. Nie pri pive, konzumáciou ktorého môžeš obohatiť naraz všetkých svojich päť zmyslov. Príliš súcna a mohutná, je v krvi prítomná moja minulosť v nespočetných pokoleniach predkov, oproti prekotne, v mihu míňajúcej sa participácii na procese pokračujúceho, turbulentného odľudšťovania sa na obraz plejády zmodernizovaných bohov a bôžikov, takých nepodobných stepným duchom stromov, skál, či riek.
Dospievala a ostalo ticho. Štebot lastovičiek, nalietavajúcich striedavo k rozorvaným skalám, vsadeným do úbočia nad vodou, ujal sa vedenia vo vzduchu, plnom nepretržitého šumu krídiel.
- Teraz, alebo nikdy, pomyslel som si. Strhlo ma to, chcelo vymrštiť do priestoru a oklamať. Tajomno, v samom svojom zárodku by zmizlo, stratilo sa v profánnom ponímaní sveta a jeho odvekých zákonov. V hre bolo veľa. Ak podľahnem akokoľvek odôvodnenej aktivite, nenávratne zničím šmahom ruky porcelánovú vázu skutočného poznania. Áno, dozvedel by som sa možno, ako sa volá, ako a prečo spieva, no, bolo by toho! Uzavrel by som túto kapitolu svojím vlastným doslovom, syntetickým epilógom plným dôvodného podozrenia z nikdy nepriznanej nekompetentnosti a fušerstva.
- Teraz, no nie naraz. Povedal som si, hrdý sám pred sebou, na svoju šalamúnsku múdrosť a rozvahu. Vyzrel som z diery v skale von. Išla nenáhlivo chodníkom pozdĺž rieky a bola naozaj podmanivo krásna. Pravou rukou hladila vysokú trávu a dotýkala sa lopúchov. Onedlho sa mi stratila za nízkym, vo večernom vetríku kníšúcim sa stromoradím. Ešte na chvíľu zahliadol som jej siluetu na mostíku nad riekou a potom už neodkladne stratil som ju z dohľadu.
Dlho, predlho, melancholicky civel som z krivolakého otvoru do domovských útrob Matičky Zeme a premýšľal o mojej neznámej. Čímsi ma chytila za srdce a tým viac mi nedalo pokoj moje vlastné, pre každého asi, zaručene neštandardné správanie. Druhý na mojom mieste, ach, čo už. Ja som ja… Nakoniec som zbadal v nikuške pri nedohorenej svieci nápadný lístok, stočený do zvitku. Vzal som to zhmotnené tajomstvo do rúk a prečítal slová:
- Viem že si tu. Videla som ťa ráno prichádzať. Si naozajstný priateľ a mám ťa rada. Necunoscuta a ta