V moldavskej stepi 37.

Step je večná. Ak vyrúbeme všetky stromy a zmiznú posledné pralesy, všade osejeme zem jediným druhom trávy, vhodnej pre bezchybne uhladené anglické trávniky, zatlačíme zbytky variabilnej vegetácie na okraje výpadoviek a do svahov okolo železničných tratí, rúhavo sa vysmejeme matke Prírode do tváre s poznámkou: – Si stará a nemáš nám čo ponúknuť.
Uštipol ma komár a nahlas zahrešil som na celú súcnosť okolo. Radšej som sa mal držať civilizovanej „prírody“ niekde na lavičke v parku a nie túlať sa doaleluja. Tu je tej hávede veru požehnane a nikto sa neunúva mikroemulznými postrekmi kynožiť inak prirodzenú súčasť zvyškov onehdá mohutnej európskej stepi.
Mladí ľudia nevyhľadávajú nepohodlie. Pohodlie, naopak, je nevyhnutné pre novú tvorbu a liaheň dobrých nápadov. Tie najlepšie prichádzajú v uvoľnenom stave tela i duše, bez rušivých vplyvov. V minulosti ale práve nedostatok bol zárodkom kreatívneho nepokoja. Dnes sa to otočilo a dosť.
Ďalší ma bodol do brady. Ešte som ho uvidel odletieť, stihol to s prehľadom. Stepné komáriky útočia zospodu, popri tele nalietavajú na miesta pod ľudskou sánkou, kam oči nedovidia, pod ostrým uhlom sa obraz rozmazáva a ony to vedia. Šiltovkou sa oháňam z oboch strán uší, zľava, sprava, ale inteligentný hmyz už milióny rokov vie svoje, čo sa dobytka i ľudí týka.
- Nas mnogo! Povedal mi voľakedy ruský spolucestujúci. Istý čas som si myslel, že hovoril z vlastnej hlavy. Ibaže to takto funguje univerzálne a na margo dnešného trendu - prísť na všetko sám, je najlepšie stráviť dusnú letnú noc pod širákom. Na nič lepšieho neprídeš, len utiecť a nezastavovať sa vydýchnuť si. Ak to urobíš čo len raz, nahlceš sa tej chamrade, mihotajúcej sa pred očami a tlačiacej sa do nosa a úst, priam do hrdla, až začneš neprestajne kýchať, no do zbláznenia.
Predo mnou sa objavil žltý pás na obzore. Juchuú, som zachránený! Rozbehol som sa celý spotený a s natriasajúcim sa batohom na pleciach. Keď som dosiahol kýžený cieľ, pobehol som ešte kilometer do nakrátko vykoseného strniska a zvalil sa na pozrážané, pichľavé steblá. Ich dutinky boli pri zemi ešte plné vody z podvečernej prietrže mračien. Pôda bola napitá a chladná, čo výrazne preriedilo stavy lietajúcej mizérie na bezvýznamné minimum.
Snívalo sa mi, že lietam v tých oblakoch nado mnou, kam sa nedostane ten všadeprítomný okrídlený hyd, thxbetogod. Vysmievam sa tej chrapači, vyplazujem na ňu jazyk a ohadzujem ju batériami výklepových záprdkov ako šrapnelmi. Zabalený do vaty nebeskej hoviem si v pohodlíčku, ktoré okrem na ňu podobných barokových anjelikov neužíva si nikto iný na zemi, či nebi. Ibaže čudný zvuk ma prebral do skutočnosti vedomia, nadvihol som hlavu a uvedomil si bližšie nešpecifikované nebezpečenstvo.
V dotrasoch sa terén opäť niekoľkokrát zavlnil. Dunenie som počul nielen uchom priloženým k zemi, ale i vo vzduchu. Je krátko pred pol desiatou večer, rovnako ako vtedy, pamätného štvrtého marca v roku 1977. I v tom čase, v srdci župy Vrancea, arytmia srdcového svalu matky Zeme, spôsobila veľké zemetrasenie s magnitúdom 7,2 Richterovej stupnice. Poldruha tisíca ľudí zahynulo v troskách Bukurešti, Svišťova či Kišineva. Medzi nimi i rodák z Cofy nad Dnestrom, v bývalom moldavskom okrese Hotin, Anatol E. Baconski. Tento poeta a spisovateľ, takrečeno George Orwell východnej Európy, uskutočnil ešte dávno pred ním, literárny prienik do obludných mechanizmov totalitarizmu v románe „Biserica Neagra“. Hlavná postava v ňom sa nedobrovoľne dostáva postupne do súkolí ideologického monštra, rovnako neuchopiteľného, ako sústavne meniaci sa totalitný režim, údajne od horšieho k lepšiemu, avšak s notoricky nemeniacim sa výsledkom.
- Čo chceš? Vyskočil som s hrdelným výkrikom, keď azda piaty dotras v priebehu niekoľkých málo minút zalomcoval strniskom ako pod cepmi mlatcov na holohumnici. Ostal som stáť s rukami od tela, rovnými a s napriahnutými prstami. Hviezdnatá obloha bola stále za mrakmi a vietor voľakde tamtiež. Dýchal som ústami smerom nahor, čakajúc na odpoveď. Žiadna verbež komárska sa mi nelepila na pery a necicala z krčnej tepny. No nič nenasvedčovalo, že padne na mňa strop. Klasickým znakom pohodlia pre človeka v stepi, sú práve tie vyhladené štyri steny a strop, chrániaci pred živlami a nepohodou. Ibaže padne, skôr či neskôr. Celá ľudská civilizácia, keď vyšla z jaskýň a zemľaniek, je príbehom spod striech. Tuto je jedna, dve kvapky zanedbateľné množstvo vlahy. Ale skús písať na rozmočený papier!
Nikto sa mi nepripomínal, ani zo vzduchu, dokonca už ani spod zeme. Všade tíš, žiadny magický realizmus, nikde ani stopy po romantizujúcom symbolizme a na druhej strane ani nijaká trebárs prozodická revolúcia – nástup voľného veršu.
Predstavenie sa skončilo, len čo začalo. Oponu nebolo treba dvíhať, veď sa nič nedeje. Tma je dokonalá a svetlá reflektorov v podobe bleskov na obzore osvetľovači presunuli do susedných výbežkov Karpát na západe. Rieka Putna sa lenivo vlečie pomedzi stromy smerom na juh a na celistvých kopách oblakov na severe vidno odspodu slabú svetelnú žiaru mesta Focsani. Baterka mi zase navlhla a odmieta svietiť. Dopichaný a zmorený útrapami celodenného pochodu znova si líham na mierumilovnú Zem. Usínajúc počúvam v nej odozvy svojho vlastného srdca, bumbum, bumbum, bumbum…