V moldavskej stepi 38.

Za plotom chodila po bezchybnom trávniku robotická kosačka s dažďovým senzorom, diaľkovo ovládaná cez mobil, s inteligentným plánovaním a automatickým návratom do nabíjacej stanice, len o málo väčšia než obyčajný vysavač. Dom bol ešte zopár mesiacov pred dokončením, v tomto sa nijako nelíšiaci od ostatných v celej dlhej, novej ulici. Tá, deravá a zaprášená ostane možno pekných ďalších pár liet a ohromné autá sa budú o to častejšie umývať v autoumyvárni na križovatke s inou, navlas jej podobnou, bez jediného stromu, zatiaľ azda. Dislexia ako na dlani, z prvej ruky. Čo iné to už môže byť, keď „gazda“ sa celý rok trávy prstom ani nedotkne a vystačí si so senzormi a flexibilným ohraničením kontrolného rádiusu?
Použitie cudzieho slova pre biologicky podmienenú poruchu je určite pritiahnuté za vlasy, ale nič lepšieho mi nenapadlo v tejto konkrétnej súvislosti. Jediné zrejme, čo ostane majiteľovi trávnika zo styku s prírodou, bude pravidelné zbieranie výkalov jeho domácich miláčikov. Avšak schopnosť čítať z „orbis pictus“ v malom, nevyhnutne končí pri prvom inštalovaní robotickej kosačky s GPS.
Trampolín ako na výstave som napočítal celú desiatku, ale detí nikde nič. A ani obyvateľov. Ulica duchov zívala prázdnotou, veď je čas dovoleniek, alebo všetci pracujú v zahraničí? Na jednej bráne visel kúsok akiste svadobnej výzdoby, no ďalší fragment trčal prilepený, z vyschnutej mláčky na zemi. Cez oko v jednej majstrovsky kovanej veraji vstupných vrát sa márne pokúša dostať von korytnačka. Podistým vie, čo je skutočná príroda a kde ju hľadať.
Tak. Ulica sa poslednými domami nekončí a kolíky vytýčených stavebných parciel sa tiahnu po oboch stranách ešte pár sto metrov. Polorozpadnuté múry starej strojnotraktorovej stanice odhryzáva stavebný mechanizmus a vŕši na hromadu. Na poslednej stojacej stene vidno neúplný, vyblednutý nápis: - Traiasca Partidul…
To by sme mali, teda. Dyslexia by sa bola hodila i vtedy, za oných čias. Ľudstvo je vynachádzavé a poradí si časom so všetkým. I samo so sebou, pravda?
Na hŕbe kolíkov sedí nešťastná mladá geodetka. Ťuká do mobilu a po chvíli sa rozhovorí prosebným hlasom:
- Nu e aici. A plecat, bolnav sau ce. Sunt singura ca un deget, nu pot continua.
Keď idem pomimo, osloví ma nečakane:
- Domnule, ma puteti ajuta? Daca aveti timp, bineinteles.
Prikývol som a zhodil batoh z pliec. Zrejme potrebuje to kopisko drúčikov zatĺcť do zeme a nemá na to človeka, ak to nebol ten, ktorého som stretol pred štvrťhodinkou ísť mi oproti so zvesenou hlavou. Nuž, šťastná to náhoda. Opýtal som sa jej, čo mám teda robiť.
Ukončila telefonický hovor frázou „riešim to“ a strčila telefón do poľnej tašky. Keď sa pustila vysvetľovať mi, ako na to, sám som sa chopil do určitej miery iniciatívy a netrvalo dlho, kým nám robota šla od ruky, akoby sme boli od vekov dobre zohratá pracovná dvojica. Na stavbách som bol vždy doma. Akurát namiesto pokrikov „doľava, doprava, dopredu či dozadu“, to isté znelo v rumunčine, inak práve také totožné povely, známe už od čias výstavby pyramíd v starom Egypte.
- Puneti stiftu! Zvolala veselo a zakrátko začalo ubúdať dreva z hromady. Vedela prejaviť radosť naplno, taká diametrálne iná, ako je aktuálne väčšina sebavedomých a odmeraných, mladších ženských zjavov na verejnosti. Pochopil som do detailov o čo ide a kreslil rysky, značky a čísloval ich. Prešli dve, dve a polhodiny a obedňajšia prestávka nedala na seba dlho čakať. Buldozér prestal tiež pracovať, chlap vypol motor a vyšiel upotený z kabíny. Sadol do auta a zmizol kamsi do útrob neďalekého vidieckeho mesta. Na cintoríne opodiaľ sa zrejme začínali prípravy na pohreb a zaznel umieráčik.
- Raluca. Teší ma, že som Vás objavila. Naozaj ste mi pomohli. Vezmite. Podávala mi do ruky za odpracované odmenu.
- Peter. Nechajte, nepotrebujem. Rád som sa zoznámil s Vami. Ste tu už dlho? Opýtal som sa nakoniec.
- Dnes končím v tomto teréne. Mám tej rutiny práve dosť. Dúfam, že kolíky nikto nepovyťahuje. Stáva sa. Odpovedala mladá žena a povzdychla si.
- Nikdy som netušila, že raz budem brúsiť hore-dole po staveniskách. Vlastne, chcela som byť architektkou, ale tatovi sa to zdalo nereálne pre naše sociálne postavenie. Mám ešte štyroch súrodencov a všetkých nás poslal študovať technické odbory. Viem, chce mať na starosť pokoj.
- Čo poviete na toto? Ukázal som prstom na zem, kde sa črtalo hrdzavé železo. Prižmúrila oči a pristúpila bližšie. Zohla sa a dala sa zvyšným dreveným kolíkom odhrabávať predmet. Niečo podobné som už niekde mohol bol vidieť. Ako chlapci z nudy zvykli sme pátrať po munícii z druhej svetovej…
- Nu o atingeti! De dragul lui Dumnezeu! Zhrozený uvedomil som si, čo je to za čudo, zletené kedysi dávnejšie z nebies.
- Bomba? S naširoko otvorenými očami vyjavene hľadela učupená, raz dole, potom na mňa nahor.
- Asi áno. Mi se pare, ca da. Ubezpečil som ponajprv sám seba a potom ju.

Ozvala by sa detonácia, na čo by spadol posledný stojaci múr bývalej opravovne traktorov Belarus a kombajnov Kolos. Možno by sme vyleteli do vzduchu a v ozvenách započuli k tomu slávne propagandistické nápevy „Bomben auf Engelland, Von Finnland bis zum Schwarzen Meer“ nacionálsocialistického komponistu Norberta Schultzeho z roku 1941. Možno by sme si neodpustili ani jeho skutočne vydarený lovesong „Lili Marleen“, ktorý si počas vojny, spolu s Marlene Dietrichovou, s obľubou nôtili rovnako vojaci vojsk Osi ako aj armád Spojencov.
Namiesto toho, aby som si robil starosti o dievčinu, roztrasenú na celom tele, premýšľal som nad tým, akým činom sa tu mohla neudiať katastrofa, keď po priestranstve pred objektom stanice presúvali sa po celé desaťročia, a to denno-denne, ťažké poľnohospodárske mechanizmy!
- Tristohrmených! Poďme volať pyrotechnikov! Povedal som celkom ako doma, uzrozumená Raluca polapila dych a vyťukala trojčíslie…
Step bola vždy plná nástrah zo všetkých svetových strán, zhora tiež, no zdola nikdy. Pevná a spoľahlivo súdržná, nepoľavila zo svojej nemovitosti, ani keď po nej dupali vojnové hrôzy najhoršieho kalibru. Vznešene vypla hruď, zadržala dych a ani len nezastonala.
- Raluca! Prerušená pieseň. Nikdy predtým sme sa nevideli a scenár nášho stretnutia ostal neukončený. Do noci budem opakovať jej meno. Spolu so šéfom išla spísať a podpísať zápisnicu. Ja som sa neobjavil viac po jej boku. Majiteľ firmy je robustný muž, energický a v zásade vie zariadiť všetko, čo býva v takýchto prípadoch potrebné. Veď kde je jeden nález, tam by mohli byť tucty ďalších, takže priebeh prác treba múdro a s prehľadom ošetriť.
Iba neďaleko povedľa, za plotom chodila po bezchybnom trávniku robotická kosačka…