V moldavskej stepi 32.

Keď vyleziem na najvyššiu horu masívu Muntii Rodnei a rozhliadnem sa navôkol seba, vidím zvlnený zelený horizont, popretkávaný rozsiahlymi ružovými plochami kvitnúcich vysokohorských, kriačkovitých rododendronov. „Bujor de munte“ omamne rozvoniava na všetky strany a tento pohľad pre bohov si hlboko vrývam do pamäti svojej duše, zaplačem od radostného dojatia nad toľkou nádherou, nemôžem sa ho dovôle vynadýchať, chcel by som v tomto raji na zemi ostať hoci skamenieť.
Pozerám sa smerom k východu z kóty 2303 m nad morom, z vrcholu Pietrosul Rodnei a za o niečo nižším pohorím Suhard tuším už vytúženú step, tiahnúcu sa oblúkom zo samého srdca Európy, od Viedne až k bezlesým hôľnym predhoriam Uralu pri Saraktaši. Tu sa však zďaleka nekončí a pokračuje vo svojej domovskej kolíske, v Ázii, Kazachstanom a celinou Baraba medzi Obom a Irtyšom k Altaju, ktorým sa prehupne do Mongolska.
Stepná mentalita je i v nás, ľuďoch z rovín beztoho, aby sme si ju všímali pozornejšie. Niet poznateľných rozdielov v reliéfe takej Pálavy na južnej Morave a napríklad Orhei v Moldavsku. Ani výhľad z minaretu v romantickom zámockom parku v Lednici, keď zrak blúdi po celom Dolnomoravskom úvale, nejako zvlášť sa nelíši od kruhového výhľadu z jednej zo štyroch veží barokového skvostu sakrálnej architektúry celoeurópskeho významu v moldavskom Curchi. Keď v roku 1563 korunovali Maximiliána II. Habsburského za uhorského kráľa, vyšiel na vežu korunovačného dómu v Bratislave a pri pohľade z východného okna zvolal:
- Tak, konečne vidím ako vyzerá tá Ázia!
Nočné nebo nad moldavskou stepou klenulo sa rovnako bezodne, ako to, pred stáročiami. S jedným rozdielom, a to v jase hviezd, či bezpočte umelých telies satelitov, ku ktorým pribúda každoročne závratné množstvo družíc satelitnej konštelácie Starlink.
V mobilnom telefóne sledujem Real time ISS Location Tracking a po chvíli Medzinárodnú vesmírnu stanicu vidím letieť ponad svoju hlavu kamsi na juhovýchod. Zakývam jej rukou vo tme, preto ma nevidí, zavolám Ahoj!, zrejme ani nepočuje. Rýchlo mizne ešte skôr, ako sa stratí za obzorom. Ostávam sám, ležiac na chrbte a počúvam neprestajné fučanie ježka, ktorý sa snaží dobýjať do útrob mojich zásob v poľnej kuchynke. Zasvietim naňho baterkou a on, prekvapený i namrzený, dáva sa na útek rovnakým smerom, kam predtým trielila ISS. Kým obehne zemeguľu, mám od neho pokoj a môžem spať. Ibaže z náprotivnej strany sa valí ďalšia pohroma v podobe veselých chasníkov a dievčat, vracajúcich sa zo športového eventu v susednej obci. Idú priamo na mňa nuž robím sa, že spím, nech ich nenapadne, zaujímať sa o detaily mojej prítomnosti.
- Ako zlato spí, celkom ako bábätko! Povie odrazu jedno dievča svojej kamarátke.
- Biela, modrá, červená, akú to má vlajku na batohu? Nastolil otázku do pléna jeden z chlapcov.
- Bude to Rus, či nie? Nazdával sa ďalší.
- Nie, to určite nie. Oponoval prvý a namieril mi rovno do tváre prúd oslepujúceho svetla. Musel som zamrkať, len či čo, lebo sa zháčil a ticho dodal:
- Buďto nespí, alebo sa ide zobudiť. No, poďme preč. Zavelil ten druhý a skupinka sa pohla. Jeden z chlapcov čosi nadôvažok povedal, no nerozumel som, všetci sa však ešte raz obzreli smerom ku mne. Kývol rezignovane rukou a to bol pravdepodobne signál k definitívnemu odchodu.
Nočná tíšina nadobudla svoju predchádzajúcu podobu a už už som sa oddal driemotám. Vyrušil ma šuchot približujúcich sa krokov po ceste a opäť som precitol. Baterka blikala a lúč sa pohyboval popred idúcim, lepšie idúcou osobou. Zastala pri mne, zasvietila mi do tváre a tentokrát som nevydržal, otvoril oči, precediac cez zuby:
- Buna seara, oameni buni! Podoprel som sa lakťami o zem, nadvihol sa v spacáku a požiadal, aby mi nebolo svietené do očí.
- Prepáčte, poobede cestou na turnaj stratila som náušnicu, nuž ju hľadám. Zajtra pri dennom svetle by som ju našla zaručene skôr, ale… Nedokončila vetu, lebo som zašmátral vo vrecku a vyňal šperk. Bez slova som jej ho podal, na čo sa s trasúcou sa rukou po ňom načiahla a pustila v beh za ostatnými. Nastala znova hlboká tíš, iba kdesi v diaľke sa ozvalo - urá!
- Sladko som sa vyspal a nič mi teda nebráni stúpať vpred po vytýčenej trase, najprv krížom nasledujúcou dedinou, potom dole úžľabinkou medzi brehmi stále viac na juh, odkiaľ bolo vo vzduchu cítiť vlhkosť napodiv ešte na míle vzdialeného Čierneho mora. Delí ma od neho dajaká necelá stovka kilometrov, pohodlie a civilizáciu, aj s jej vymoženosťami, zanechávam za svojím chrbtom a ak ma intuícia nemýli, Kilijské rameno Dunaja mám prinajmenšom, čo by na dohod kameňom.
Drevené latkové ploty viesky sa neveľmi starajú o svoju vlastnú zvislosť. Natreté na bledomodro striedajú plechové bráničky do dvorov s doplnkami geometrických obrazcov natesno aranžovaných kovaných železných prútov. Na pobočnej piesčitej ulici vidím studňu v tieni košatého duba, nuž, opýtam sa dvojice pri nej, či si môžem nabrať vody.
- To je on. Hovorí dievča potichu žene s vedrom v ruke. Tá si ma premeria od hlavy po päty a naspäť, zo dva razy. Pozrie sa so zjavnou nevôľou na dcéru a nahlas ju vyzve:
- Si sa poďakovala? Čo mlčíš, no? Áno, či nie? Mávla rukou a obrátila sa ku mne s podanou rukou. Zaďakovala a tipovala, odkiaľ ma vietor priniesol:
- Môj muž má doma zbierku vlajok. Jazdí na kamiónoch, tak si nosí suveníry a má toho, čo vám budem hovoriť. Aj teraz je voľakde za Bratislavou na diaľnici do Prahy, nedlho práve, čo som s ním telefonovala. Priniesol Corine náušnice k narodeninám, také moderné čierne, z korálkov a perál, pravé Jablonecké. No, nestratila jednu? Všetko mi pekne zahorúca povedala. Nemáme žiadne tajnosti jedna pred druhou. Muž je stále na cestách a odkázané sme len samy na seba. Ale nesťažujem sa, sú aj iné ženy rovnako na tom. Keď potom príde na dva týždne domov, aspoň porobí čo to. A čo vy tu? Sa tu nenudíte? Zahrnula ma informáciami spolu s otázkami vzrastom pomenšia, neustále veľmi živá a pozorná, žena okolo štyridsiatky. Usmieval som sa raz na ňu, raz na dcéru a zhovievavo odmietal vziať nálezné za náušnicu.
- Viete, my tu hovoríme viacerými rečami, rumunsky, rusky, nemecky i turecky, čo ako ešte? Nohami, rukami, čo len to! Takí ľudia sme tu, veselí a vďační. Neviem, či to títo mladí po nás podedia. Keby sa na nich dačo nalepilo, asi by som bola spokojnejšia. Len nech nie sú ako tí vydriduchovia a skokošení povaľači, z tých čerta ni ozlomkrk nevyženieš. Pravda, muž mi zakaždým rozpráva, čo sa tam vonku deje. Ničového nič, nezmenilo sa od Cézara, pozrite, mám najnovší mobil, žiaden zázrak, som v ňom ako doma. I dcére vravím, hľaď si rozumu, aby ťa oň ten beťah vredný nepripravil. Čo na tom vidia tie detiská, psotník sa na ne z neho smeje, až beda-aleluja! Iba by hrali, celý deň vovnivoč pregejmili, celý rákoš peňazí utratili. No, povedzte aj vy, nie je to samosebou tak, všakáno?
Vyzeralo to, že potrebuje nabrať dych, zatiaľ čo nehybná Corina pozerala mi priamo do očí a skúmala, čoho sa v nich asi tak môže dočítať. Bolo tam toho ajajaj, lebo beztak nežmurkla, iba sa uprene zahľadela skrz-naskrz, akoby dovnútra, dakam za zrenice, do inej diaľky.
Poprosil som si znova tej vodičky odliať z vedierca a šikovne mi pomohla naplniť plastovú fľašu doplna.
- Táto je lepšia, ako tá z vodovodu. Počkajte! Otočila sa na päte bosej nohy a odcupitala do dvora. Ani nie za okamih, objavila sa nazad a podávala mi čiernu a zlátenú, glazúrovanú figúrku vtáčaťa.
- Prastará dácka jucarie. Skúste si zahrať, chvostík – to je píšťalka. Keď ho naplníte vodou, spieva nádherne. Prezradila mi dievčinka, názorne priložila k ústam a zašveholila na milej hračičke. Klokotavý zvuk sa odrážal od doštených plôtikov a presklených veránd prízemných domcov.
- Nezdáš sa. Celkom sa vyfarbi, ty moja, prepelička. Máš ty za ušami, nechceš, aby vedeli, iba tí, čo sú práve ako ty. Napomenula matka dcéru a ja som ostal zmätený, čo sa nedalo dobre skryť, lebo sa Corina ohradila:
- Mami, maicuta, nie som hackerka, keď sa učím jazyky. Programovacie, bavia ma. Dodala, zaďakovala a zmizla v dome, kde som cez pootvorené, po starosvetsky vyrezávané okno, zahliadol matne svietiť displej pecéčka…