Ponúkla cudzinca podľa tradície všetkým, čo dnes do chrámu doniesli pútnici. Jediný z nich sa rozhodol nevrátiť a patrilo mu preto miesto pri jej obednom stole.
„Ešte stále môžeš odísť , " upozornila ho.
Neodpovedal. Nekvasený chlieb naďalej mlčky zapíjal vodou. Mäsa a vína sa nedotkol.
„A máš ešte aj na výber, kadiaľ pôjdeš ďalej. Vľavo alebo vpravo ?"
Nepohol ani očami.
„Rovno ?"
Konečne aspoň kývol hlavou. Áno.
Prestal jesť a pozrel na dvere na konci siene. Počul o nich už dávno a teraz sa mu stali prekážkou. Cesty pokračujúce chodníkmi vľavo alebo vpravo ho nezaujímali.
Dvere boli odnepamäti zavreté a za nimi opustená záhrada, postavená na brale a obohnaná vysokým múrom, skrývala iba tajomstvo a hrozbu. Nesľubovala moc, bohatstvo či slávu. Takí, ako on, tu preto prichádzali iba s odstupmi dlhých rokov.
Vstala a odišla k vchodu. Potrebovala sa upokojiť, nadýchnuť čerstvý vzduch. Tak predsa ... Už pri jeho príchode tušila, že sem nezablúdil náhodou.
Výchova v chráme ju predurčila prijať i takúto výzvu. Brániť dvere. Ani jedna z jej družiek a predchodkýň doteraz nezlyhali. A raz už ani ona.
Na nádvorí mohutným kladivom udrela na veľký bronzový štít visiaci medzi dvoma stĺpmi. Ozvena jasného zvuku vzápätí prenikala údolím pod chrámom. Opakovala údery, kým sa z diaľky neozvala rovnaká odpoveď. Až vtedy sa mohla vrátiť dnu. Sem hore dnes už nik nepríde.
Našla ho ako si prezeral meče, štíty, kopije a dýky na stenách.
„Máš možnosť voľby dvoch zbraní."
„Meč a dýka. Nebudeme sa schovávať za štíty, ani z diaľky zbabelo po sebe vrhať kopije. Bojujme zoči voči."
Odpoveď sa jej páčila. Ten, s ktorým pred rokmi bojovala, ani pri výbere zbraní neveril, že ich proti sebe použijú. S právom zabiť jeden druhého. Bol mladý, krásny, ale hlúpy. Sebavedome si domýšľal, že pre ich vášnivé milovanie, v tichu a samote po odchode pútnikov, mu sama otvorí dvere na konci siene. Vzdal sa práva výberu zbrane a jej stačilo vziať iba meč. Prvým úderom potom zoťala hlavu aj s naivným pohľadom a úsmevom. Na čo sa zmenil po dopade na zem ju už nezaujímalo. Aj to patrilo k výchove kňažky a strážkyne.
Muž, ktorý s ňou dnes bude bojovať, bol starší a nevidela na ňom jediný dôvod milovať sa s ním. Zaujali ju iba zeleno šedé oči. V ostatnom bol pre ňu rovnakou záhadou ako asi aj ona pre neho.
„Začneme, keď sa tieň stĺpa dotkne značky," ukázala na ornament pred chrámom. Zem okolo neho bola kamenistá a suchá, pripravená nasiaknutou krvou nasýtiť trčiace stvrdnuté pahýle koreňov neďalekých stromov.
„Vzal si si zo steny iba meč," povedala mu svoj postreh.
„Dýku mám svoju." Dovolil jej obzrieť si ju. Bola stará a vyzerala rovnako ako tie na stene. K mužovým tajomstvám pribudlo ďalšie.
Súboj začala opatrne, pripravená odpovedať na možný nečakaný protiútok. Nekonal sa a tak jej údery naberali istotu. Prekvapilo ju, že sebavedomie, odvaha a rozvážnosť, ktorými sa doteraz prejavoval, sa z neho vytratili. Bojoval svojským, nemotorným a pre ňu nepochopiteľným spôsobom. Chyby súperky však nevyužíval a výpady robil priehľadné.
Napriek tomu sa jej nedarilo spraviť mu ani škrabanec, akoby vždy vopred vedel kam udrie. Ktovie aké mal skúsenosti a protivníkov, pomyslela si. Jedno však bolo isté, prežil všetkých.
Rozhodla sa prekvapiť ho. Vrhla dýku a zároveň i seba prudko vpred. Videla ako sa dýke uhýbal práve tam, kam následne nasmerovala hrot meča. Na hrdlo. Aj ona sa naučila čítať protivníkov.
Nechápala potom, prečo ho minula. Až na zemi si uvedomila, že to nebol koreň stromu, o ktorý sa potkla. Nikdy by si nepomyslela, že raz spraví takú hlúpu chybu.
Dýku nehľadala, vedela ako prudko ju hodila. Meč ale ešte stále držala v ruke a to jej dávalo nádej. No tá trvala iba krátko, kým nezistila, ako pevne je znehybnený. Stál na ňom práve tou nohou, ktorou ju poslal k zemi.
Odovzdane ostala ležať a pozerala už iba nehybne nahor. Spomenula si, že vždy rada snívala a zaspávala s pohľadom na oblohu a koruny stromov. To jediné ju teraz utešovalo a potláčalo výčitky zo zlyhania.
Dlho však nesnívala, lebo zacítila kovový hrot skúmajúci jej hrdlo. Prehltla sliny, no oči už nezavrela. Učili ju predsa zomierať takto ...
Chlad kovu sa napodiv po chvíli stratil a počula zaborenie čepele do zeme. Pred tvárou jej zjavila načiahnutá dlaň.
„Prečo ... ?"
„Mám právo, nie povinnosť, zabiť ťa ..."
Pomohol jej vstať.
„Prečo si ho nevyužil ?" nechápala.
„Povedali sme si, že budeme bojovať zoči voči. A tak aj víťaziť."
Darovanie života ju zaskočilo a zároveň sa cítila i ponížená a zahanbená. Dýku asi použila inak, ako on pokladal za čestné. Ju učili iba vyhrať alebo prehrať a nie hodnotiť akým spôsobom. Pristihla sa, že pochopiť mužovo konanie si zrazu želala rovnako, ako vždy túžila spoznať tajomstvo dverí.
Teraz sa jej núkala možnosť odhaliť oboje. Ak tieň stĺpa dosiahne onedlho ďalšiu značku a oni obaja súboj prežijú, tak im bude dovolené spoločne otvoriť dvere. No ona dovtedy bude musieť bojovať tak, že jej myseľ nesmie ani na okamih podľahnúť pokušeniu darovať protivníkovi život. Verila, že každé zaváhanie ruky a mysle bude spozorované démonmi chrámu. Ak v ich očiach zlyhá, dvere im neotvoria a ju postihne trest.
Preto tomu predošlému zrazila hlavu prvým úderom. Každým ďalším dotykom mečov a pohľadov by to bolo čoraz ťažšie a ťažšie, až napokon nemožné.
„Bojujme ďalej !" zvolala a vrhla sa na muža akonáhle uchopil zbraň. Zúrivosťou prekonávala váhania. Aj dnes sa ich chcela zbaviť jediným úderom. Smútok za niečím nespoznaným snáď i tentokrát pominie časom sám.
Muž postrehol jej odhodlanie a z očí sa mu vytratil nepatrný úsmev zrodený pri podaní ruky. Teraz naozaj bojoval, prekvapujúco lepšie a sebaistejšie. Napriek tomu teraz už výpady nerobil, iba sa bránil. Keby nevedela, akými prísahami a kliatbami je chránené tajomstvo druhej značky, verila by, že on ho pozná tiež.
Keď tieň stĺpa konečne dosiahol cieľ, meč spustila nadol. Aj muž sa po krátkom váhaní oprel o ten svoj. Obaja hlasito dýchali. Podišla k nemu a hľadala slová, ktorými mu oznámi koniec boja. Stáli už zoči voči sebe a po chvíli sa na seba dokonca aj usmiali.
Za chrbtom zacítila jeho ruku. Nebránila sa a tak priblížil ich telá k sebe. Čelom sa mu letmo oprela o plece. Sama ešte nevedela, či nechtiac, alebo v tom už bola rodiaca sa dôvera a úmysel ...
Mohol ju preto pevne zachytiť, keď ostré bodnutie a bolesť prenikajúca hlboko do hrude jej zasekli dych a zahmlili oči. Po chvíli sa jej podlomili nohy a na chvejúcom sa chrbte zacítila vlhkosť stekajúcich kvapiek krvi a potu.
„Mala na sebe jed, nebude ťa to dlho bolieť," utešoval ju, akoby vravel z vlastnej skúsenosti. Potom pomaly vytiahol dýku z rany a ju jemne uložil na zem. Opäť hmlisto vnímala modrú oblohu a šumenie stromov. Bodnutie nebolo náhodné, prebleslo jej, ten jed ho usvedčoval. V blednúcej mysli vírilo ešte množstvo otázok, ktoré krvou naplnenými ústami už nedokázala vysloviť.
Dlho mlčal.
„Som škorpión. Možno preto." Dúfal, že našiel odpoveď aspoň pre ňu. Kto mu ale naozaj viedol ruku s dýkou, sám ešte netušil. Poslúchal občas nielen démonov okolo seba, ale aj tých svojich.
Oči jej nezatlačil, nechal ich hľadieť nahor. Cítil z matne sa mihajúcej dávnej minulosti, že tak by to malo byť. Ani jej tma predsa nepotrvá večne...
V ten podvečer vyľakali údolie nečakané ozveny zvukov štítu. Následná čierňava a blesky však každému zobrali odvahu vyjsť nahor. Prvý odvážlivci a zvedavci sa tam preto vybrali až s jasným obedňajším slnkom ďalšieho dňa.
Nenašli nikoho, no dvere na konci siene boli otvorené. Po chvíli váhania nimi opatrne prešli.
Napriek včerajšej búrke bola spustnutá záhrada už suchá. Iba od dverí ňou cez vyprahnutú zem viedli nízke trsy sviežej zelenej trávy, ktoré akoby vyrastali v stopách niečích krokov. A po okrajoch pomyselného chodníka, ktorý vytvárali, rástli ešte osamotenejšie roztrúsené drobné kvety. Boli červené a žiarili prenikavejšie ako kvapky čerstvej krvi.
Trávové ostrovčeky smerovali k starej soche. Zobrazovala ženskú postavu ukladajúcu do zeme telo mŕtveho muža.
A hoci obe postavy i tváre muža a ženy boli veľmi staré a zvetrané, všetci, ktorí v predošlý deň navštívili chrám, boli ochotní odprisahať, že v nich spoznali neznámeho cudzinca a mladú strážkyňu dverí ...