V moldavskej stepi 35.

Byť sám sebou učím sa v stepi. Iný sa to učí v tíme svojich rovesníkov, podľa veku, spoločenského rebríčka, či po profesii, obklopený vyselektovanými ukazovateľmi vysokého levelu „samozákonnosti“, ktorej autorom i garantom je kolektívne „samo-seba-vedomie“ vo finálnom štádiu digitalizácie. Predpovedať znamená zároveň splniť sa, pretože vôľa determinuje všetok pohyb časom. Byť sám sebou a mať sa rád sú dve strany jednej a tej istej mince. Je to podobné heslo ako tisíce predchádzajúcich, s tým rozdielom, že toto je to posledné a niet iného, čo by ho predčilo i nahradilo.
- Ale je! Jednoducho: Nebyť! Ha!
Razdva tma. Bez toho prvého „byť“ to ale nejde. Pretože to jednoducho nejde. A práve preto byť musíš!
- Nevieš azda, že ja pre teba nie som nič dobrého, naučila som sa strácať, ty si to dovoliť nemôžeš. Spieva modrovlasá Billie v songu „when the party´s over“ z debutového albumu „When we all fall asleep, where do we go? Zdôrazňuje, že by luhala, keby tvrdila, že to takto má rada.
Live stream do obývačky, tu v stepi je absurdný. Z pohodlia domova je prostučké naklikať vec, vyložiť sa do polohy horného indexu a s nadhľadom vytvoriť si názor na život. Svoj autentický v matrixe, alebo virtuálny na slobode.

Natiahol lano medzi dvomi dubmi, ktoré ako solitéry z jednej strany stáli temer v zákryte a vidieť ich dvojmo bolo možné len vtedy, keď som kráčal ďalej po ceste, len čo sa stočila do pravého uhla a míňala ich vo vzdialenosti asi pol kilometra.
Po lane balansovala postava a uprostred zastala s rukami mierne ohnutými a zodvihnutými do úrovne hlavy. Až teraz som si všimol že vo vzduchu ju drží pevný popruh, napnutý račňami na oboch koncoch, v tesnej blízkosti stromov. Silueta sa od tej chvíle ani nehla, nohy ostali takmer bez pohybu a rozkmit pásu dole sa minimalizoval.
- Začína meditovať. Začul som z okraja slnečnicového poľa. Hlas patril asi dvanásťročnému dievčatku, sediacemu na vozíčku a hľadiacemu smerom k jedinému predmetu hodnému pozornosti v celom širokom okolí. Trochu prekvapený takouto prazvláštnou skladbou zhôd okolností, pozeral som raz tam, raz onam a popraviac si batoh na pleciach, podišiel som pár krokov k nej a pozdravil sa obligátnym Salut!
Dievča iba prikývlo a obchádzajúc veľkú mláku v prostriedku cesty, deravej ako rešeto, poháňalo vozík rukami, na ktorých mala svaly rozihrané do krajnosti a vyvinuté do nápadne dokonalých tvarov. Opálené obnažené plecia sa jej leskli od potu a bielučká kamaša s vyšívanými kvietkami a ozdobnými striebornými gombíkmi odrážala slnečné lúče neskorého leta naspäť k oblohe.
-Prišla si spolu s ním? Opýtal som sa, lebo zvedavosť mi bránila premúdro mlčať. Ona urobila s vozíčkom otočný manéver okolo ďalšej kaluže a zastavila sa priamo oproti. Delila nás ešte posledná ryha plná vlhkého, žltohnedého bahna. Prekážka, očividne neprekonateľná, bola náhodnou výzvou a dievčina sa podujala na riskantný prechod. Nevedel som, ako jej v tom zabrániť a pripravený na všetko, striehol som na okamih pokĺznutia či nebezpečného náklonu vozítka. Šmyklo ju do boku, i stočilo, no bravúrne zvládla zrejme už nacvičený balans na zvyšku rovnej plochy a pristála necelé dva-tri kroky odo mňa s víťazným úsmevom na perách.
- Sunt Bohunca. Si tu, cum te cheama? Opýtala sa ma.
- Incantat de cunostinta. Sunt strain, Petru. Zoznámili sme sa.
Premerala si ma pekne zblízka a poznamenala:
- Nie, ty nie si cudzinec. Si tu doma, to sa pozná.
Ostával som stále vo vytržení z toľkých prekvapení naraz a zmohol sa iba na pritakanie. Zrak mi opäť zablúdil k mladíkovi na slackline a ona sa hneď poponáhľala mi všetko vysvetliť:
- To je môj bratranec Ionel. Prišiel k nám z mesta na prázdniny. Dosť často na toto miesto chodíme spolu. Vraví, že ho sem priťahuje neviditeľná sila. Pozri, tieto dva stromy sú tuná jediné, iných tu niet. Ale mne otec povedal, že za vojny pod nimi pochovali nejakého vojaka. Hrob sa už nedá nájsť. I tak sa sem chodím za neho modliť.
- Máš pravdu. Cítim, že je to posvätné miesto. Neoponoval som, pretože mi to prišlo vhod v súvislosti s náhlym pocitom bytostnej súnáležitosti s týmto kúskom zeme.
Ionel po celý ten čas stál na jasne sa črtajúcej čiare v povetrí ako socha. Dnes od rána nezadul ani vánok a vzduch bol plný vlákien babieho leta. Sčerneté slnečnicové pole vyzeralo neveselo a do duše sa zakrádala predzvesť neodvratne blížiacej sa jesene. Čas v prírode nezastavíš, nedá sa oklamať ostatnými hrejivými lúčmi slnka. Komáre a ovady zmizli už dávnejšie, nacicané do nemoty, pokuty krvilačné. Jednotvárnosť týchto krátiacich sa dní, akokoľvek vľúdna, nemohla nezasievať do duše clivotu, ktorá sa ma od detstva zmocňovala s blížiacim sa prvým septembrom a návratom do školských lavíc.
- Tešíš sa do školy? Spýtal som sa po chvíli mlčania.
- Ja neviem. Na jar tohoto roku som z nej ušla. Učiteľky ma hľadali, ale nenašli. Iba doma vedeli, kam ma treba ísť vykutrať. Na tejto ceste bolo plno mlák a ja som si ich obchádzala a obchádzala. Vieš, autonehoda. Taká som odvtedy. Ani ja, ani nie ja.
Keby nie toho vojaka, čo tu leží, nemala by som nikoho, kto by ma chápal. Opodiaľ padol s lietadlom a dobil sa načisto. Polámal nohy na nepoznanie.
- Bohunca! Vino aici! Ovzdušie preťalo tlmené zvolanie od dubín. Tenučká línia sa stratila, čo ich ešte pred okamihom dovedna spájala. Ona rukami pootočila kolesá a odovzdane vydala sa tamoká, monotónnym tempom, naučeným a prozaickým ako perpetuum mobile.
Ešte sa obzrela a zakývala na pozdrav. Pohol som sa tiež, hoci nevedno ako, potkol sa a skoro spadol. Vtedy ma to napadlo – kľakni! Zohol som obidve kolená, trikrát sa prekrižoval ako je tu zvykom a sám šiel ďalej svojou cestou.
Predstaviteľ Beat Generation, Jack Kerouac v diele „Na ceste“ rafinovane nastoľuje večnú otázku v citáte:
- Vy, chlapci, kamsi idete, alebo jednoducho iba idete?
- My sme neporozumeli otázke, ale bola to čertovsky dobrá otázka.

Veľa toho nenahovorila a predsa primnoho. Po celý zvyšok dňa som ju mal pred očami. Nepokorenú vplyvom zlej náhody. Čistú ako anjel v tej svojej bieloskvúcej košieľke s ružičkovými aplikáciami. Mladučkú Moldavanku s našským menom, takú útlu, že sa až strácala a pritom silnú, vyšportovanú po mnohých a mnohých desiatkach kilometrov rozbitými poľnými cestami, plnými výmoľov a strúh.
Aká ničotná je ľudská prestíž! Aké márne denno-denné predbiehanie sa donekonečna. A ako ďaleko má človek do kolien…