V moldavskej stepi 34.

Čo ešte, doparoma, chceš? Ber sa odtiaľto, ak máš ostať štýlový a in! Si myslíš, že tu, vo fádnej stepi, nájdeš elixír života, zakopneš o kameň mudrcov, chňapneš svätý grál? Inteligent, strať sa, choď tam, odkiaľ si prišiel, otestuj sa na IQ, nič ti nepomôže, si beznádejný hlupec, dement, krach a prach!
Tridsaťtrojka, cha cha, nie je žiaden stupeň, je obyčajné číslo v reťazi klamstiev. Mágia čísel je, cha cha, naprogramovaná, ako všetko to ostatné, bez výnimky. No, cha cha, najlepšie na tom je, že klamári sami seba klamú a bludný kruh sa uzatvára.
Vraj, Moldavsko je najchudobnejšia krajina Európy, posvieťte si do vašej vlastnej zašantročenej budúcnosti a uvidíte, akí ste lúmeni, vy rozbalené múmie bohorovné. Európa reálne neexistuje, iba Eurázia a tam ste nazaplakanie nekozmopolitne prilepení na mucholapke dejín. Neprišli ste z Indie? Nie? Z neba ste spadli na rovné nohy? Aké rácio je v tvrdení, že toto nekonformné bla bla je menej ako vaše ograntované science fiction?
- Nemodlíte sa. Povedala by stará vedma a vy by ste sa preklikli rýchlo do inej show. I v tejto dobe, čo ako by ste chceli, nemáte navrch. Kým to pozajtre zistíte, postačia chlieb a hry, dnes veda a technika.
- Ste takí. Rozhovorila sa stará žena. Nebola to sedliačka, ani mníška. Po dome samé mechanizmy, rozobraté do poslednej skrutky i polorozobraté , ba celé v kope. Uprostred miestnosti, po kútoch, stenách, aj na strope. Jej vidiecke obydlie sa ponášalo na zašlú slávu z dôb Vynálezu skazy. Rolky strojárskych výkresov a technických noriem sa prelínali s rozrolovanými školskými mapami, rozvešanými po stenách a portrétnymi fotografiami od Einsteina po ukrajinského kozmonauta Leonida Kadeňuka, ktorý pochádzal z Kliškovcy, nachádzajúcich sa v blízkosti pôvodne bessarabského Hotinu.
- Viete, čo povedal tento fešák? Kozmos je synonymom poriadku a ten nemôže byť trvalo udržateľný bez vyššieho Rozumu. Ak ti to povie kozmonaut, no považuj ho za hračku prírody, alebo nedorobeného štatistu z Neandertálu. Ukázala trasúcim sa prstom na jedinú farebnú fotografiu medzi ostatnými čiernobielymi.
- Pripomína mi bratranca, profesora fyziky. Poznamenal som so záujmom a dlho obdivoval naozaj priebojný výraz tváre tohoto rúčeho pasažiera raketoplánu Columbia.
- Uvarila som ti kávičku. Tu je rumík, ja ju pijem vždy s rumom. To je pravá mexická päsť, aby si vedel. Posunula po stole ku mne starožitnú alpakovú tácku s porcelánovou šálkou a cukorničkou, azda z míšenského porcelánu a pokračovala:
- Som pôvodom bojarka a mám tituly. Nevšímaj si to. Po celý svoj život som to nevedela, iba moji rodičia. Bolo to tak lepšie a mali sme pokoj. Mamu som tuto doopatrovala, ležala hentam v duchnách, pod oblôčkom, päť rokov. Raz v slabej chvíli mi to prezradila, ach, veď nemusela, kto ju o to žiadal? A bolo jej stále zima, pretože mala modrú krv. Ruky som jej zohrievala vo svojich, hodiny. Nič nepomohlo, lebo mala starú výchovu a hrávala predtým na klavíri. Odkrvilo jej to ramená. Zato nič, zvykla si zaspievať popri tom a keď začala štimovať, za otvoreným oknom prestali vtáci štebotať.
V mieste pod neveľkým, štvortabličkovým okienkom stála masívna vyrezávaná posteľ, založená páperovými perinami. Prekrytá bola charakteristickou bytovou tkaninou s voľne visiacimi uzlíkmi a strapcami. Na stene v kúte sliepňala sviečočka v mosadznom svietniku pod očadenou voskovou ikonou, zlátenou a zároveň naskrze zaprášenou rokmi.
- Vypite, lebo vám vychladne! Napomenula ma starká, keď som nemohol odtrhnúť oči od klasicisticky súladnej podobizne Bohorodičky. Prežehnal som sa trikrát a odvrátil zrak k oknu na ulicu, kde so šumom a lomozom prešlo polievacie auto.
- Na vaše zdravie! Dotkol som sa hánkom ukazováka boku fľašky s rumom a zahľadel sa na stenu, kde vedľa dverí, otvorených dokorán, visel gobelín, rovnako zaprášený, ako všetko naokolo s výnimkou precízne, dohladka vydrhnutej doštenej podlahy.
- Viete, ľudia nie sú mladí a starí, bohatí alebo biedni. Sú len živí a mŕtvi. A zlo je mŕtve prv, ako sa má k životu. Veď sa pozrite okolo seba, koľko živých mŕtvol chodí nazdávajúc sa, že vedia žiť? Vedieť žiť znamená niečo iné, je to umenie, nie rutina. Odmlčala sa, sama prekvapená, údernou silou vyslovenej výpovede.
- Máte pravdu, to však nie je dnes aktuálne. Rozhoduje IQ a súťaž. Oponoval som, akoby náročky s pobaveným nadhľadom.
- Čo je ľudské IQ z pohľadu vyššieho vedomia? Sama viem, cárach, ošprt naničhodný. Poznám jedného mladého hackera. Sršal by samými fígľami, až by ho to do neba vynieslo, ale keď som sa opýtala, či tam vôbec chce ísť, povedal, že nie. Babylonské dieťa, ošmekár bezhlavý, búšiaci sa v prsia, s patentom na rozum pod pazuchou. Ráno sa zobudí a už by spal. Kotrmelec na štarte a voľný pád do pekla. Sedí celé noci a čumí do toho svojho vitálneho virtuáliku, malého ako tá gombička. Konzument čipsov a macher na čipy, rádioaktívny holo-fakír snívajúci o aute na jadrový pohon. Básne začal i prestal čítať v prvej triede. Nezomriem skôr, ako ho to prejde! Ukončila niekoľkoriadkový monológ a buchla päsťou do stola:
- Tak!
Upriamila pohľad na fotku v rámiku, ktorá bola v presklenej muzeálnej vitríne, hneď vedľa tradičných pondusových hodín, chystajúcich sa odbiť dvanástu.
Pochopil som, bol to pravnuk.
- Koľko má rokov? Zaujímal som sa v podstate zdvorilo.
- Sedemnásť a pol. A možno dvadsať. Alebo teda dvadsaťdva. Pohlavie takisto. Sám sa musí ešte uistiť. Rodičov má tiež viacero. Tak, tak. Vzdychla si žena a hľadala v mojich očiach náznak porozumenia vo svojom prezentovanom, neutajovanom bôli.
Ozvalo sa zaklopanie na dvere z priedomia. Vošlo pekné a pevne stavané dievča, podišlo k prababke, objalo ju a povedalo:
- Strabunica mea dulce! Vtedy ma zbadala a uklonila sa letmo na pozdrav. Nečakajúc na moje „Salut“ vrhla sa opäť na prastarú mamu so slovami:
- Prosím, prosím, neviem vypočítať tento príklad. A podsunula jej hárok pokreslený trojuholníkmi a kružnicami.
- Dorel to nakreslil v CAD-e a povedal mi iba výsledok. Čo z toho, keď ja mám domácu úlohu vyriešiť numericky? On sa iba smial ako zmyslov zbavený, že načo to potrebujem k svojmu životu. Oprela sa lakťami o stôl a zavzdychala.
- Hm, vyzerá to tak, že práve preberáte sínusovú vetu, nie? Nazdávala sa prababička. Prečítala ševeliac ústami zadanie a kreslila pritom obrázok.
- Nestoj, sadni si, Ozana. Vypočítame najprv tento pomocný trojuholník a potom druhý. Lietadlo letí vo výške 5200 metrov a uhol prvého pozorovania je tento tu, druhého je väčší, lebo letí smerom k nám. Strana b rovná sa a krát sínus beta lomeno sínus alfa. To isté platí pre druhé pozorovanie, ibaže s iným uhlom a potom si urobíš rozdiel z oboch vypočítaných dĺžkových hodnôt. Skúšku správnosti si urob tangens alfa krát b. Máš kalkulačku? Ukončila svoj príspevok k riešeniu a posunula naspäť okuliare, ktoré sa jej zviezli dolu nosom.
- Nie, to si už urobím sama. Povedala dievčina a chcela odbehnúť.
- Počkaj, zadarmo to nebude. Odkáž bračekovi, že som ho nevidela už týždne. A že sa zaňho modlím, yes? Vyprevádzala ju pohľadom až k východu z izby.
Ozana sa trochu zháčila a neisto podotkla:
- Bábiíí, vieš dobre aký je. To mu mám naozaj povedať?
Stará žena si ju premerala chápavým pohľadom a odvetila:
- Ako chceš. Dobre, napíšem mu pozdrav. Daj mi ten papier. Načiahla ruku a keď ho dostala, na druhú stranu nakreslila veľký otáznik.
- Bábi, to nemá zmysel. Nežiadaj to odo mňa. Ver mi, skúšať je to zbytočné. Iba dostane záchvat smiechu. Alebo zlosti. Vyber si. Potichu odrecitovalo dievča.
- Máš pravdu, je po mne. Aj ja by som urobila to isté. Mávla rukou starká a zamyslela sa. Ozana po odmlke, s bázňou polohlasom predniesla:
- Bábinka, a čo si myslíš ty, bude čoskoro koniec sveta, či nie?...