V moldavskej stepi 49.

Mágia vlastníctva je silný prostriedok k reprofilácii vôle pozemských bytostí podľa vzoru božstiev. Zlaté teľa ako jeho kvázisymbol niekde uprostred mrakodrapov biznis centra a v hocijakom urbánnom prostredí vôbec, pôsobí prinajmenšom cudzorodo a nekoncepčne, pretože dobytok je určený pásť sa napríklad dakde v stepi. Povýšiť obyčajné rohaté zviera vysoko na piedestál chce naozaj neprimerane štedrú dávku oprostenia o rozum.
- To je moje! Aj to tvoje bude čoskoro moje, ba i všetko ostatné, čo sa mi zachce. Čo za to? Hmm, to je moja vec. Nestrpím, aby niekto iný spočítal môj majetok. Ono sa to ani nedá, pretože čarovné slovíčko „mám“ je viac, ako úplne prebytočné „prosím“ a „ďakujem“. Ten zlatý, bylinožravý a prežúvavý párnokopytník z čeľade Bovidae beztak nerozumie ľudskej reči a preto je symbolom večného imania. Punctum. Sapienti sat.
Mať môže rovnako hlupák i génius. Mať nie je umenie získať, je to len sebaklam na najvyššej úrovni modloslužby svojmu vlastnému ja. A zlatučké hoviadko je v pupku sveta na rovnako primitívnej a inakurátnej podobe nespočetnekrát recyklovanej mappa mundi.
Šírošíre stepné priestory nikdy neskytali práve najvhodnejšie prostredie pre rozhľadne a výškové stavby. Tak či tak, nebolo z nich vidieť oveľa ďalej, než zo zeme. Stepný ľud a horali sú príliš rôzne motivovaní predstavou o rozsahu územnej veľkosti. Avšak za obzor ani zo strechy sveta nedovidíš. Nedovidieť na kraj svojho bohatstva je snom všetkých snov.
Herodotova sporná zhovievavosť označila Zalmoxisa za možného otroka a žiaka Gréka Pytagora. Údajne pochádzal zo severnej Trácie a veľmi pravdepodobne bol Trako-dako-gét. Rumunský protochronista Mircea Eliade desakralizáciu moderného človeka chápe ako osudný exit z posvätného archaického kozmosu. Preto logicky chaos je dnes prednostne nasledovaniahodným princípom úspešného napredovania. Zalmoxis bol podľa neho akéhosi iného razenia a znovuobjavený príbeh tejto osoby sa mal stať božským, najmä pre retroštylizovanú duchovnejšiu inteligenciu. Pravda bude asi taká, že vidiac rozmach supermaterializovaného rácia, snažil sa stoj čo stoj alternovať v chaose miznúci eschatologický moment vzkriesenia a spásy.
- Si taký tradične zaťažený človek. Povedala chladno a ešte dodala:
- Narodila som sa tu, ale nikdy ma nebavilo chodiť peši za mesto. Rada mám sudoku, hrám online kyberhry a chodím s kámami do „escape room“. Kraviny neriešim. Tmárstva s retardovanými. Dobrú hudbu počúvam „ip“ a vtedy strácam pojem o čase, v mojom osobnom „flow“. Únikové hry ma motivujú objektívne vnímať svoje reálne možnosti. Odmlčala sa a viac sa neozvala. Infokoncept som dostal ako na bežiacom páse, bez príkras a zložitých súvetí.
- Ja neviem, či som zaťažený. Retard by som bol, keby to bola pravda. Oponoval som v domnení, že štýlovo. Ona ale pohotovo odhadla, že nie:
- Filozofuješ. Nikam to nevedie.
- Mýliť sa je ľudské. Nedal som sa.
- Nuda. Určite si prekrstený až moc. Si jasný prípad. Odoznelo na moju adresu z druhej strany.
- Mám dať action, tak dobre. Čo tak odštartovať aktuálnu tému sebalásky? Koľkokrát sa odfotíš v rámci premyslenej stratégie, než pózneš selfie na sieť?
- Keď utrafím správny vinkel, nemusím nacvakať sto záberov nenormálneho tela. Natočím svetlo tak, aby mi tiene ubrali zopár kíl. Alebo by som skúsila paradigmu s akné a celulitídou. Niektorým influencerkám to vyjde, sú sexi a nenadávajú si. Odvetila, mávla rukou a odmlčala sa nadobro.
V čakárni nebolo viac ľudí, steny dávali ozvenu ako v plechovej bandaske. Sestrička vyzrela z dverí a unaveným hlasom počítala do dvoch. Zvnútra ambulancie sa ozvalo iba - ďalší, prosím!
Ostal som sám. Na stenách viseli praktické odporúčania, ako si udržať pevné zdravie a dokonalú príťažlivosť. Modlil som sa, aby ma pani doktorka vzala a neposlala vyhľadať iný talent.
Keď som sa nakoniec dopracoval v lekárni za rohom k predpísaným tabletkám od nevoľnosti, sadol som si v parku na lavičku a posrkával sviežu vodu z pollitrovej plastovej fľašky. Hlavou sa mi naháňali samé holé vety, jedna za druhou. V napodiv celkom zrozumiteľnom slede vytvorili môj vlastný výpovedný identikit, ktorý sa vyskladal z jednotlivých segmentov takto:
Starinár - archaický typ. Vytriedený materiál. Ten to ryje. Taste the feeling.
Nič ma nerušilo celú polhodinu. S hlavou vyvrátenou dozadu, s napoly privretými viečkami, vdychoval a vydychoval som voňavý vzduch v blízkosti rozkvitnutého jazmínového kríka. Ľudia z času na čas prešli popred mňa a ja som sa tváril tak blažene, že mi stav blízky nirváne azda každý okoloidúci potvrdil.
- To je on? Ten z čakárne? Začul som v útržkoch neveľmi hlasný hovor.
- Ale čo. Prečo? Ona na to iba toľko.
- Tincuta, neklam, je to on. Začul som ešte, potom už iba šepot. Nasledoval hlasitý obapolný výbuch smiechu, nie ani za nechet tajeného, vôbec nie spontánneho, no sileného tiež neveľmi. Prešli nenáhlivo, neobzerajúc sa, to viem, lebo som neodtrhol z nich zrak ani na okamih. Keď sa stratili z dohľadu, mal som pocit ich neustálej prítomnosti. Pripadal som si byť odrazu v úlohe Strabónom spomínaného predchodcu Zalmoxisa, prominenta Dekaineosa, poradcu dáckeho vládcu Burebistu, predstierajúceho určité božské schopnosti predvídať, že vie(m), čo sa stane v priebehu najbližších piatich minút. Vedel som naisto – vrátia sa. Stalo sa.
Prichádzali krokom a bez slova prešli okolo. V rukách mali mobily a zrejme tuho komunikovali v sieťach. Okolitý svet pre ne neexistoval. Áno, existoval, ale i ja som bol už neodvratne v Eliadem popisovanom stave dokonalej ľahostajnosti a neutrality…