V moldavskej stepi 44.

Intuícia je moja najlepšia priateľka, veď ona ma priviedla až sem, doprostred stepi, kde tlkot jej mohutného srdca počuť tak intenzívne, že si musím z času na čas priložiť dlane k ušiam, aby som neprestal vnímať tep toho svojho vlastného. Nemusím nosiť amulety, ani náramky a prstene, výboje lásky sa realizujú z očí do očí, áno, tak. Step ma vidí tvárou v tvár, pozerá mi do duše, keď sa pristavím pri akejkoľvek mláčke na poľnej ceste, alebo inde, na niektorom z nespočetných zákutí jej mnohotvárneho ženského tela.
Intuitívne som si našiel ležovisko v závetrí dávno-pradávno vysadeného vetrolamu. Topoľová alej sa tiahla rovno k obzoru so zapadajúcim slnkom a oddeľovala kultúrnu krajinu od tej ostatnej, čo nebola nikdy zoraná. Tu sa končí civilizácia a ľudské oko je vystavené nepredpojatej rozmanitosti, ktorá berie dych. Dvojstopá cesta sa mení v kľukatý chodník. Jednoliaty šum klasov prechádza naraz do celej škály zvukov a hlasov, čo zvestujú posolstvo nespútanej a divej voľnosti, bezbrehej a nekonečnej slobody.
To je to, po čom mi duša piští, ako zrejme málokomu z tých , koho vo svojom najbližšom prostredí poznám. Tušenie ma nemôže pomýliť, pretože jeho odstredivá sila vzrastá priamo úmerne s časom odlúčenia sa od milovanej stepi, tam doma.
- Vitaj, som rada, že si na správnej adrese. Ozvalo sa sprava a ja som priam onemel od úžasu. Stála tam mladá žena v dlhých, voľných šatách, na ktorých dolnom leme tesne nad zemou poskakovali svetločervené plamienky. V ruke držala zrkadlo, v ktorom som sa videl taký, aký som, celkom, teda fakticky nahý. Ach, povzdychol som si nad svojím úbohým zjavom, lebo v zlatom ráme, po ktorého oboch stranách stekali pramienky roztaveného, žltého kovu, črtali sa potemnelé, nejasné kontúry môjho príliš ľudsky všedného zovňajšku.
- Daj sa mi napiť! Pokynula mi a druhou, voľnou rukou si ukázala na prsia. Pohár ktorý som držal v prstoch, sa roztriasol a pár kvapiek červeného moldavského vína stratilo sa cez jeho okraj dolu v ohni, pri ktorom som sa bol rozložil.
- To stačí. Svoju ohnivú silu prenášam teraz i na teba, milý môj. Nevieš, kto som? Už vyše tisícročia som neobdarila nikoho svojím darom, preto môžeš zapiť toto svoje veľké šťastie a buď mojím hosťom. Nachádzaš sa na mieste, kde odpočívajú skýtski predkovia a ja sa tu zdržujem občas veľmi rada. Keby si sa nebol uložil na tejto pôde k odpočinku… Vieš, včera tadiaľto besne lietali na štvorkolkách, krížom krážom po hroboch.Neponúkli ma, smädnú, horiacu vnútri večným plameňom.
Uklonil som sa, sklopiac zrak. Tento vysnívaný predobraz odjakživa nosím vo svojich predstavách a dnes konečne uvidel som ju, pravú a nefalšovanú, stelesnenú podľa kýženého odvekého pravzoru ženy.
- Som Peter, ak smiem. Predstavil som sa. Ona sa iba priblížila, podišla k ohňu, zohla sa a pohladila ho. Plamene uhýbali pod jej dlaňami ako srsť šteňaťa, pooblizovali zápästie, aby vrátili sa poslušne naspäť do pahreby.
- Tabiti. Po tom, čo vyslovila svoje meno, odmlčala sa. Hľadela do ohňa, a z očí povyskakovali jej ohnivé jazýčky, poihrávali sa s riasami, preskakovali po nich, rozpáliac ich dobiela, aby hneď na to potemneli a zaihrali modrými plamienkami do šera nastávajúcej noci.
- Kedysi bola som najmocnejšou vládkyňou u Skýtov. Prisahali na mňa. Spravodlivosť a služba ľuďu bola naším spoločným blahom. Povedala, kým ja som nespúšťal zrak z iskričiek, čo trúsili sa jej z úst, spomedzi bielych zubov, vždy, keď prehovorila.
- Kto mi uverí, že som sa stretol s Tebou? Nemám istotu, že budem braný vážne. Poznamenal som, keď som si uvedomil, že už je tesne pred polnocou.
- Neobťažuj sa pochopiť nepochopiteľné, človeče. Ste zajatci svojho vlastného pokroku. Vývoj sa nedá zastaviť, lebo čas nemá spätný chod. Čo bolo, nikdy nebude i keď to, čo bude, už možno niekedy predtým bolo. Stačí ti? Dopovedala a zatvorila oči. Pod viečkami jej prebleskovali tmavočervené odtiene, riasy sčernali do úplne prirodzenej černe ako u hociktorej inej ženy, ústa jej zvlhli a na perách sa objavila ligotavá rosa.
- Prichádza Api. Do rána bude s tebou ona. Neboj sa, neostaneš bez spoločnosti. Inak by si sa bol musel presťahovať inam, lebo spať rovno na pohrebisku nie je práve šťastný nápad. Vzala ma za ruku a pritisla si ju na svoje srdce. Bolo horúce, prsty mi navidomoči černeli, spoza nechtov sa začalo dymiť a z hrdla sa mi vydral dlhý ston.
Nastala tma a do noci sa rozliehal môj neustávajúci nárek za všetkým tým, čo pred malou chvíľou bolo, už nie je a nikdy viac nebude.
Vyčerpaný celodenným pochodom i večerným zážitkom zaspal som vedľa dohorievajúcej pahreby s nedopitou fľašou vína. Snívalo sa mi všeličo, zmes viac, či menej príjemných snov, poprepletaných bizarnosťami, ktoré sa zvyknú pripomenúť vprostred dňa, z ničoho nič.
Ráno som otvoril oči a nechápavo sa rozhliadol okolo seba. Na dohod kameňom stál polovyschnutý topoľ a lístie na ňom ani sa nehlo. Oheň ešte nad ránom musel vyhasnúť, lebo keď som porozhrabával uhlíky, ani jeden už nebol teplý. Vtedy mi padol zrak na predmet, vyčnievajúci odpoly zo zeme. Reliéfna ženská postava s palmetkou na hlave, ktorú z obidvoch strán dopĺňali okrídlení grifoni, ponorená bola do pása vo vyschnutej mačine a svojími zlatými odbleskmi úspešne konkurovala slnečnému kotúču, plávajúcemu ešte iba nízko nad horizontom. Potiahol som chumáč zľahka nabok a odkryla sa tak aj spodná časť statuetky. Bohyňa stála vzpriamene a od nôh sa jej hadili po tri zmije napravo i naľavo. V rukách čosi držala, no bolo to poohýbané do nepoznania.
Neodvážil som sa dotknúť artefaktu. Posvätné ticho obkolesilo okolie, pokiaľ som len dovidel. Ani štebot vtákov, ani vetrík, nič. Zotrval som v zamyslení a spomenul som si na slová, ktoré mi moja večerná návšteva oznámila naostatok: – Prichádza Api a do rána bude s tebou Ona…