V moldavskej stepi 56.

„Casa mare“ je v tunajšom vidieckom prostredí napriek infiltrátu globálneho progresu v bytovej kultúre stále ešte pojem. Veľká hosťovská izba s horami vyšívaných vankúšov všade, s výnimkou doštenej podlahy, i kobercami na stenách a neodmysliteľným krčahom vína na stole je to, čo uvidí každý, kto v dobrom a podobrom prekročí prah vchodových dverí tradičného obydlia. Moldavský dramatik, básnik a spisovateľ Ion Druta, na konci rovnomennej divadelnej hry, ukrýva pod týmto názvom vtipné rozuzlenie klasickej zápletky á la Tajovského „Ženský zákon“, alebo trebárs „Prodaná nevěsta“ od Bedřicha Smetanu na libretto Karla Sabinu. Znalosť ženského srdca a krutosť boja o priazeň opačného pohlavia dominuje v tomto „kuse pravdy“ o živote kedysi a zaiste nielen vtedy.
- Nech sa páči, vojdite! Len poďte ďalej, máme to tu trochu podchladené, no pre vás bude o chvíľu všetko inak. Môj muž už zakúril do pece, len sa nevyzúvajte, behúne na dlážke sa budú čoskoro vynášať na dvor a prášiť pred Veľkou Nocou, akože by aj nie? Unúkala sa ma gazdiná a sama sa vyzula, keď prekročila prah.
- Máte to tu nádherné! Pochválil som z posledných síl muzeálne zbierky a túžil konečne zvaliť sa na posteľ, zatiaľ poprekrývanú tuctom prestieradiel, duchien a iných, symetricky poukladaných doplnkov.
- Vetrať nie je treba, veď sú tu veľké dvojkrídlové dvere na verandu, tie si nechajte odchýlené. Mám to overené, že sa najrýchlejšie vyvetrá prievanom nimi skrz-naskrz. Dodala a vyšla von, neobrátiac sa ku mne chrbtom ani na okamih.
Netrúfol som si odostlať lôžko, kým neodíde pán domu, ktorý dozeral zohnutý na rozhárajúci sa oheň v starosvetskej kachľovej peci.
- Túto opachu staval môj dedo. Po prechode frontu v štyridsiatomštvrtom z prednej časti domu ostala stáť iba ona spolu s komínom. Dom znova postavili a bolo. Tak je dodnes. Pozviechal sa a oprel kutáč do kúta pri opálke dreva na kúrenie.
- Tak si tu hovieme nastarosť v obytnej časti vo dvore a túto ľa, kuticu, máme pre hostí. Agroturistika sa tu ujala. Prichodia pocestní a dakedy sa nevedia nabažiť, hlavne cudzinci, čo sem zablúdia, čas od času, všakovakí svetaznalí. Vysvetľoval a ja som pritom takmer padal z nôh od únavy.
- Nastal čas sadnúť si za stôl a vypiť na prípitok, lebo obyčaje obchodiť neradno, keď sme ľudia. Podotkol nadôvažok a chopil sa glazovaného krčaha za ucho. Celý bol sivočierny, matný, s lešteným vzorom.
- Vína som, aha, dorobil, je ho dosť až do jesene. A štrngnime si, veď sme všetci dietky Božie, zaradom. Zodvihol ruku a podal mi pohár červeného.
Sadli sme si na ručne hobľované stoličky s radom vysústružených zvislých stĺpikov, podopierajúcich operadlo v tvare plochého kruhu.
- Nemajte mi za zlé, no utrmácal som sa akosi. Iba si zdriemnem na hodinku a budem… Neuspel som dokončiť vetu, lebo muž ma prerušil:
- Hej, hej. Tak si urobte pohodlie a vyspite sa do vôle. Nám, akoby sa syn vrátil, márnotratný. Odišiel, už je v diaspore neviem koľko rokov, prestal som ich počítať.
Vstal a kývol rukou na pozdrav, opatrne prechádzajúc popri ikone, po špičkách.
- Mačka keď vojde, nezľaknite sa. Zvykne spať pri rozkúrenej peci. Lôžko máte odostlané za závesom. Povedal a nechal za sebou pootvorené dvere.
Odhrnul som ho teda a konečne usínal vo vytúženej vodorovnej polohe. Začal by sa mi bol snívať sen, bárs aj noci svätojánskej, ale okolnosti sa vyvinuli odlišne od mojich predstáv.
Mača skutočne vošlo do svetlice a zamňaukalo. Nebol som oveľa ďalej, ak tak v hladine alfa, keď sa to stalo. Na mieste zvieraťa stála odrazu postava v závoji hmly, rozprestierajúcej sa popod štósy podhlavníkov ako inverzná oblačnosť v novembri, niekde na horách. Veľké čierne, neustále otáčajúce sa slnko, vystupovalo z povrchu nakloneného džbána, zalievajúceho prúdom vína s rubínovým odtieňom krajinu, ukrytú tam voľakde dole, hlboko pod závojom hmly. Ten krčah, vyrobený na jednom zo šesťdesiatich hrnčiarskych kruhov v slávnej bukovinskej obci Marginea, leskol sa celý od lúčov, vyšľajfovaných ostrohranným pazúrikom a pripomínal práve tuhnúcu lávu so sem-tam presvitajúcou červenou vyhňou horúcej magmy v jeho útrobách.
- Vitaj! Očakávala som ťa, dlho, predlho. Ozvala sa ku mne hlasom, mäkkým, ako rozlievajúca sa tavenina a vzápätí pokračovala:
- Som tá pravá. Ja, tvoja. Dopovedala krátko a odvrátila svoju tvár.
- Si to ty? Vydral sa zo mňa neistý zvuk, nepodobný nijako môjmu hlasu.
- Nezapamätáš si moju tvár. Iba siluetu, čo ťa bude prenasledovať po celý tvoj život. To ti dovolím, nič viac. Zaznelo tlmenou ozvenou od záklopového a trámového stropu "casa mare“. Postava nehlučne potom prešla okolo, od hlavy k mojim nohám, tam zastala a rozplynula sa v nič.
Mačka opäť zamňaukala. Otvoril som oči naširoko a hľadal čo i len stopu po dyme, ktorý pred malou chvíľou okiadzal nádobu, až sčernala na uhol. Nikde som nezazrel ani čmuhu, vzduch bol čistý, iba šero nastávajúceho večera sa vkrádalo do okien voľne a nebadane všetko naokolo potemnelo. Pestré výšivky strácali farbu, čiernobiely svet ma obklopoval zrazu zo všetkých strán odrazu. Na vyrezávanej polici nado mnou stála amfora z marginejskej keramiky s veľkým, blýskavo nalešteným slnkom. Už už sa naklonila, už už bude padať, už už črepy prinášajúce šťastie rozletia sa mi od čela na všetky strany, no nestalo sa…
Vyskočil som na rovné nohy a spotené čelo otlačil do najbližšej výšivky. Poddajné biele plátno zvlhlo, mačka nečujne prekĺzla škárou vo dverách na chodbu a ostal som sám. Sám, so svojou „pravou“. Viem, že je tu. Je to také isté, ako Venuša na nebi, ktorá sa objavila nad strechou starej stodoly konča strmého, úzkeho dvora.
- Konečne! Zastal som pred vyzlátenou ikonou. Sklonil som hlavu a s pohľadom upretým do zeme, po pravde si a naplno uvedomil to, čo zotrvá navždy len a jedine medzi nami. Predsa však, jednako aspoň raz som ju, stretol tú, čo mi od vekov večitých bola oddaná! Ostane, Anemona, nepriznaná a voľná sťa vietor…