V moldavskej stepi 33.

Maria Puaré, dcéra Rusky a Francúza, ktorý založil v Moskve vyhľadávanú školu šermu, zúročila svoj heterogénny pôvod a stala sa neodmysliteľným extra fenoménom konca XIX. storočia na moskovskej kultúrnej scéne. Bola to epocha rozkvetu takého charakteristického typusu dobového romantizmu, akým sa stala a ostala už naveky pojmom, ruská romanca. Jedna z nich, nesmrteľná „Ja jechala domoj“ bola azda jej vrcholným dielom, ktoré zanikalo už v huriavku presadzujúceho sa úplne odlišného ducha, práve rozbiehajúceho sa dvadsiateho storočia.
Ionel Bajescu-Oarda je považovaný za samobytného exponenta obdobnej rumunskej romance, ktorá za ruským vzorom v ničom nezaostávala. Keď sa ako devätnásťročný frekventant reálneho gymnázia v moldavskom Tecuci bez vedomia svojich rodičov oženil s Tekučankou „úchvatnej a podmanivej krásy“, budúca svokra nemala nič proti sobášu, akonáhle sa dozvedela, že nádejný zať je úspešným autorom takých hitov tej doby, ako boli napríklad romance „Kvet lekna, Chýbaš mi a Krásavica so zelenými očami“. Keď zhudobnil „Poému očí“ od Cincinata Pavelescu, deklarovaného symbolistu a paradoxne, na druhej strane vyznavača erotolyricizmu, stala sa ona nesmrteľnou hádam až do súdneho dňa.
Prečo – hádam? Na to existuje rukolapná odpoveď. No, spýtajte sa ešte raz ktorejkoľvek dnes žijúcej generácie, či sa oddá započúvať do „Poema ochilor“!
To kto vytiahol a skade? Taká starinársky rozvláčna, pre seniorov v dôchodku na mieru vyšľajfovaná, na ich vkus napasovaná uspávanka, dajte mi pokoj, do hrobu sa s nimi teda nezberám.
Ajaj, vy šarvani nedoperení, my sme na hony inde. Dajte Rolling Stones alebo Jethro Tull! Romance boli ešte hodne predtým, ako vypukol zlatý vek grotesky. To naši pra-pra-pra počúvali serenády a podokenné balady pri mesiačku…
Nie taká hocaká, svojou povahou irelevantná, ale pravá životná láska rodí sa z úspechu, čo jej zákonite musí predchádzať. I onehdá platilo – najprv faru, potom Maru. V romanciach nám ostal falošný, fantómový obraz tej doby navýsosť prekotnej industrializácie a koloniálneho imperializmu. Každý bol reálny, iba ak buržoázia si mohla bola dovoliť vo chvíľach improvizovaného relaxu s nohami vyloženými na stôl, efemérne úlety do šiatrovo-jarmočného sveta banalít, akými sú láska a cit. A vôbec, svadby z rozumu boli osvedčenou normou, spievaj si potom, vylievaj svoju dušu do bútľavej vŕby, tlč päsťami do cmiterných hrúd, veršuj o nešťastí, dušuj sa, že ľúbiš a banuj jednostaj, povždy sám.
Cestoval som na juh, do Gagauzie mikrobusom. Za mnou sedeli dve klasické priateľky v rokoch a jednostaj sa dohadovali o mne, čo som, kto som.
- Najradšej by som sa ho niečo opýtala, však iba tak, medzi rečou. Povedala napokon tá, čo sedela pri uličke.
- A to fakt? Mala by si sa čo vypytovať, veď pozri, cudzinec. Dohovárala jej tá pri okne. Zašepkala pre istotu do ucha ešte niečo, na čo sa spolu rozchichotali, diskrétne zakrývajúc si pritom ústa.
Mal som na ušiach sluchátka a zatvorené oči. Mohli hádať, že počúvam zjavne nejaký nepretržitý stream hitoviek a duchaplných vstupov moderátorskej dvojice komerčného rádia, ako je všeobecne zvykom na dlhších cestách, kde sa na sotva čo iné dá zmôcť. Ja však naplno prežívam úžasnú Ioanu Radu a jej album románc. Práve som sa započúval do prenádhernej „Te rog, sa uiti, ca te am iubit“, keď chtiac-nechtiac, cez zvuk nastavený na minime, upútala moju pozornosť veta:
- Vedela by som si ho predstaviť akože do rodiny. Cudzinec-necudzinec, veď dnes sa tára každý po svete a neubudne nikomu. Povedala tá vpravo.
- Pre ktorú by si ho chcela? Pre Vasilicu, či nebodaj Romanitu? No, nenapínaj ma toľko, povedz! Nahla sa k nej, aby lepšie počula šalamúnske riešenie, hodné jej neskrývaného záujmu.
- Šušušu… Hľa, čo som začul, pravdupovediac tiež so záujmom, i keď odôvodniť som si ho nemal veľmi ako. Ješitnosť sa ma zmocnila natoľko, že som úplne prestal vnímať, o čom je nasledujúca pieseň. „Te astept pe acelasi drum“, začínala sa slovami zďaleka nie právom opomínaného svetobežníka, básnika a textára Harryho Negrina.
- Šušu, šišušuu. Ako len som napínal sluch, viac mi nebolo dané dozvedieť sa. Akiste sa dovtípili, že ženská intuícia má navrch a tá im naznačovala, že ma môže zaujímať obsah ich rozhovoru. Ináč, veľmi správne. Netrpezlivo som sa zahniezdil a nápadne vzdychol. Horúčava poludnia bola už taká markantná, že som pootvoril okienko, lebo klimatizácia so zvyšujúcou sa teplotou zreteľne slabla. Svist prúdu vzduchu mi znemožnil odposluch a vynájsť sa nebolo už ako.
Započúval som sa najnovšie do širokého, rezonančného spektra hlasových techník slávnej rodáčky z Ireasky v župe Galati, Mioary Velicu. Práve sa začala prehrávať jej parádne okázalá „Romanta mamei“, aby odviedla moju pozornosť od všedných vecí tohoto omínavého, matrix-sveta. Paskudné slniečko mi dobrosrdečne svietilo cez sklo do očí a šofér ma požiadal, nech nezaťahujem tienidlo, lebo potrebuje vidieť i nabok. Nevadí, pomyslel som si, nechajúc všetko ostatné na rozmarné naladenie celej kolekcie okolností, ktorá sa mala vykryštalizovať rovnako, ako slaný pot v krivoľako vyzrážaných, pobelavých kontúrach na tričkách a košeliach cestujúcich.
- Nasledujúca zastávka je Cimislia. Oznámil odpredu náš vodič a už aj sa začal vedľa, do nepríčetnosti rozhorúčenej asfaltky, črtať rovnaký nápis, veľkými modrými písmenami oznamujúci vjazd do mesta. Moje susedky vzadu sa pripravovali vystúpiť, nuž som sa mohol tešiť z krátkej prestávky na čerstvom vzduchu aj ja.
Na autobusovej stanici čakali dve dievčatá, staršia odfarbená do blond-ryšava a mladšia tmavooká brunetka. Hm, taká, na ktorú sa hodí fráza – tichá voda brehy myje. Ihneď ma spozorovala a ak ma neuhranula, potom neviem čo iného sa to stalo. Preskočila iskra a výboj ma oslepil natoľko, že som nebol schopný vyjsť von na svetlo Božie. Trvalo to však iba okamih a obidve dievčatá vzali ženy za ruky a roztočili, tam na chodníku, kolo-kolo mlynské. Výskali pritom všetky štyri a radovali sa tak z uskutočneného stretnutia.
- Vasilica, to čo máš s vlasmi? Si sa doriadila, máš rozum? Nabehla zrazu matka na jednu z dcér.
- Maica mea, sama som z toho zdrvená, chcela som niečo iné, no nevyšlo to tak. Romanita ma takto dofušovala a vraj bezva kaderníčka. Nemehlo ťarbavé, poleno ošemetné a drúk, radšej daj ruky za chrbát! Štuchla do svojej sestry a vyplazila na ňu jazyk. Tá sklopila zrak a hneď na to úkosom pozrela mojím smerom. Oči sa nám opäť stretli, čo si nemohla nevšimnúť jej matka. Pokrútila hlavou, vzala ju pod pazuchu a dohovárala jej:
- Zatiaľ ok, cvičíš sa na nás, ale nie beztrestne. Pozveš nás na dačo? Žiada sa po tom trmácaní čo-to osvieženia.
Nepristúpili žiadni noví cestujúci. Och, keby bola nastúpila aspoň ona. Romanita, čo si to so mnou urobila! Nesfušovala si mi môj účes, ale domotala celú hlavuúúú…