V moldavskej stepi 46.

Čo takého sa ti môže stať v stepi? Po zobudení? HMM!
No, napríklad to, čo sa stalo mne. Ostal mi iba spací vak a to, čo som mal po celú noc práve na sebe. Všetko ostatné pošlo, nebolo ničoho, ani na zemi, ani na nebi. Niekto ma oslobodil od matérie, ktorá mi bola všetkým tu, v tejto rozpleštenej šírave. Neostali mi ani peniaze s dokladmi, telefón bol fuč. Slnko nad obzorom sa tvárilo, že nič nevie. Akoby aj mohlo, keď v noci bolo hodne ďaleko za humnami. Povetrie bolo pokojné a nič nenasvedčovalo tomu, že by nebolo dačo v poriadku.
Vystrelilo ma z pelechu a prvé čo ma napadlo, bolo – zhroziť sa. Zmätene som sa rozhliadal, či neuvidím aspoň známku čohosi z toho, čo som považoval za svoje nutné vlastníctvo. Lebo ako ďalej? Čo si počnem?
Chodil som v malých i väčších kruhoch, šmátral po tráve, odhŕňal bodľačie, akoby som hľadal drobné, niečo odhodené, tomu komusi nepotrebné veci, trebárs môj doklad totožnosti. Potom ma napadlo zistiť, či k miestu môjho nočného odpočinku odniekiaľ nevedú stopy.
Celý tento nezmysel trval asi hodinu. Nie som žiaden „novus homo – prisca virtus“ a znaky v prírode ma v škole čítať nenaučili. Ibaže by som bol v noci levitoval a moje veci sú na hromádke niekde na míľe odtiaľto. Takáto posledná možná útecha ma bytostne opantala svojím hypnotickým účinkom, až som jej vo svojom zúfalstve nakoniec len-len že neuveril.
Pobehovanie sem a ta, bezmocné hádanie, ktorým smerom sa vydať hľadať si imanie, bolo azda už všetkým, len nie tým, na čo by prišiel skúsený detektív profesionál. Vychádzam z toho, či na to mám, alebo nie. Som v položení, keď nie je reálne „dať hlavy dokopy“, z dôvodu veľmi prostého – nieto s kým.
Logické bolo vrátiť sa k spacáku a vkĺznuť doň. Zopakovať si modelovú situáciu. Stalo sa zrejme to, čo je v rozpore s mojou osobnou bezpečnosťou.
Ležiac naznak zavrel som najprv oči. Uvedomoval som si svoju polohu a sústredil sa na tok myšlienok. Prvotný chaos sa strácal a pokojný dych ma uvoľnil natoľko, že som začal sám seba vnímať ako súčasť svojho okolia. Splynúť s ním sa mi darilo iba pozvoľna, znenáhla.
Pred očami vynárali sa mi rýchlo meniace sa, husté geometrické mriežky, ktoré ako živé pulzovali a rýchlo striedali svoju pohyblivú zložku. Nebolo to pre mňa nič nového, neprekvapovalo ma podobné šantenie pod privretými viečkami, zoči-voči, už dlhšiu dobu. Zvykol som si a nepovažoval úkaz za nič extra i keď nemal som potuchy, čo by to malo byť a znamenať.
O chvíľu som normálne otvoril oči a doslova vypleštil ich obidvoje na svoje stratené veci.
- Nerob hanbu, nedajboh! Povedal som si a prešiel pomaly dlaňami po tvári. To, čo sa stalo bol iba sen?
Nedal som sa: - Viem, že viem, na rozdiel od Sokrata! Tresol som si hánkami prstov zovretých v päsť o hlavu a vstal s nevraživým pocitom k precitnutiu tak, ako inokedy. Taký dokonalý oblb som ešte ale nezažil. Cestou menšieho odporu čeliť nástrahám som sa rozhodol, len čo ma presvedčil fakt, že nemám na výber. S kľudom angličana sú mi ukradnuté akékoľvek dohady a mizéria nie je v tom, že veci mám, ale že neviem viac, ako viem. Ohmatal som si batoh a po zistení, že to nie je hologram, vyhodil som si ho na plecia a už ma nič nemohlo zastaviť. Rýchlym krokom, šťastný ako nikdy predtým, napredoval som cestou-necestou v ústrety skvelým vidinám hneď dakde za prvým rohom.
Cesta sa zmenila v čudo čudesné. Vľavo bola tá istá, akou som išiel včera, vpravo nie. Keď som urobil krok doľava, scelil sa obraz a cesta bola úplná. Ale skúsil som urobiť krok bokom na opačnú stranu, nuž stratila sa úplne. Zastal som a urobil obrat čelom vzad. Keď som urobil pár krokov, všetko sa opakovalo, ibaže pri úskoku doprava cesta sa objavila celá a po odchýlke vľavo zmizla.
Z kratšej cesty som sa rozhodol správne, vrátiť sa späť do bodu A. Nebol by to žiadny problém, len som musel dbať na to, aby som kráčal presne po poludníku na sever, ktorý komunikácia nachlp verne sledovala. Po nejakej slabej štvrťhodine sa rysovalo nablízku miesto, ktoré som opustil takto nedávno. Uležaná tráva sa nestihla narovnať. Zhodil som torbu na zem a vydýchol zhlboka, ako po úmorne dlhom putovaní. Vyňal som spací vak, rozložil ho na starom pľaci, temer rovnako, ako včera večer. Dal som si na tom záležať. Ak urobím teraz chybu, mám po chlebe.
Ľahol som si a privrel viečka. Onedlho sa pod nimi rozihral známy obraz a predstavenie mohlo začať. Stará známa mriežka sa zhmotnila do jasne viditeľných kontúr a zreteľne sa dala do pohybu. Bolo to ako simulácia geometrickej všehochuti, čosi na spôsob šetriča obrazovky, nuž predstaviť si to možno ako pendant tečúceho zeleného strojového kódu „a la Matrix“. Životaschopný 3D screensaver varioval a rozprestieral sa v celom mojom zornom poli.
Nepamätám sa, že by som bol stiahol z netu niečo rovno medzi oči, do svojej hlavy, ale je to tam. Nepotrebujem rozbaľovací zoznam, naskočí to samo a prekvapí.
Či precitnem a rozvinie sa predo mnou vertikála, oddeľujúca svet pol na pol, virtuál – reál, netrúfam si odhadnúť. Skúšam pootvoriť oči. Svet je tam známy, do detailov rovnaký. Vstávam do tretice dnes ráno, zrak si už pretierať netreba a staviam sa do pozoru. Úkrok vpravo, potom vľavo. Znovu vpravo a…
Stála tam mladá žena, usmiala sa na mňa a málo mykla hlavou nabok, takže sa jej vlasy zachveli, a zaleskli na slnku. Podávala mi drevené hrable a pokynula rukou, aby som ju nasledoval. Držal som nástroj v ruke a rozmýšľal, čo bude ďalej. Ak vezmem hrable a vykročím za ňou, ocitnem sa úplne v jej moci. Nájdem cestu späť? Ako, keď nepoznám pravidlá hry? Váham a ostanem stáť. Ona sa otočí za mnou, kývne rukou a prehovorí akousi prečudesne mäkkou rumunčinou:
- Vino! Haide, urmati ma. Iti voi arata calea.
Zdúpnel som od úžasu. Ona to myslí vážne! Kam mám ísť? Do minulosti? A do ktorého storočia?
Zháčil som sa a v chaotickom rozpoložení mysle urobil náhly krok doľava. A ešte jeden…
Dievčaťa viac nebolo. Stál som tu sám ako prst a pravým plecom opierajúc sa o neviditeľnú stenu, držal pred sebou ruku vzpriamenú tesne vedľa nej. Srdce mi bilo až v hrdle a jedna arytmia striedala druhú. Cítil som, že strácam pôdu pod nohami a mdloba ma môže sklátiť dolu k zemi. Z posledných síl rýchlo som sa presunul dvakrát doprava. Zabralo to. Svieže povetrie z „druhej“ strany urobilo svoje. Polapil som dych a srdce búchalo pravidelne. Dievča tu bolo zasa, ako vyšité. Na čele sa mu objavil letmý tieň a starostlivo sa mi pozrelo zblízka do očí:
- Esti in regula? Sa mergem deja.
- Neviem, hmm, zabudol som ti meno. Vyjachtal som v pomykove, avšak celkom jednoznačne s novovekým prízvukom.
- Catalina. Z ktorého si storočia? Prepáč, Peter, trochu sa hrám. Nikto to nevidí, hádam. Inak by nebolo dobre. Odpovedala spontánne a ponúkla ma kúskom chleba potretého medom.
- Uff. Som teda Peter, jako vieš, z dvadsiatehoprvého. Na viac som sa nezmohol. Bola taká neobyčajná a zároveň nanajvýš príťažlivá.
- Pomôžem ti, asi. Vyšlo zo mňa nepresvedčivo, ale ona sa chopila príležitosti, vtisla mi hrable do ruky a ukázala na pokosený lán:
- Toto mám urobiť do večera. Keď stihnem skôr, budem mať k dobru celé poobedie. Je sobota a musím sa pristrojiť, večer zájdeme spievať ku rieke.
- Vrátiš ma nazad? Sám nenájdem spôsob… Namietal som neisto.
Narobil som sa. Nakládli sme otiepky sena na vostrvy a pot sa z nás lial v poludňajšom úpeku. Dievča bolo celé v bielom, takže jej slnko opálilo len tvár. Šikovnica a driečna to bola chasníčka, vrtká a so stuhami vo vrkočoch, táto dnes pra, pra, pra… Odšikovala ma ta, odkiaľ som prišiel, urobil dva kroky vbok a všetko bolo postarom. Hneď nato kúzlo sa pominulo a hľadal by som ho márne až do súdneho dňa.
- Nuž pomohla si. A ja? Zakrútil som hlavou nad toľkou vierolomnou skrivodlivosťou.
Odrazu rozhrnulo sa sprava ovzdušie a vynorila sa ona. Na okamih sklopila zrak a nadôvažok predniesla:
- Zabudla som. Chcem ťa odmeniť. Na, tu máš plást medu. Povedala a pobozkala ma na líce. Potom sa ponorila do steny a vzala si ju so sebou. Sotva som sa spamätal. Kdeže by. Nie veru, nikdy som sa z toho už nespamätal…