V moldavskej stepi 47.

Drevený kostol, patriaci kedysi slobodnému ľudu moldavských Räzešov, bol postavený pôvodne v areáli kláštora Hirjauca. V roku 1821 ho rozobrali a opäť postavili v Hiriseni v okrese Telenesti. Tam slúžil miestnym obyvateľom do roku 1928, kedy sa veriaci zmohli na novú murovanú svätyňu a starobylý kostolík ostal stáť bokom, ako cintorínsky paraklesis. Desaťročia chátral, strecha sa prevalila dovnútra a poškodila ikonostas. V roku 2009 autority nakoniec presvedčili miestnych o správnosti rozobratia žalostných zvyškov tejto najstaršej drevenej sakrálnej pamiatky Republiky Moldova a ich prenesení do exteriérových expozícií etnografického múzea v Kišiňeve, založeného ešte v roku 1889 barónom Alexandrom Stuartom. Na jeseň roku 2011 bol slávnostne znovuvysvätený chrám Nanebovzatia Panny Márie, v novom prostredí, so sedemdesiatpäťpercentne zachovaným, originálnym a zakonzervovaným materiálom.
Odessan A. F. Stuart ako frekventant ôsmich európskych univerzít vrátil sa po absolvovaní štúdií do milovanej Bessarábie a založil Zemské múzeum, sídliace neskôr vo skvelej budove od architekta Vladimira Tiganca. Ak už má niekto cestu do Kišineva, nech určite adresu „strada Kogalniceanu 82 A“ neminie. Honosná fasáda a interiér budovy „Muzeul National de Etnografie si Istorie Naturala“ v maurskom slohu je azda jedno z toho najlepšieho, čo hlavné mesto RM ponúka a za zmienku stojí aj neďaleký hudobný pavilón architekta Bernardazziho, ktorý dotvára a umocňuje celkový impozantný vnem. Údaj 1889 nad vstupom doň návštevníkovi pripomína slávnu a neopakovateľnú Poľnohospodársku a priemyselnú výstavu Bessarábie, podľa vzoru v tom istom roku uskutočnenej 10. Svetovej výstavy v Paríži, ktorú tam zorganizovali pri príležitosti 100. výročia Francúzskej revolúcie a dodnes nám ju pripamätúva Eiffelova veža.
Vlak zastal kdesi medzi Romanom a Pascani, v poli. Nehýbal sa už hodnú štvrťhodinu a preto som vyšiel na chodbičku k oknu, pozrieť sa na náprotivnú stranu. Predbehol ma niekto a pri susednom obloku stálo už dievčatko, zrejme z vedľajšieho kupé, kde sa tiesnila akási početná rodinka. Starý otec držal v náručí mrnčiace bábo, pretože jeho matka sa asi na chvíľu vzdialila. Detí tu bolo viac, súrodenci, lebo sa akurátne a navidomoči podobali ako vajce vajcu. V tvári mali napospol slobodomyseľný výraz, nepoddajný, prirodzený a svieži. Všetkým sa na čele perlil pot a dusno bolo nielen vo vagóne, ale aj vonku. Prievan z otvoreného okna v oddelení krížom na chodbu bol sotva znateľný a horúci vzduch sa ani nepohol.
- Ako sa budeme hrať? Obrátila sa ku mne moja malá susedka.
Zaskočilo ma to trochu, lebo som nečakal tak náhle toľkú priazeň. Pokrčil som plecami a mrkol úkosom do ich kupé. Nikto mi však nevenoval ani najmenšiu pozornosť. Každý si krátil čas po svojom, kým sa vlak nepohne. Osobák stál z nám neznámeho dôvodu už vari celú večnosť a slnko na to nárokom nemilosrdne pražilo zhora ako za trest.
- Poďme sa naháňať. Zavalil som doprázdna, čo ma prvé napadlo.
- Tu? Na chodbe? Nedôverčivo zagánila a zmraštila obočie.
- Áno, je dosť dlhá a prázdna. Zavŕšil som svoj návrh pateticky.
- Nie, mám lepší nápad. Poďme sa hrať na chytačku von, veď stojíme, nie? Ale pod vagón sa nesmie podliezať na druhú stranu - to neplatí. Tromfla ma s prehľadom a beztak pekné, veľké čierne oči sa jej rozšírili od samej radosti.
- Tu máš svoje bárbiny, Glorita! Fľochla po nej sestra zvnútra. Podala jej dosť objemný detský batôžtek, z ktorého v neporiadku trčali hlavy s najrozličnejšími účesmi a dlhonohé telá bábik.
S bábami som sa nehral, ani nepamätám. Keď som bol malý chlapec, nemal som zvlášť v obľube autíčka, s výnimkou bagra. Ten ma priam fascinoval, lebo s ním sa dali hĺbiť jamy a to bolo napínavé, plné očakávania. Raz som tak bol našiel v piesku zabudnutú kovovú lopatku, hrdzavú, so zvyškami zelenej farby. Nález vtedy vo mne vzbudil túžbu horúčkovito hrabať ďalej, dohrabať sa hádam až na druhú stranu sveta. Živo si pamätám na ten ošiaľ a dám ruku za seba do ohňa, že som sa odvtedy nijako nezmenil.
- Bárbiny, moje bárbiny! Zvolala odrazu nová, malá známa a natiahla ruku za nimi. Porozkladala ich na prestretý vyšívaný obrúsok, ale jedna sa jej tam už nezmestila. Čičíkala si ju v náručí a bezradne sa na mňa pozrela. Otázka v očiach bola jasná – čo ďalej?
- Zahrajme sa na školu. Nadhodil som.
- Čo si mimo? Veď sú prázdniny! Nechcem o škole ani počuť. Dala sa počuť presvedčivo a spakruky navrhla iné, lepšie riešenie:
- Zahráme sa na superstar. Táto je súťažiaca a tieto tu budú porota. Zvyšné budú akože v hľadisku. Ty budeš obsluhovať kameru, dokážeš to? A zároveň budeš súťaž moderovať, aj keď tvoj hlas a prízvuk je nejaký čudne rozladený. To nič, mám v ušiach vatu od prievanu. Mama mi ju tam vždy dáva, keď máme cestovať vlakom.
Prisvedčil som a hra sa mohla začať. Bábika v rukách dievčiny robila všetky možné i nemožné, ba i tie najnemožnejšie akrobatické kúsky, kam až dosiahli ruky bábkoherečkine. Spievala jej k tomu sprievodný hudobný podmaz v podobe rôzne prelínajúcich sa melódií, odpočutých z médií a tvárila sa pritom veľmi sústredene – išlo predsa o veľa. Pozornosti bábikovskej poroty neušlo naozaj nič, ani jeden najmenší detail. Ja som to všetko snímal s mobilom a po výkone nasledoval aplauz a nadšené výkriky z publika. Po každom vystúpení som musel záznam prehrať aj štvrtej porotkyni, tej skutočnej, živej.
Zábava sa rozprúdila a postupne celé rodinné osadenstvo zacielilo zraky na predstavenie. To, že sa vlak nakoniec do pohybu dal, nás vôbec nevyrušilo.
- Vážení diváci, nakoniec sme si pre vás pripravili prekvapenie, ktoré sa len tak neuvidí. Ešte nikdy nikto nezažil to, čoho svedkami budete práve teraz. Držte Bárbine palce, šou sa začína! Zahlásil som naostatok, pretože v diaľke za oknom sa črtali prvé panelové bloky sídliska mojej cieľovej stanice.
Dohrali sme, vystúpil som a na peróne vyhľadal ešte okno, spoza ktorého ma sledovali výrazné čierne detské oči. Mamina vzala svoju ratolesť na ruky a ako novodobá madona stála pod pootvoreným horným vetracím otvorom. Dievčatko sa vytiahlo oboma rukami vyššie, aby cezeň videlo, ledva, ako tak.
- Máš rád moje bárbiny? Položilo mi otázku a nehybne čakalo na odpoveď. Vo veľkých tmavých očiach sa jej zračilo očakávanie, rovnako, ako pred vyslovením mena víťaza superstar.
- Áno. Prikývol som na súhlas.
- A najradšej mám… Priložil som si prst na ústa