V moldavskej stepi 45.

Anotace: Crina

Francúzsky film režiséra R. Guédiguiana „L´Armée du crime“, hocijako drsný, nemôže dať pôvodný a úplný, nahý obraz ponižujúcej okupácie, slobody ukrižovanej na Eiffelovku. Hodnotné, citové hudobné intro s kompozíciou Alexandre Desplata, právom bolo ocenené zlatou hviezdou du cinéma francais. Propagandistický „L´Affiche rouge“ visel svojho času po všetkých námestiach krajiny galského kohúta, aby raz a navždy zúčtoval s cudzineckými teroristami, napomáhajúcimi údajne oživiť fantóm komúny. Spolu so zosnovateľom 56 atentátov v rámci francúzskeho protifašistického odboja, arménskym básnikom M. Manouchianom, bolo popravených dvadsaťdva jeho spolubojovníkov.
Mladá rodáčka z Kišineva, Oľga Bancic, 10. mája 1944, v deň svojich 32. narodenín, položila svoj život na popravisku na francúzskej pôde, ako jediná žena skupiny. Kým v Bukurešti koncom minulého storočia, inak premenovali ulicu, dovtedy nesúcu jej meno a takisto odstránili pamätnú tabuľu, v Paríži podnes ju pripomína memoriálna doska na rue au Maire v treťom parížskom obvode a na rue du Chateau v štrnástom.
Nespomínal by som veľmi časy, keď sa ľudia dorozumievali len očami. Zbrane neutíchali a ak aj, nezvyklé ticho nezriedka neveštilo nič dobrého. Celé dvadsiate storočie si protirečilo neustále. To naše dvadsiateprvé začína byť rovnako neuchopiteľne záludné. „Všetko je hoax, pravda tiež“ – dalo by sa zhrnúť do jednej vety to, čo prežívame. Civilizácia požiera samú seba, veď aj ISS je už pomaly do šrotu. Digitalizácia je posledné štádium všetkých –izmov, či predposledné? Naostatok predsa má sa konať azda posledný súd!
Voľačo šuchlo v tráve a upútalo moju pozornosť tým smerom. Stál tam môj vak, trocha nakrivo, mierne zhrbený, ako rozmýšľajúci starý muž. Ležal som na boku a pohľad mi zablúdil k okraju jazera, kde sa hladina slabým vlnením opierala o piesčitý breh. Spomedzi stoniek trávy, podobnej kavyľu, vykotúľalo sa plastové vrecúško so živým obsahom. To „čosi“ v ňom fučalo, hrabalo krátkymi nôžkami, domáhalo sa preúporne von.
Prebudil sa vo mne spasiteľ a génius v jednej osobe. Keď sa to gúľalo z kopca čoraz bližšie k vode, vyplazil som sa von zo spacáka a šmahom ruky zabránil nežiadúcemu, neblahému koncu. V druhej som držal mobil a natáčal si to zároveň. Ježka sa mi podarilo vyslobodiť z útrob vrecúška a ten konečne sa mohol vystrieť a voľne nadýchnuť sviežeho ranného vzduchu. Povetrie bolo vlhké a všade navôkol blyšťali sa kvapôčky rosy. Spotené zvieratko sa ani neohliadlo a nenáhlivo nabralo smer pozdĺž dorážajúcich vlniek po úzkej pláži preč odo mňa.
- Nevďačník! Pomyslel som si. - Život mu visel na vlásku, no nie?
Neďaleko zapískal vlak. Všetky tie rumunské lokomotívy neprestajne snažne vypiskujú, lebo po oboch stranách trate sa tu vyskytuje hodne pasúceho sa dobytka. Čo rušňovodič, to predvídavý ochranca všetkého živého a anjel strážny.
Okrem striedavých krátkych a tiahlych zvukov prechádzajúceho rušňa bolo počuť ľudské hlasy, približujúce sa od opačnej strany jazera. Detský džavot i vrava zopár dospelákov dala tušiť, že akási hliadka v rojnici češe priestranstvá. Vstal som teda na rovné nohy a už som ich zazrel celkom blízko. Keď ma spozorovali, stíchli a tlmene sa zhovárali medzi sebou, pravdepodobne o mne.
Osmelil sa chlapec a prvý pozdravil:
-Ziua, Patrula de reciclare. Predstavil sa zároveň.
- Á, happy tree – happy team! Zareagoval som promptne.
Dievčatko v predškolskom veku sa rozbehlo k vode a zodvihlo igelitové vrecko. Hodilo po mne káravým pohľadom a šmarilo ho do koša, ktorý tlačili na vozíku dvaja starší chlapci. Potom vyplo hruď a na tričku vedľa mikimausa som si všimol prišitý emblém s nápisom a zelenou hviezdou.
- Nevyzerá na followera, skôr je to skeptik. Utrúsilo, akože medzi rečou.
- Crina, môžeš sa opýtať, nie? Napomenul ju jeden z chlapcov. Zapozerala sa nedôverčivo naňho a potom vyvátila hlavu dozadu:
- Lider al scepticilor! Povedala presvedčivo a ukázala prstom do koša.
Čo je veľa, to je veľa, pomyslel som si. Zdvihol som obidve ruky a vystrel oba ukazováky:
- Poď, ukážem ti niečo. Neboj sa, je to video na mojom mobile, chceš? Vytiahol som telefón z vrecka a pohľadal v galérii posledný, najčerstvejší záznam z dnešného rána. To teda už začalo byť zaujímavé a ostatní naťahovali krky, aby dovideli na displej. Zakrútil som nesúhlasne hlavou a prekryl obraz dlaňou tak, aby obsah videla výlučne iba ona.
Keď dopozerala, mlčky sa mi pozrela do očí. Sklopila zrak a opakovane ho uprela na mňa:
- Altruist. Ukázala mi na prsia. Všetci ju sledovali bez mihnutia oka a keď zavelila na odchod, doplnila nakoniec:
- Este a noastra. Kývla na pozdrav a karavána sa pohla…