V moldavskej stepi 48.

John Harvey McCracken od mlada privykol k vysokoreflexnému, hladkému povrchu trojrozmernej geometrie minimalizmu. Jeho idea planku – jednotiacej kombinácie maľby a skulptúry, našla svoj filmový rozmer vo filozofickej movie-opere „2001: Vesmírna Odysea“. Režisér Stanley Kubrick sa nijako ochotne nemal k vysvetleniu záhadných scén v závere svojho filmu. Až po päťdesiatich rokoch od premiéry sa „našlo“ jeho vyjadrenie v tom zmysle, že hlavný hrdina finálne zablúdil kamsi, do predom na zadefinovaný účel určeného prostredia, odkiaľ vyšiel už ako niekto iný, lepší, či horší. Vidíme teda, že mytológia je stále aktuálna a treba s ňou i v budúcnosti rátať.
Monochromatický hranol sprevádza podľa A. Clarka i filmovej verzie ľudstvo od jeho vzniku až podnes. Nie div, že odvážlivci nakúkajú do zabudnutých zákutí Zeme, aby našli archaický artefakt, ak ním je, alebo vôbec kedy bol. Jeho jednoduchý a zároveň veľavravný tvar prináša večné posolstvo.
Rozšifrovať ho bude môcť azda ten, kto nájde originálnu pečať prazmluvy, viditeľnú iba na to spôsobilým zrakom. Kto je ten dotyčný? Kedy sa to stane? Čas nehrá prím, ani prísna logika, pretože nič nedáva zatiaľ žiadny, ani žiadaný výsledok.
Z kopca Batca Doamnei nad rovnomennou priehradou na rieke Bistrita je pekný výhľad do malebného údolia, zužujúceho sa postupne do bizarných Bicazských tiesňav a končiaceho pri mohutnom zosuve, ktorý ho prehradil, aby vytvoril jeden z najnavštevovanejších divov prírody Východných Karpát – Lacul Rosu. Na východ od prvých výbežkov karpatského oblúka stelie sa rozľahlá step, odtiaľto až po neodvratne miznúcu, bezhlavou exploatáciou najmä v posledných rokoch zdevastovanú Nogajskú step na dagestanskom západnom brehu Kaspiku.
Podľa Ptolemaia bola v týchto končinách mocná dácka pevnosť Petrodava. Možno to súvisí s pomenovaním dnešného župného mesta Piatra Neamt, s charakteristickou dominantou stredovekého jadra, gotickou vežou, nesúcou meno moldavského kniežaťa Štefana III. Veľkého.
Na pár dní sa tu, uprostred archeologického náleziska objavil trojboký hranol z lešteného plechu. Správa o ňom bleskovo obletela svet a agentúry sa okrem o záhadnom symbole, nezmieňujú o ďalších podrobnostiach, prečo aj. Po niekoľkých dňoch zmizol práve tak, ako sa predtým ocitol práve na mieste najvýznamnejšieho tunajšieho sídliska z doby gétskeho kráľa Dicomeda.
Vydal som sa podistým hľadať ho do kaňonu, kde teraz nikoho niet. Vysoké previsy sa hrozivo klenuli nad prudkou bystrinou a primrznuté lopúchy pod ťarchou námrazy ohýbali svoje zelené dlane až k vode. Keď som sa nakláňal nad ňou, aby som si osviežil tvár, z vrecka na prsiach mi vypadlo celé imanie do potoka a poďho ta het dolu prúdom. Bláznivými skokmi a rýchlym behom trielil som pozdĺž kamenistého a dosť neprístupného brehu nadol, kým sa mi nepodarilo buksičku zachytiť a vytiahnuť zo živlu von. Mal som ju našťastie zabalenú v igelite a obsah nenamokol ani trochu.
Útesy skál naokolo sa rozrehotali a smiech ozvenou tiahol zvislými úžinami spolu s hlukom vodopádov na početných prahoch pod stometrovými stenami, temnejúcimi navidomoči v rýchlo krátiacom sa decembrovom popoludní.
Po príhode som si zaumienil stoj čo stoj vrátiť sa nahor a pokračovať smerom k Červenému jazeru. Sotva som videl pod nohy a začalo sa aj kĺzať. Napokon údolie sa roztvorilo a uvidel som priečne, obrovitánske bralo s krížom na samom vrchu, ktoré sa vypínalo priamo naproti. Pod ním sa matne leskla hladina zamŕzajúcej vodnej hladiny, z ktorej v neporiadku trčali kýpte okamenených stromov. V súvislosti s obdobím spomienky svätého Ondreja apoštola zvyknú sa tu diať veci! Je to sviatok, s ktorým sa súbežne tradujú pradávne mýty o vlkoch a ľuďoch, ktorí s nimi bandu bijú. Zazdalo sa mi, že zo smrečín, dvíhajúcich sa k vrcholom pohoria Ceahlau, počuť vlčie stony. Jedno dlhé zavytie sa ozvalo celkom blízko, tak, že sa pokojný povrch vody zatriasol a tenký ľad začal praskať, drobiť sa na ľadovú triešť. Naposledy som vlčiu svorku počul vyť z opačnej strany, v susednom pohorí Calimani, v blízkosti reliktného Tinovul Mare. Ako sa aj hovorí – Amen, tma.
Kmene pradávnych mineralizovaných lesných velikánov trčali z jazernej hladiny jako obnažené zuby. Temnota hustla a nevidel som si už ani na nohy. Uprostred vodnej plochy ma upútalo niečo nezvyklo pravidelné. Geometricky presný tvar a silueta s ostrými, rovnými hranami nesedela do tohto milieu ani za mak. Celý vyjavený sledoval som tajomný, tmavý predmet, nevediac, či je, či bude dobre a či zle.
- Auuúúú! Ozvena niekoľkokrát opakovala tiahly, znepokojivý zvuk a ak by sa mi aj roztriasli kolená, čo by mi to bolo platné? Stál som ako socha a pozoroval predmet vyčnievajúci z vody dobré tri-štyri metre. Skutočnosť, že tu pri mne bol, mi dodávala odvahu a istotu, že sa mi nič horšieho stať nemôže, lebo nie som celkom sám na tých tam.
Nenapadnú ma, veď sotva, nenastala krutá zima, po snehu ani chýru, nieto takého hladu ešte vo vlčích žalúdkoch. Zlovestné ticho navôkol ma nenapĺňalo hrôzou, na nebi letelo lietadlo a vzdialený zvuk sa tiahol hodnú chvíľu za ním.
Na cestičke z hory sa zamihalo svetielko a bolo počuť ľudské hlasy. Ktosi šiel popredku s led baterkou a svietil ostatným pod nohy. Skupinka sa priblížila a napočítal som siluety piatich turistov s príručnou batožinou na pleciach. Podišli bližšie a spomalili krok. Zbadali ma a ozval sa pozdrav: - Salut!
Vysvitlo, že sú to miestni milovníci hôr a boli na ceste domov po tom, čo zliezli to bralisko oproti. A vlkov tu zatiaľ niet, to sa iba vtipne zabavili na môj účet. Tamto prvé dievča z kraja vedelo napodobniť vlčie vytie a aj iné zvuky lesa. Keď som prstom ukázal do tmy nad jazerom, všetci sa nechápavo zahľadeli oným smerom a hneď nato vyjadrili svoj údiv nad tým, že ja mám videnia. Ničového nič tam nebolo a pre nich ani byť nemohlo. Zmiatol ma môj vlastný zrak, lebo som si bol istý, že to „niečo“ tam bolo. Ale ako im to vysvetliť? Mávol som rukou a spoločne sme sa pobrali dolu kamenným hrdlom spolu s riečkou Bicaz.
- To sa tu zdá všetko ok. Ale nie je. Povedala mi študentka etnológie, Estera. Sama sa tomu, čo povedala, zasmiala. Pobavene spomenula moje zdieľané svedectvo.
- Prejdeš niekoľko kilometrov do nížin, v smere na Roznov a už je tam iný svet. Aj Bystrita sa tam vlečie lenivo a o ozvenách tam môžeš iba snívať. Vyliezť môžež tiež leda ak na strom. Presviedčala ma, hoci mne myseľ zalietala späť k tajuplnému jazeru.
- Máme dole malý mikrobus, vezmeme ťa, kam ideš? Navrhol mi Nelu, akiste vedúci horolezec.
Nevedel som napochytro odpovedať s istotou. Čosi ma ťahalo nazad, nahor, k tomu čiernemu monolitu vo vode. Nakoniec sa to zvrtlo všetko inak. Automobil nie a nie naštartovať. Parkovisko už bolo beznádejne prázdne a nikde živého tvora, čo by mohol nejako pomôcť.
Ja, čo som si ako zaumienil vrátiť sa, nemohol som uskutočniť svoje rozhodnutie a vzdialiť sa z jednoduchého dôvodu: V tme tmúcej zle som stúpil na akúsi nerovnosť a chtiac nechtiac, bolo dobré ostať radšej sedieť.
- Volala som kamošovi, príde sa na to pozrieť, alebo nás odvezie on. Povedala víťazoslávne Estera a všetkým viditeľne odľahlo. Zajtra začína pracovný týždeň a každý mal byť už dávno doma.
Kamarát prišiel, zaparkoval povedľa a dal sa hľadať chybu. Skúsil ponajprv štartovať a… ono to išlo! Pozrel sa nám do tvárí úplne nechápavo. Vzdychol si, pozrel na hodinky a konštatoval polnoc. To sme sa už napratali aj s výstrojom do voza, opakovane bez problému nakopli motor a pustili sa hojá-heja.
- Som ti nepovedala pravdu? Pošepla potichu moja prísediaca tak, aby nezobudila podriemkávajúcu osádku.
- A čo sa týka tvojho zážitku, nič nového, naozaj, ver mi. Pozrela sa mi v prítmí do očí a nahlas sa rozosmiala…