V moldavskej stepi 40.

Chodíš už akosi dlho, predlho, povedal som si. Pochvala za úspech je v nedohľadne, ani potlesk ešte nezaznel. No, odkiaľ by aj mohol, keď step je iba javisko, bez hľadiska, deň strieda noc a noc ustupuje na úsvite novému dňu. Chodíš si tu, stále, chodíš a nachodíš sa. Ibaže odrazu nemôžeš urobiť ďalší krok. To je presne to miesto, ktoré som roky hľadal. Je málo ľudí na svete, čo vypátrajú naveľa takéto miesto, z ktorého niet úniku, rovnako, ako teoreticky z čiernej diery niekde vo vesmíre. Mnohí z môjho milieu si zakaždým ťukajú na čelo, keď sa odoberám do stepi kamsi na východ.
- To ti nestačí zájsť toť, neďaleko, do pusty, hneď za Dunajom? Opýtala sa ma istá dobrá duša.
- Áno i nie. A práve preto, opýtal som sa aj svojho druhého ja. Zavrtelo nesúhlasne hlavou a pripomenulo mi:
- Ak chceš byť v obraze, musíš sa vzdať jazdy na štyroch kolesách a chodiť pešo. Kým tak neurobíš, ostaneš stáť, hoci by si cestoval i na kraj sveta, rozumieš?
Moje druhé ja neznáša kompromisy. Je ako ženská, čo si hudie neustále svoje, kým neprehluší nakoniec samu seba a nezapchá si svoje vlastné zvukovody. Nájdeš miesto, kde sa nemôžeš pohnúť ani dopredu, či dozadu, do strán, hore, alebo dole, je to miesto prekliate, či požehnané? No? Na kolesách nikdy to požehnané nenájdeš.
Vedel som, že čo sa konečne stalo, takmer mi vyrazilo dych. Ešte pred chvíľou bol svet štandardná guľa a ja bod. Už nie som. Bodom sa stal svet a ja tým všetkým ostatným.
Kedysi som bol v kóme opustil telo v nemocnici a ocitol sa na dlažbe ulice v Ostrave, rovno medzi koľajami. Električky jazdili okolo mňa obidvomi smermi a ja som videl vnem v tristošesťdesiatstupňovom uhle, všetkými smermi. Nič mi neušlo, bol som oveľa menší, ako špendlíková hlavička, nehýbal som sa, zato všetko naokolo áno.
Je odvtedy už päť minút, čo som zastal a ostal stáť ako prilepený. Dýcham, to hej, čiže žijem. Celý ochrnutý, nepadám, ani dopredu, ani dozadu. Zastal čas?
Je ticho. V ušiach počujem šumieť svoju okysličenú krv. Šuští a šuští, v pravidelných intervaloch príchádzajú nové a nové vlny, jedna za druhou, valia sa nezadržateľne krvným riečišťom až do vlásočníc v končekoch prstov.
Kto som bol doteraz a kým som odteraz? Kto vlastne ma na toto miesto priviedol a čo tým sleduje? To moje druhé ja sa z reťaze utrhlo a vyvádza.
- Cha, cha, cha! Vysmialo sa mi do tváre. Nemôžem sa uhnúť, smola.
- Čo je ti smiešne? Nahnevane som zareagoval a chcel sa pohnúť. Nešlo to.
- Ja som ja a ty si ty. Vtipné, nie? Začul som odozvu v šume príboja v ušiach.
Vždy som tušil, od narodenia, že je to dvojité. Nikto tretí, iba tí dvaja, čo sa nikdy nevidia, lebo jeden z nich je vždy bod. Raz jeden, raz druhý, ako práve teraz, keď sme si nečakane vymenili úlohy.
- Poraď, ak vieš, čo mám teraz urobiť? Odkryl som svoje karty.
- Poraď si sám. Nemáš vysokú mienku o sebe? To je novinka! Začul som ten nepríjemne syčivo artikulovaný zvuk. Obloha sa medzičasom celkom zatiahla a sivosť mrakov prechádzala miestami do tmavších odtieňov, až černe. Step sa zmenila na bezvýraznú, bezfarebnú a neživú. Nikto sa ku mne nepribližoval, odo mňa nevzďaľoval, ani peši, ani vozmo. Cesta sa tiahla vo dvoch vyjazdených pásoch až za horizont, kde splašene poletoval vzdialený párik bocianov.
Pokúsil som sa o nemožné. Levitácia je jediné, čo mi nateraz ostáva skúsiť. Sústredil som sa na myšlienku a pozoroval, či sa odlepím od zeme. Nápad je to dobrý, no ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku – nikdy predtým som to neskúšal. Bolo potrebné uskutočniť pokus bez predošlej prípravy. Kedy predtým by som si bol pomyslel, že sa mi navlas niečo takého stane?
Keby som si mohol pomôcť! Horúčkovito som sa snažil rozpomenúť, čo nasledovalo v situácii, keď som bol na tej uličnej dlažbe a zľava prichádzala oproti mne električka, kým napravo odchádzala a zabáčala do križovatky. Akože som sa vrátil vtedy do svojho tela na JIS-ke? Otvoriť oči, predsa otvor ich, no, poďme, bude to? Nože, hej! Akože, nemám ich teda otvorené?
Buchlo ma chrbtom o zem a ja som otvoril obe oči naraz. Biele, oslnivé svetlo, sprevádzajúce náraz pominulo, ale zapamätal som si ho. Odkiaľ som spadol, neviem. Mohol som byť zasiahnutý znezrady bleskom z jasného neba? Bolo zamračené, všakže, ale na búrkovú činnosť tam hore nado mnou to zatiaľ nevyzeralo ani mak.
Pozviechal som sa, nadvihol hlavu a počítal steblá trávy. Jedno bolo ulomené a viselo iba na vlásku. Semiačka sa z neho už povysýpali a také sčerneté pôsobilo skľučujúco a zbytočne. Na zvyšku tenkého, žltého stebielka sedela rovnako sfarbená lúčna kobylka, nehybne odovzdane, asi v polodriemotách. Hneď vedľa sa vynímal prekrásny červený kalich divého maku. Necítil som ani hlad, ani smäd, pravda, kým som sa konečne neposadil a nezívol zo dva razy. Z toho, na čo si pamätám, bolo, že som ostával ako zakliaty. Napadlo ma, pozrieť sa na časový údaj v mojom telefóne. Bolo dobrých pol deviatej a o takom čase sa stmieva. Kde som bol tak dlho? Celé sa mi to nezdalo, veď súmrak sa prihnal zčistajasna šialene, bez varovania! Rytmus stepného pochodu poznám, muselo ma to zaskočiť.
Postavil som sa na nohy a pochodil trošku. Tráva pod nohami zašušťala tak, ako obyčajne a nikde nikoho, ni vtáčika-letáčika, ba ani piskľavého komárika-košmaríka. Vzduch bol čerstvý, plný prízemného ozónu.
Celú noc som chodil a hľadal to miesto. Nerozumne som bol opustil ten kus zeme, kde sa mi „stalo z očí“. Márne by som sa túžil vrátiť k nemu ešte potme, i neskôr, keď sa začalo brieždiť. Nebol tu okrem cesty žiadny orientačný bod. Blúdil som, nešťastný a krútiaci hlavou sám nad sebou, že som v tej tme-tmúcej neodpustiteľne nerozumne a bezočivo ľahkomyselne opustil tajuplné miesto, portál či bránu.
Až k poludniu som zbadal hlúčik detí, približujúci sa mi od naproti. Nešli obvykle hlučne, ale naopak, nezvyčajne mlčky. Keď prechádzali pomimo, jedno z dievčeniec mi venovalo krátky, naoko bezvýznamný pohľad. Celý nesvoj uvedomil som si, že je to déja vu. Z toho mi vychádzalo, že sme sa už museli niekde stretnúť, nedávno, iba predvčerom. Keď som sa po polminúte obzrel, urobila znenazdania tak i ona. Na štýlovom tričku na mieru s menom mala vzadu nápis „nikto nie je dokonalý, ale Elodia je“.
Decká sa vzdialili a začul som ešte tlmený smiech.
Keď som si nakoniec spomenul, že kde som toto dievča videl, zarazilo ma niečo zvláštne a nepochopiteľné. Bolo to na autobusovej stanici. Pred pokladňou stála s priateľkou na konci radu za mnou, očividne nervózna, že nestihne spoj. Galantne som sa dovtípil akú hodnotu má moje miesto a prepustil som im ho. Vtedy bola v tričku s rovnakým nápisom, ak však nepočítam za rozdiel meno. Bolo tam iné, aké, to už sotva vydolujem z pamäti. Elodia určite nie.
Po necelej hodine som si usporiadal myšlienky, vypustil z hlavy podobné zbytočnosti, pretože sa rozpršalo. Prišla mi smiešna moja predošlá predstava o bezproblémovom dni, keďže sa spustil taký lejak, že som behom chvíle premokol do kosti. Vytrvalo šibalo zboku a vietor sa zdvihol taký, že bolo čo robiť, aby som sa udržal na nohách. Navyše sa začalo blýskať a búrka sa blížila so závratnou rýchlosťou sem. Zablyslo sa a zahrmelo tesne, nuž som sa zohol a sadol si schúlený práve tam, kde ma napadlo.
To miesto mi pripadalo povedomé. Nalomené steblo, polomŕtva kobylka a červeň divého maku, zrazeného k zemi pod neustávajúcim náporom vetriska. Nemohol som sa pohnúť, premočený a dočista zdrevenený. A potom nasledoval záblesk bieleho svetla, ktoré viac nezhaslo…