V moldavskej stepi 50.

Princezná Bianca di Castello Negro alias Jana Brejchová nadšene vyjadrila svoj obdiv slovami „Bravo, bravissimo! Jak pohotové, jak odvážné!“ keď vzduchom trielila delová guľa aj s pasažierom baronom Prášilom z bessarabskej pevnosti v Benderi ponad šíru step k juhu. Freiherr Karl Friedrich Hieronymus von Muenchhausen v službách ruského cára iba sucho poznamenal „Bylo mi hračkou přesednout a vrátit se do citadely“ po tom, čo z cárskej gule preskočil v lete na oproti letiacu, rovnako veľkú tureckú, s cennými informáciami pre veliteľstvo o rozmiestnení vojsk a eventuálnej početnej prevahe nepriateľa.
Mladý(á) mileniál(ka) odchovaný(á) na „no matter what kind of PC video games“ by sa pravdepodobne „poněkud nudil(a)“ pri sledovaní Zemanovho, v roku 1962 nakrúteného, mimoriadne ambiciózneho filmu. Demografická kohorta tejto menejpočetnej Echo boomer Generácie Y bude čoskoro vystriedaná prognózovanou Gen Z a prvé príznaky toho bleskového preskoku výboja je už zreteľne badať práve v prítomnom období nezadržateľne presadzujúceho sa kultúrneho kapitálu Covidu 19.
Stepná krajina je beznádejne pustá. Krátke dni sa striedajú s čoraz dlhším spánkom v objatí kráľovnej Noci a kalendár to má naozaj už len „za pár“. Pochvala a poďakovanie Nebeským mocnostiam za to. Tento rok je málo „in“, pramálo podnikavý a úplne nedostatočne zábavný. V tom nasledujúcom budeme doháňať zameškané, sľubujeme si odškodné i s úrokmi. Trebárs sa dožijeme…
- Daj mi pokoj! Ozvalo sa z tmy.
Teda toto! Nie som tu sám. Uvedomil som si v polodriemotách podprahovo skutočnosť, hoci do tejto chvíle som osamelosť miesta nepovažoval za číry blud. Voľakto v stodole so mnou ešte zdieľa prístrešie, veď slamy je tu dosť a dosť. V dobe, keď hotely a penzióny nie sú ako inokedy prívetivo očakávajúce a pozývajúce klientelu, každý si vystačí s tým málom, čo náhodou k dispozícii je.
- Prečo nespíš? Začul som opäť ten istý hlas.
- A ty prečo? Ozval sa iný.
- Nemôžem. Mám plné dutiny a nedá sa mi dýchať. Odpoveď zaznela s trocha chripľavým zafarbením hlasu.
- Alida, si chorá? Nepovedz, že si. Ja umriem z teba, kebyže máš koronu. Domov sa vrátiť nemôžem, vykopli by ma, že som s tebou bola a mám to aj ja.
- Si tresnutá? Čo ťa napadá, škrabe ma v hrdle iba od zimy.
- Bláznivá, si koronatá a ja to chytím teraz od teba! Rozvzlykala sa.
Nastalo ticho, prerušované šuchotmi nôh na slame. Hospodárske stavisko nebolo ešte úplne dostavané, no plné, natlačené vo všetkých kútoch do prasknutia. To, čo si dievčatá ďalej šepkali, nebolo zrozumiteľné. O malú chvíľu som začul škrtnúť zápalku a vzápätí pocítil v nose dym. - Tie divožienky ma chcú odtiaľto vykúriť, pomyslel som si.
- Podpália stodolu a som v tom s nimi až po uši. Preblesklo mi hlavou.
Ležal som na mieste, avšak v strehu. Už, už som počul praskať horiacu slamu. Už, už som horel sám ako fakľa. Ale nič takého sa nedialo. Dym zaplnil priestor, no čochvíľa sa začal vytrácať až kým bolo ovzdušie zasa čisté. Predpokladám, že majú toľko rozumu a dávajú pozor. Hrať sa s ohňom nie je pre každého.
- Je ti teplejšie, Ali?
- No, je.
- Čo budeme robiť? Nie si hladná?
- No, hej, ale neva.
- Prinesiem ti niečo, naši ešte budú spať. Slama sa rozšuchotala a rozsvietilo sa svetlo baterky. Prikrčil som sa, lebo lúč sa mihotal po okolí a mohli ma ľahko objaviť. Videl som ich dobre, stačilo zdvihnúť hlavu z ležoviska. Bola to dvojica kamarátiek vo veku okolo pätnásť. Vo veľkom prázdnom plechovom sude horelo a sem tam vyletela z neho iskra.
- No, zbohom! Musím jednať. Vyhrabal som sa zo spacáka a vstal. Chvíľu ma nevideli, no potom jedna z nich ticho zhíkla a ukázala rukou smerom ku mne. Stáli sme napospol ako sochy, ledva by sa dal počuť zaševeliť pohyb pier.
- Nebojte sa, cestujem a nemal som šťastie na ubytko. To je všetko. Keď by ste chceli, vynesiem ten váš sud von, je to tu nebezpečné. Povedal som naraz všetko to, čo som mal na jazyku.
Chvíľočku ma napäto pozorovali a potom sa začali v jeden moment smiať. Rozosmiali sa do toho skorého rána a mňa rozosmiali tiež. Kohút zakikiríkal odkiaľsi a vonku bolo skutočne už vidno.
- Tu si! To som si mohol myslieť. Ozval sa mužský hlas.
- Tato, čo sa stalo? Nič, nič sa nestalo. Veď som ju nemohla nechať samu. Vidíš, že je tu. Otočila sa tvárou k poodchýleným vrátam dievčina.
- A prečo je tu aj on? Ukázal na mňa chlap v klobúku a pracovnom oblečení.
- Dovoľte, prepáčte, že som neohlásene prespal na vašom hospodárstve. Je mi to trápne, mal som vás požiadať… Nedokončil som, lebo muž podišiel ku mne a s úsmevom podotkol:
- Potulní muzikanti majú u nás otvorené 24 hodín. Ale kde máte ten nástroj? Na čo hráte?
- Na gitaru trebárs. Na píšťalu… Nedopovedal som.
- Fluier? To beriem. Fluieraši sú u mňa vítaní hostia. Poďte do nás, dáme si niečo na raňajky. A vy dve, hajde, s nami. Pozval nás gazda a spolu sme vyniesli sud s tlejúcim obsahom von.
- Rozum, palačinka! Mohli ma pripraviť o všetko. A seba tiež… Pokrútil hlavou.
Kohút opäť zakikiríkal a ja som vytiahol píšťalku a zatrilkoval mu na oplátku populárny song autora Teodora Munteanu „Buna dimineata“, ktorý v podaní detského speváckeho zboru Lollipops z Kišineva obletel tunajší detský svet.
Milá domáca pani sa ma na nič nevypytovala a pohostinne položila predo mňa klasické moldavské vidiecke dobroty. Dievčatá sa usadili na zvýšenom prahu dverí do krytej verandy a počúvali, čo odpovedám na otázky.
- Odkiaľ ste? Od západu? Čo vás priviedlo práve k nám do Moldavska? To bolo na úvod to podstatné.
- Chodím krížom krážom po oboch stranách Prutu. Zamiloval som si tento kraj. Vyznal som sa z lásky. Všetci upriamili na mňa spýtavo zraky.
- Prečo? Položila mi otázku nečakane práve Alida.
- Nuž, jedna Holanďanka, čo sa sem vydala, mi nie tak dávno bola povedala, že asi som tu už kedysi žil. Záhadne som odpovedal na priamu otázku a trafil do čierneho.
- Dobre. A doma, tam sa necítiš doma? Dodala a pokračovala:
- Ja utekám z domu tiež. Necítim sa tam doma.
V miestnosti zavládlo ticho. Všetci sme sa odmlčali a potichu dojedli. Dievčatá sa napokon kamsi vytratili a môj hostiteľ mi dal do ruky uterák a mydlo. Otvoril dvere do kúpeľne a nechal ma urobiť si po niekoľkých dňoch vo voľnej prírode náležite osviežujúcu toaletu. Kým som obschol, pri káve sme sa potom takú necelú hodinku zhovárali o všeličom.
- Susedia predali dom a noví majitelia sa ešte nenasťahovali. Tretí dom od nás bývali Innokentievci. Boli veľmi osobití, taká odnož pravoslávia. Pred rokom sa tiež odsťahovali. Ďalšie tri domy sú rovnako prázdne. A ona je z konca našej ulice. Tam na rohu stojí dom, kde býva sama, pätnásťročná. Babička pošla pred necelým mesiacom na covid. Rodičia v zahraničí. Bojí sa v noci a chodí k nám prespávať. Včera sa s mojou dcérou voľáko pohádali, nuž odišla akože domov. Nakoniec ostala, hádaj prečo, práve v našom humne…
Odchádzajúc do stepi, dlho som sa obzeral po tej stavbe. Ako som sa vzďaľoval, zmenšovala sa neustále, ale opúšťal som ju s akýmsi čudným pocitom niečoho nedopovedaného…