V moldavskej stepi 42.

Po svojom otcovi bol Iljič, rovnako ako dávno predtým Lenin. Leonid Iljič Brežnev, Stalinov „krásny Moldavan“ bol Rus, mnohými pokladaný za Ukrajinca a keď o ňom natočili celkom zábavný celovečerný film, ako sa stratil oficiálnej delegácii kompártiji na celé dva dni v útrobách vínom opývajúceho moldavského vidieka, chaos dospel do dokonalosti. Avšak na západe Moldavskej SSR, dávnejšie bol o hodne menej populárny, než v jej východnej časti. Keď sa v roku 1950 stal prvým tajomníkom strany v Kišineve, dal sa popularizovať sovietsky model lepších zajtrajškov v tejto časti sveta, kde dnešná Európa dáva zbohom sladkým snom.
Starý Jevrej Iľja býval konča dediny, hneď vedľa rovnako starého Romaľa, ktorého drevená kováčska dielna dopĺňala zvlnený trávnatý horizont s hadiacou sa cestičkou pre konské povozy, smerovavšie v dňoch trhu do blízkeho okresného mestečka. Dnes tu takmer ničoho niet po starých časoch, čo zľahli pod žltkavým prachom, zvíreným nespočetnekrát pod kolesami hrgľajúcich kár. Iba voľaktorý sprejer tu napísal na torzo múra znak peňažnej meny eura so sláčikom uprostred, pretože Iľju kedysi boli prezývali Jevro. Bol to určite niekto z pamätníkov, čo inšpiroval domn-molodca tvorbychtivého. Bývalá predvojnová MASSR sa postupom času stala MSSR a dnes je to Republica Moldova.
Zobudil som sa na čudný pichavý pocit pod ľavou lopatkou na chrbte. Keď som siahol pod spacák, trčal tam hrdzou obrastený, hrčavý, ručne vyrobený hranatý klinec, čo pripomínal staré zašlé časy a priam zhmotnil genius loci. Ľahol som si na opačnú stranu a rozospatým zrakom pozoroval artefakt. Dnes, neviemktorý v poradí, kováčsky potomok vyrába plechové ríny a odkvapové rúry pre celé široké okolie. Zručne potĺka a tvaruje materiál, ohýba do oblúka a úchyty z pásoviny zdobí na koncoch kovanými ciframi rozvilín.
- Ach, akýže to nebol hocijaký chudožnik! Rumunsko-rusky ma poúčala tetuška, sediaca na priedomí, odháňajúca odlomenou vetvičkou neustále dobiedzajúce komáre. - Maľoval, hral na husle a bol vychýrený kobzar, akého nebolo mu páru ani v kozáckych končinách na Done. Postavil si hlavu, nevystrelil vo vojne ani jeden náboj, chceli ho zato potrestať, ale nemohli ho trafiť, pre múr neviditeľný, čo mu život zachránil. Pred komandom so psami, čo ho hľadalo, sa do kopy hnoja schoval. V kolhoze neskoršie roky ten hnoj vidlami prehadzoval, potom i traktor riadil a víno sa mu darilo také, že ľudia čumeli až híkali od údivu nad toľkým šťastím.
To kto? Jevrik a či Romalik? Spýtavo som hľadel na ženu, z ktorej by sa komária pliaga aj tak nedocicala ani kvapky. Ruky mala zrobené, kožu na hánkoch tenkú, že bolo vidieť pod ňu.
- Nechcem ukrivdiť žiadnemu, akože sa Anna volám. Obaja si boli seberovní ako rodní. Jedného volali „Fidlikant na streche“, lebo zvykol hrávať na pôjde, stojačky v otvorenom svetlíku. Vrabce a holuby sa grupovali na hrebeni a po okolitých stromoch na diváky. Dnes takí hrávajú v podchodoch po celej Európe. Viem, muž mi rozprával, kým nezmizol tamtiež a nevrátil sa nikdy viac. Dal sa najať na loď, stále ho tu čakám, na priedomí, aha veď už čoskoro sa dočkám, nie? Pozrela sa na mňa s dovnútra vpadnutými očami, prižmúrenými do uzulinkých pozdĺžnych štrbín.
- Bude to za pár. Potešil som starkú a prisadol si na poleno, vsadené do zeme, na ktorom zrejme kálalo sa drevo na zimu.
- Romaľ tiež bol vychýrený violinist. Len čo dohral, jeden, začal druhý. A bolo. Tu sme sedávali, počúvajúc hudbu, raz od henodtiaľ, potom z tamodtiaľ. Bol iný svet. Dnes nikto už nezahrá. Po ceste idúcky, nezaspieva si, ani nezapíska. Chodia tu po ulici so sluchátkami na ušiach, ako z iného sveta.
- Dobrý deň, teta! Pozdravila ju mladica, idúc naokolo a poskakujúc do rytmu nepočuteľnej melódie. V ruke hojdala sa jej klietka s papagájom, čo nevydal ani hláska, hoci sa ledva udržal na bidielku.
- A kde máš Costiku? Nenechávaš ho pridlho samého? Zakričala tenkým hlasom za odchádzajúcou. Mladá žena sa otočila, dala sluchátka z uší von a odpovedala:
- Dnes som s ním už štyri koliečka urobila hore-dole po dedine. Z krčmy na mňa kričali, že či ako mater nemám inej roboty, iba po dedine s kočíkom premávať, tak som ho nechala spať na dvore. Idem do poľa, nazbierať harmanček, lebo mi pokašlieva.
-Ancuta, draga! Povzdychla si starena. - Papagája nosí sem a tam, kým dieťa spí, aby ho nebodaj vták svojím škrekom nezobudil, však? Rozčúlila sa.
- Dumnezeu sa fie milostiv cu tine! Ja by som nebola nechala dieťa bez dozoru, čo môžeš vedieť? Nikdy nevieš. Zahromžila na mladú matku.
Slnko sa stratilo za oblakmi a to bol signál pre mňa, aby som sa zodvihol a porúčal sa pomaly. Tu, v chládku pri potoku, naozaj nechcem dostať ďalších zopár štípancov navyše, lebo som si ich užil v noci požehnane.
- Majte sa dobre, teta. Idem. Keď ho stretnem, čo mu mám povedať? Opýtal som sa zdvorilo.
- Vyzerá ako , no ako kto… Poznáš ho iste, podobal by sa hádam na Brežneva, keď býval mladý. Vysoký, s bujným obočím, taký fešák, ach, ako ho ľúbim, povedz mu. Nič nech mi nenosí, nepotrebujem darček. So zasneným pohľadom vyprevádzala ma na cestu.
Založil som si sluchátka do uší a vykročil do polí. Onedlho prechádzal som popri mladej mamičke trhajúcej drobné kvietky liečivej bylinky, kvitnúce povedľa cesty. Jednou rukou si ich strkala do vrecka a druhou pridŕžala telefón pri uchu. Letmo som kývol na pozdrav a vzďaľoval sa.
Režisér Tigran Keosajan nakrútil komédiu „Zajac nad bezdnoj“ v ktorom si hlavnú úlohu genseka Brežneva zahral Bogdan Stupka, bývalý minister kultúry Ukrajiny. Do uší mi zazneli prvé tóny intro z filmu a ja som prechádzal svižným krokom pozdĺž nekonečného riadkovania vinohradov. Tak ako vtedy, i dnes, krajina ostala rovnaká. Ibaže ľudia sa zmenili na nepoznanie.