V moldavskej stepi 41.

Začína sa nový deň. Môj prvý pohľad skĺzol na zošúchanú zem podo mnou, kde vyležal som si misku v piesočku. Také neskutočne veľavravné sny sa mi snívajú čoraz častejšie a potom ráno študujem to miesto, ktoré bolo mi celú noc určené čistou náhodou. Nepamätám sa, na čo som myslel, keď som večer usínal. Pod hlavu som si položil akýsi bulvárny zdrap a z krásky na titulke sa mi to azda stalo?
Luxus na fotke v podobe bohyne s vyretušovanou dokonalosťou na tvári, zdal sa mi rýchlo miznúť s rozplývajúcou sa spomienkou na práve nedosnívaný sen. Čo by mohlo byť jeho posolstvom, nebude to láska? Dnes ma postretne tu, v srdci stepných travín, vyrastie priam zo zeme, vysoká a hrdá, zhovievavo spokojná sama so sebou, bezchybná ako z vosku divých včiel. Úsmev žiadny, iba pohľad upretý na moje tvrdé lôžko, kde sa váľa ešte zopár vecí, potrebných pre živobytie na holej matičke Zemi. Neprehovorila by, veď načo aj? Všetko som si vymyslel ja, ona je tu odveká a moja prítomnosť pomíňajúca sa, ako mávnutie vejárom motýlieho krídla.
Zbadal som okrúhly predmet o priemere asi poldruha centimetra, vyšúchal ho medzi prstami a prezeral si ho oproti lúčom vychádzajúceho slnka. Bol to ríšsky pfenig z roku 1941. Kto vie, možno ho tu stratil sám veliteľ skupiny armád Juh, Friessner. Ustavične ma trápil nedopovedaný príbeh zo sna a teraz toto?
Ani ma nenapadne hrabať sa na svojom, ešte stále teplom ležovisku. Vydal som sa smerom na východ, kde bolo možno tušiť rieku. Vykúpem sa v studenej vode, najskôr nahý a budem mať definitívne túto nedlhú noc za sebou.
Keď som sa priblížil k zráznemu brehu, naskytol sa mi obrázok, ako na skle maľovaný. Takmer vyschnutá rieka tiekla v úzkych meandroch medzi štrkovými nánosmi, žbnkotala na miernych prahoch z valúnov, rozlievala sa miestami do podlhovastých jazierok, z ktorých odtekala do blatistých nív. Tam sa strácala a objavovala nekontrolovane, celkom slobodne, bez akýchkoľvek obmedzení vo svojej, sebe vlastnej kreativite.
Nie, nekúpala sa tam nijaká ľudská bytosť a už vôbec nie ženského pohlavia. Vhodný objekt takéhoto razenia sa nevyskytoval po celej dĺžke brehu, kam až bolo dovidieť. Pustotu miesta umocňoval charakteristický riečny pach. Stúpajúci slnečný kotúč na oblohe sľuboval horúci letný deň, v ktorom hocijaký, i ten najmenší tieň bude vítaným úkrytom pred spaľujúcimi šípmi z neba.
Na brehu sa neprítomne zjavovala vidina štíhlej postavy, mizla v opare, aby sa vzápätí vynorila z rákosia v plytkej vode. Tak predsa je tu niekto, alebo mám halucinácie?
- Som to Ja. Prišla by som za tebou, no viem, čo mi v tom bráni. Povedala, keď sa objavila vo vzdialenosti niekoľkých metrov na piesčitom ostrovčeku.
- Kto si? Opýtal som sa a začudovane počúval svoj vlastný hlas zanikať v priestore bez ozveny. Ona sa rozplynula, aby o malú chvíľu opäť viditeľná ľahúčko odplávala chvejúcim sa ovzduším ponad rozložité riečište. Stojac na piesku, zanechala viditeľné stopy. Neveriacky som podišiel bližšie a presvedčil sa, že ma zrak naozaj neklame.
Prečo je taká nedostižne iná? Viem, že je taká. Keby mi bola viacej podobná, bola by po mojom boku a nehrala sa na schovávačku. Za kratší povraz ťahám, nedá mi príležitosť roztočiť koleso šťastia a ukázať prstom na seba. Raz sa pozrie do nebies, inokedy do zeme, mne nevenuje pozornosť. Tak ma chce sužovať a nemám kam utiecť pred svojou fantáziou. Zaiste, výplodom je mojej predstavivosti? Mám silu pozrieť sa pravde do očí?
- Som reálne Tvoja a ty to vieš. Vnukla mi to úplne zrozumiteľne. Dobre teda, hra bude zakrátko pokračovať. Až do okamihu, kedy zistí, že na ňu nemám. Podľa neustále opakujúceho sa scenára, nič iného sa nedá očakávať. Potom sa poberie, ani len neobzrie, pohŕdavo mávne rukou, stratí posledný povzdych a bude het. Sklamaná a rozhodnutá, nikdy viac o mňa nezakopnúť. Tak mi treba!
- Ako Ťa mám chcieť? Povedz, ako? Visela mi z pier otázka, určená výlučne mne samému.
- Rýchlo! Hneď. Keď zaváhaš, neľúbiš ma. Odpovedala znova vnuknutím. Hádam by to nepovedala nahlas, takú samozrejmú vec, odkedy svet svetom stojí, nie?
Nevyzliekla sa a neokúpala v priezračnej vode jazierka uprostred prírodnej scenérie. Nepokynula mi, aby som ju vzal za ruku. Čakala, trpezlivo, či nie, sekundy sa míňali a mohol kedykoľvek udrieť gong. Iba čo unikala, aby sa zase zhmotňovala, lákavo skutočne, neodvratne so šifrovaným podtextom tušených súvislostí, bez klasického happyendu.
- Príde iný. Hovorím ti to, aby si si nemyslel, že nemáš naponáhlo. Žena vníma čas inak, ako muž. Je tragické, ak k tomu neprikladáš svoj diel spoluúčasti. Odkedy sme sa obojstranne načali, musíme sa brať na vedomie. Už polhodinu strácam zo života. Aj ty z tvojho. A potom zmaríš príležitosť, celú večnosť nech ťa škrie tá strata. Našpliechala mi do hlavy ako zo studenej sprchy.
Neodpovedal som jej. Sakrahrom, neodpovedal! Teraz budem niesť za to dôsledky.
- Tušila som. Nepovedala už ani slovo navyše. Nedupla nohou, nepozrela sa rovno sem adresne, ani nemávla opovržlivo rukou, zato vytiahla mobil, aby mi oznámila:
- Svoje číslo ti nedám. Čo by si nechcel? Choď už.
Zahrešil som, lebo ma uštiplo niečo pod tričkom. Vytriasol som osu spod pazuchy, ponaprával si batoh, obišiel ju a vydal sa dole prúdom. Chatrné ranné slniečko sliepňalo, takže horúčava sa o hodinku, dve odkladá. Závoj hmly sa zdvíhal zatiaľ dosť neochotne, nie a nie sa odlepiť od sivých topoľov. Držal sa pri rieke ako had, skrúcal raz na jednu stranu, potom na druhú, stále tenší a tenší.
Vyliezol som na kopček s nachýleným dreveným kolom. Vedľa ležala polorozpadnutá, ďalšia guľatina. Kedysi tu bol mohol stáť náhrobok. Vyvýšeninu nikdy nezaplavoval prúd vody a záplavová čiara sa jasne črtala na chabej vegetácii po oboch brehoch.
Plechová tabuľka ležala zčasti zakrytá práchnom. Jej zbytky rozpadli sa mi v rukách na prach.
Rodion Malinovskij, rodený Odessan, dobre poznal navlas podobné bludiská týchto končín sveta. Spolu s Tolbuchinom sa v štyridsiatomštvrtom dlho nezdržali pred zákopmi na Prute a Operácia Iasi predurčila blížiaci sa koniec Druhej svetovej.
- Ak si tu, povieš mi, prosím, ako sa voláš? Zakričal som do hluchého prázdna. Nikto neodpovedal. Hlások sa neozval. Nešťastný sadol som si na vyhliadke. Za vojny by som bol nekrytým cieľom a terčom pre ostreľovačov. Aké pochabé, pretŕčať sa na orientačnom bode! Je mi to jedno.
Slnko začalo pripekať a lístočky na topoľoch sa máličko rozševelili. Šum lístia nenaberal príliš na sile, rovnomerne sa niesol ponad moju hlavu na druhú stranu cez Prut, kde zašušťala vrbina.
- Vymažem ti pamäť. Budeš odteraz iba môj. Zarezonovalo mi v ušiach. Oslnivo svietiaci bod náhle popred môj zrak plavne vyletel nahor. Tam slnko vírivo tancovalo a roztancoval sa mi pred očami celý svet. Prestal som vnímať čokoľvek, čo nesúviselo s ním samotným, tam hore. Najprv bolo modrobiele, potom oranžovočervené, nakoniec čierne ako negatív…