V moldavskej stepi 51.

Ponad step sa šinul obrovský žltý mrak nasvietený zimným slnkom zboku, dotýkal sa zvlneného povrchu zeme ako prízrak absolútna, hrozil čímsi nepochopiteľne živelným, blížil sa ku mne a ja by som sa bol už dávno v panike rozbehol čelom vzad, keby nie toho znehybnenia fascináciou z nepoznaného. V rýchlo meniacich sa trhlinách na nebi franforce modrej, až belasej farby, mizli s úpenlivým odporom, tratili sa aby už nevznikali nové a tie posledné dramaticky prikryl blížiaci sa závoj snehopádu rútiaceho sa nadol k striedavo rozorvaným brehom rieky.
Cracau valí svoje ponuré vody v početných náhodne rozvetvených korytách, hučí do toho nízkeho podoblačného sveta lístím zapadaných prístepných úbočí Východných Karpát svoju monotónnu melódiu o večitom účtovaní medzi človekom a prírodou, obchádzajúc betónové piliere neexistujúceho premostenia, strhnutého prívalom už kedysi dávno predtým. Rieka tu prestáva byť hlboká a zo zovretia v posledných úzkych údoliach predhoria rozlieva sa do mäkkými tvarmi namodelovaných moldavských nížin, kde sa spomienka na priezračný, podhorský krátky dych stáva čoraz vzdialenejšou, až sa napokon úplne rozplynie v očakávaní konca súše, pod vplyvom inak vnímaného, zvýšeného tlaku vzduchového stĺpca na odľahlých, v nastávajúcom zimnom období pustých plážach Čierneho mora.
Protorumunské slovo „craciun“, rovnako ako v juho- i východopraslovanskom makrodialekte má ekvivalentnú podobu „krak –un“, ktorá indikuje svoj pôvod v slovanskej mytológii.
Vianoce sa v Rumunsku slávia v rovnakom termíne ako v západnej Európe, zato v Republike Moldova až 7. januára. V nej po novom má byť diskusia na túto tému, no nálada meniť to, čo je po stáročia vžité, nie je na ľavom brehu Prutu jednoznačná.
Urobil som si ohník z oholeného a vyhodeného vianočného stromčeka a spieval si pritom „O brad frumos, o brad frumos, cu cetina tot verde“ s nápevom starodávnej sliezskej piesne „O Tannenbaum“, ktorú sem v XIX. storočí priniesli študenti, študujúci na nemeckých univerzitách. Cracaul Alb sa opodiaľ zlieva s oveľa kratším Cracaul Negru, aby ich sútok symbolizoval odveký boj dobra so zlom, s jasným koncom – víťazstvom dobrodejného požehnania a prospechu.
Hodil som do pahreby aj poslednú vetvičku s neznámo odkiaľ a nevedno prečo do čečiny zachyteným, či zaveseným, ušpineným ochranným rúškom. Ľahol som si pod provizórnym prístreškom do nepremokavého spacáku zaručenej, polar friendly deklarovanej kvality. Po hodinke spánku som sa zobudil na chlad odspodu, nuž som si navliekol všetko súce na seba. Teplomer by ukazoval niekoľko stupňov pod nulou, keby nie toho mračna, čo sa nehýbalo z miesta. Siahalo až ku rieke a nebotyčne osvojilo si právo zotrvávať na ľavom brehu rieky. Pozvoľna, nenápadne blížil sa belavožltý príkrov, svietiaci i v nočnej temnote, prekročil nečujne stred toku a vystrkoval svoju previsnutú, načechranú bradu Santa Clausa ako mohutný, hrozivý previs, aby svojím mrazivým dychom vyhasil ostatný uhlík v ohnisku. Mos Craciun sa prevalil napokon ponad moje ležovisko a hustá hmla ma prinútila zakrútiť sa do spacieho vaku a zazipsovať sa doň bezozvyšku, nacelkom.
- Som Teodora, neotváraj oči. Začul som jasný šepot v blízkosti ucha, ktoré mi neposlušne trčalo z vlnenej čiapky, stiahnutej až k nosu. Neodvážil som sa pohnúť sa. Ani mi nenapadlo pootvoriť čo len škárku medzi viečkami a vyzrieť von z pelechu.
- Nemusíš. Ozvalo sa opäť, keď mi prišlo na um pozdraviť sa, ak sa mám s niekým začať baviť. Konečne, bolo by to aj tak skrz-naskrz zbytočné, lebo pozdrav pre akurátnu polnoc zatiaľ nikto nevymyslel. Iba som sa trochu ponaprával a ostal tak. Hmla zúplna zhustla a prenikala svojou neodbytnou vlhkosťou všade pod kožu, i do všetkých tristo miliónov alveol oboch lalokov mojich pľúc.
- Som Teodora, počuješ? Dostal som otázku, na ktorú bolo načim odvetiť. Celkom som sa bol už prebudil, nebol to sen, dozaista. Jediným záchytným bodom bola patrične príhodná pripomienka svätej Teodory Karpatskej, čo mi prebleskla okamžite hlavou. Na dohľad oproti, heno v tých pralesoch, prežila zvyšok svojho života v pustovni.
- Áno, ďakujem za návštevu. Pošepol som naoplátku. No ona sa už viac neozvala. Načúval som šelestu vody v bystrine ako sa vlnky opierali do zľadovatených kôročiek okolo pobrežných valúnov a odchádzali nenáhlivo dolu prúdom. Ťažká vrstva pary nad riekou sa tiahla k úpätiam lesnatej vrchoviny a vyzrážala sa na ihličí i holých vetviach opadaných listnáčov zmiešaného lesa.
Necítil som ani vlhčinu, ani mi už nemrzli končeky prstov na nohách. Príjemné teplo zalialo celé telo a slastne sa šírilo až na dosah rúk do okolitého priestoru. Rozjímal som pri plnom vedomí o nej. Žila v sedemnástom storočí a so súhlasom manžela po rokoch spoločného, bezdetného rodinného života, vo veku takmer tridsať rokov, rozhodla sa žiť v samote odlúčenia. Ona sa uchýlila nakrátko do kláštora a potom na dlhých desať liet do surového skalného obydlia, k bezprostrednej blízkosti ktorého sa po jej smrti presťahoval aj manžel, tentoraz už mních Elefterie, ktorý ju prežil na tomto pamätnom mieste ešte ďalších desať rokov v jednoduchom drevenom príbytku. Takto sa skončil príbeh proti svojej vôli vydatej ženy a muža, čo pochopil a dodatočne splatil svoj dlh spravodlivosti v láske.
Keď som zaspal, prisnila sa mi postava ženy, naberajúcej do dlaní dažďovú vodu z priehlbne, vydlabanej v celistvej skale. Zišla potom pridržiavajúc sa kamenných výčnelkov dole, prešla po úzkom chodníku popod vysoké bralá a v spadanom lístí zanechala po sebe zreteľné stopy. Vošla do prítmia skalnej rozsadliny, týčiacej sa do úctyhodnej výšky ako prírodná klenba a splynula s mihotavými tieňmi od zapálenej pochodne na stenách. Nič nebolo vidieť, ani počuť, iba šelest nepretržitého prievanu prenikajúceho škárami do útrob v najvyššej miere ničím a nikým neprekonateľnej, fantastickej pustovne…