ZÁBLESK - 4

Moja úvaha o jeho duševnej chorobe začala nadobúdať jasnejšie kontúry. Podobný pocit som už raz dávnejšie zažil, keď som si kdesi na juhu stredného Slovenska zobral do auta stopára na ceste medzi dedinami. Starší muž sa síce úctivo a s prehnanou vďakou usadil na zadné sedadlo, no už po prvých vetách sa vo mne vynorili pochybnosti o mojom dobročinnom skutku. Dotyčný totiž tak, ako s prehnanou slušnosťou a úctivosťou nastúpil, tak sa so mnou aj rozprával. Už po veľmi krátkom čase som nadobudol dojem, že veziem osobu z minulých storočí, ktorá by ma ani neprekvapila oslovením "pán veľkomožný". No zároveň bolo v jeho tóne reči neustále cítiť tú obrovskú falošnú podlízavosť, zlobu a až nenávisť, ktorú v sebe takéto osoby voči vtedajšej vrchnosti pociťovali. Moje oči každú chvíľu s obavou pozerali cez spätné zrkadlo, či sa mu v ruke neobjavuje britva alebo nôž. Naozaj som si vydýchol, keď vystúpil. Pri poslednom spätnom pohľade som ešte zbadal ako si zlostne odpľul a zahromžil rukou za mojím autom. Podvečer pri ceste späť, som ho videl opäť stopovať na tej istej trase.

Vo vlaku našťastie som mal muža stále na očiach. A okrem toho, nesprával sa úctivo, svojimi otázkami a myšlienkami mi naopak dával najavo svoju nadradenosť z poznania niečoho, čo mne nebolo dovolené doteraz vedieť.

"Nie je vám divné, že hoci vo svete existujú tisícky atómových bômb, neboli použité pri žiadnom konflikte ? Nestalo sa žiadne náhodné nešťastie ? ... Vlastne správnejšie by malo byť povedané, že si nepamätáme nič také ... "

"A mali by sme si ?" 

"Nemali. Vlastne ... určite nemali. No práve v tom je problém ..., že sú ľudia, ktorí si pamätajú.

Asi som nejak neveriacky zakrútil hlavou, alebo prevrátenými očami nejako inak dal zjavne najavo, čo som si o ňom začínal myslieť, lebo povedal :

"Uhádli ste, bol som na psychiatrii. Ale nemajte obavy, nebol som tam ako pacient ..."

Dokonca sa usmial a tak asi očakával, že ma upokojil. No mne vtedy iba hlavou prebehla myšlienka, že vravel o minulosti a moje pochybnosti o jeho duševnom zdraví rástli v čase, keď sedel predo mnou. 

Snáď aby ma presvedčil o svojom zdravom úsudku i rozume, rozhovoril sa zrazu sám od seba. Z jeho súvislejších viet sa dalo jasne vycítiť, že v našej konverzácii konečne zrejme dorazil niekam, odkiaľ mohol pokračovať už viackrát prerozprávaným príbehom.

Na psychiatrii pracoval iba ako ošetrovateľ, ešte za bývalého režimu. Mali tam pacienta , ktorý vo svojich chorobných stavoch neustále reprodukoval vety z istého rozhovoru, skôr hádky. Riešilo sa v ňom rozhodnutie či vypustiť alebo nevypustiť atómovú raketu. Tí, ktorí o tom rozhodovali mali byť v ponorke, sovietskej ponorke, bez spojenia so svetom a odkázaní iba na inštrukcie, rozkazy a vlastné svedomie. Pacient vraj živo opisoval i podmienky života v ponorke v čase rozhodovania. Boli z pohľadu bežného človeka nepredstaviteľné - teplo, hluk, málo kyslíka, neistá budúcnosť a približujúce sa výbuchy nepriateľských náloží.

No môjho spoločníka vo vlaku najviac zaujali vety o tom, že dotyčného už raz v minulosti prehlasovali a vypustili rakety a že náš svet zanikol v termonukleárnom pekle. A že teraz to nesmú zopakovať, že teraz je šanca všetko napraviť.

Rozprávanie práve v tejto pasáži na chvíľu prerušilo zastavenie vlaku, no našťastie ako už bolo spomenuté, nik si k nám neprisadol. Priznám sa, čakal som už zvedavý na jeho pokračovanie.

"Problém nastal, až keď dotyčný prezradil meno osoby, za ktorú sa považoval. Vasili Arhipov... Bolo to divné. Psychiatrickí pacienti sa obvykle zosobnia do všeobecne známych historických postáv. Toto meno však nikomu nič nevravelo. Ani vám nič nevraví, že ?" 

"Nie, nič."

"Vidíte ... A pritom by ten človek mal mať postavený pamätník a pomenované ulice aspoň v hlavnom meste každého štátu vo svete. Ale nič si nevyčítajte, aj v dnešnej dobe internetu málokto o ňom vie."

"Prečo ?" 

"Tak sa volal ten dôstojník, čo nakoniec nedovolil odpáliť rakety s atómovými hlavicami. O kubánskej kríze by dnes asi nikto nevravel." 

"Nemal by totiž kto," doložil po chvíli.

"A ako to dopadlo, teda s tým pacientom ? "

"Raz ráno ho odviezli preč, niečo sa vravelo dokonca o KGB a tak podobne ... No tej dobe to za niečo až tak neobvyklé nikto nepokladal."

Nečakane sa na dlhú dobu odmlčal, akoby týmto pokladal náš rozhovor ukončený. Bez pointy. Otázky či súvislosti, ktoré by prepojili Apokalypsu, Izaiáša a pacienta vydávajúceho sa za Vasila Arhipova sa mi nedarilo narýchlo formulovať. 

No úplný koniec jeho monológu to ešte nebol.