V moldavskej stepi 53.

- Veď sa len pozrite na destinácie, kam chodia ľudia obdivovať všetky krásy sveta. Po horách chodia, k moru sa vyberú, cestujú za kultúrnymi pamiatkami, vyhľadávajú rezorty s all inclusive ponukami. Rozhovoril sa Vlad. Rukou si prešiel po riedkych vlasoch, mávol ňou do veleprázdna a vyriekol otázku:
- Čo by kto hodil bokom, čo len očkom sem, na čom by si tu oprel zrak, oči vyočil? Ani len prstom na mape sem neukáže. Že sa nehanbím porovnávať roztodivy na výslní s touto Popoluškou Európy?
- Hm, predsa tú črievičku obula ona. Trebárs ju aj ukrývali, zašantročili za pec, aby sa nikto nenazdal, aká je krásna. Namietal som, nie príkro, opatrne vážiac slová. Spisovateľ sa vystrel, pozrel do vyprázdneného taniera a mlčal.
- Pozrite sa, poviem vám príklad. V Iasi vyštudoval právo Ion Dinu. Tento mladý advokát obdržal potom aj doktorát teológie v Černoviciach. A viete, čo okrem rutinnej praxe robil v rokoch 1919 až 1948? Venoval sa výskumu, blahej pamäti, činnosti apoštola Ondreja v kedysajšej provincii Scythia Minor, kam okrem iného vyhnaný bol z Ríma aj jeho nemenej známy predchodca Ovídius, autor to štyroch zväzkov „Epistulae ex Ponto“.
Zdôraznil navýsosť nesúvisiace súvislosti Vlad a čakal na odozvu.
- Tuším, že tradícia iného z apoštolov, Jakuba, je dodnes živá v severnom Španielsku a mám zopár kámov, ktorí putovali od Dunaja až po Santiago de Compostela. Utrúsil som, využijúc dlhšiu odmlku spolustolovníka.
- My v Rumunsku máme jaskyňu, či pustovňu pri meste Cerna Voda, kde Francúzom známy Jean Dinu presvedčivo zdokumentoval a podložil pádnymi argumentmi Ondrejovu evanjelizáciu Gétov. Pokračoval v zaujímavej prednáške a povytieral si kúskom chleba svoj tanier.
- Dlho sa nič nedialo, ako by sa aj bolo mohlo, však? Až v poslednom desaťročí dvadsiateho storočia parintele Nicodim Dinca z moldavského monastiera Sihastria znovuoživil myšlienku etablovať na tom pamätnom mieste pútnické centrum, celosvetového významu. Veď svätoondrejský kríž vo tvare X, na ktorom podstúpil mučenícku smrť, je osnovou zástavy Spojeného Kráľovstva, predstavujúcou Škótsko! Dokončil bohatú, výpravnú reč, s patrične hrdým výrazom tváre Vlad.
- Tí apoštoli boli naozaj manageri ako sa patrí. Prečo ich v motivačnej literatúre nikto nespomína? Zafilozofoval som si k tomu všetkému pre zmenu ja.
- Nehodí sa to tam. Skončil debatu on.
Premýšľal som o poslednej vete a naproti sediaci diskutujúci tiež. Je zaujímavé, že taký jasný príklad nadšenia a podnikavosti človeka dneška neosloví. Hmm, bude to tým, alebo iným. Kto by sa dokopal k výsledku a našiel v tomto novodobom premakanom Babylone jednu dušu, ktorá nie je ešte nakazená „pandémiou“ trvalo udržateľnej márnosti?
- Viete, Moldavsko susedí, okrem iného, nižšie s historickou Bessarábiou a Dobrogeou, vyššie s Bukovinou. Každá z tých troch - iná krásavica a predsa, pomôžem si príkladom z fyziky, také spojené nádoby. To už nie je čierna diera, žiadna odrobina, paberok, či rezíduum Európy. A čo vy tu vlastne robíte? Nečakane položil bleskovú otázku a skúmavo zahľadel sa mi do očí. Starý muž mal nevyspytateľne nazerajúci pohľad, ktorý trval ani nie dve-tri sekundy, po čom rýchlo sklopil zrak.
- Nehovorte, nič nemusíte riecť. Dostal som náhlu inšpiráciu, teraz sa môžete pohrabať, bezo mňa, v mojej knižnici. Ukázal na preplnenú vyrezávanú, z ručne hobľovaných dosák vyhotovenú bibliotéku, ktorá zaberala celú dlhšiu stenu starosvetskej svetlice, s petrolejovou lampou, osadenou uprostred záklopu trámového stropu do začadenej, z hrubého drôtu kovanej objímky, s dvomi rozosmiatymi maskarónmi po oboch stranách.
- Ja idem na pôjd. Je tam teplejšie ako tu dole a ľadovejú mi už prsty na nohách. Staroba, čo už, veru, mladý muž. Utrúsil akoby sám neveril tomu, čo hovorí, vychádzajúc hore vŕzgajúcimi schodíkmi v tvare do eL.
Celú prvú polovicu noci som sa prehrabával v literatúre domácej, i z celého sveta.
Zakutral som sa napokon do knihy rozprávok zberateľa ľudovej slovesnosti Iona Creangu. A tak, ako o tom istom zážitku v jeho rozprávkovej ríši píše poetka Camelia Oprita, „som si trúfol na chvíľu zase byť dieťaťom“, kým som nad nedočítaným, v poradí hádam siedmym príbehom, o Danilovi Prepeleacovi, neusnul premožený únavou. "Ion Creanga este basmul romanesc, in care copilaria nu se termina niciodata" (Ion Creanga je rumunská rozprávka, (v) ktorej detstvo nikdy nekončí)...