V moldavskej stepi 57.

V roku 1947 populárny geofyzik a meteorológ, inak v hodnosti generálmajora, Jevgenij Konstantinovič Fjodorov dovolil si nesprávne predpovedať počasie pre nadchádzajúce významné oslavy 1. Mája na Červenom námestí. Verdikt protikozmopolitného „Suda česti“ odvolal doktora geografických vied a Hrdinu Sovietskeho zväzu z čela Gidrometeoslužby ZSSR. Tento rodák z Benderov v kedysajšej Bessarabskej gubernii Ruska bol svojho času jedným z „papaninovcov“ 1. Sovietskej driftujúcej polárnej stanice, plávajúcich na ľadovej kryhe. Dodnes v Karskom mori nesie meno tohto akademika Akademii Nauk ZSSR nevysoké, skalisté súostrovie v tesnej blízkosti polostrova Tajmyr.
274 dní na kryhe šťastne prežil spolu so štyrmi ľuďmi aj pes Vesjolyj. Po úspešnej záchrane „zimovščikov“ v závere driftu potápajúcej sa stanice pri brehoch Grónska, príčinlivého psa sa rád ujal Jozef Stalin. Vzal ho napokon so sebou na daču, kde sa s ním mal vo zvyku prechádzať na čerstvom vzduchu jeho tesť Sergej Jakovlevič Allilujev.
- Čto možet sravniťsja
S tvojimi glazami
Moj pes!
Ja vižu, ja znaju
Ty tronut
Do slez!
Táto básnička, ktorú venovali svojmu neohrozenému súpútnikovi, v rôznych príležitostných obmenách vyššie spomenutí polárnici, mi prišla na um práve vtedy, keď som zahliadol detskú kresbičku, ležiacu pohodenú pod lavičkou v parku.
- Te iubesc atat de mult, Bucurel! (A avut toate vaccinurile la zi) Bolo napísané ležatým písmom, tipujem druháckym, na opačnej strane. Vyznanie patrilo psíkovi v pastelových farbách, sediacemu na zadných labkách, s prosebne natiahnutou šijou a vztýčenou hlavou s pootvorenou papuľkou.
Papierik som zodvihol a podľa prednaznačených záhybov poskladal do malého obdĺžnika. Potom som naň napísal: - Ce caine dragut! A zastrčil ho medzi drevené laťky operadla.
Popošiel som zo dvadsať metrov a sadol si na lavičku na náprotivnej strane. V parku bolo neveľa ľudí ešte, nedeľa sa len začínala. Kdesi spoza stromov vežové hodiny odbíjali desať a príjemné pološero v tieni mohutných dubov nabádalo k sneniu s privretými viečkami. Spomenul som si na prazvláštny sen minulej noci. Videl som lekárku v ochrannom bielom profi celoobleku, ktorá obrátiac sa ku mne dáva mi znamenie a ukazuje na moje rameno:
- Uvoľnite svalstvo ruky. Sústreďte sa na to, prosím. Povolil som v napätí pri určenom mieste vpichu, zmiernil stres a uvedomil si, že by ma celkom zaujímalo, aká je táto mladá žena „v civile“.
- Cerasela, poftim! A doua doza. Predstavila sa a jedným dychom oddeklarovala úkon.
Vo sne som si nedokázal spomenúť na ešte iný sen z minulosti a preto zmienka o druhej dávke pôsobila nepochopiteľne zvláštne. Nebolo by vhod prejaviť pochybnosť? V takom krátkom časovom úseku sa nedostaví ihneď riešenie na počkanie. Mykol som neveľmi plecom a nechal udalosti nehatene plynúť. Vie, ako sa volám, veď stačí.
Teda naozaj neviem, prečo sa mi snívajú astreálne sny. Miesto vpichu cítim, ruka je celá ako drevená.
- Uite aici, mama! Tlmený výkrik ma prebral z polodriemot.
Dievčatko sa rozbehlo k lavičke a vytiahlo poskladaný papierik zo škáročky. Zarazene ho podržalo v ruke a slabikovalo nahlas vyznanie, ktoré som tam dopísal ja. Uprelo pohľad na približujúcu sa mamičku s kočíkom a pobehlo k nej, šuchotajúc drobnými nôžkami po bielej drti na povrchu chodníka.
- Nu fi trist, micuta mea. Pohladila ju po vlasoch a napravila krátke vrkôčiky na obidve strany.
- E in cerul cainelui, Ceraseluta. Doložila a dievčaťu sa oddelila od rias malinkatá slza, spadla na zem a rozpila sa vo svetlom prachu. Vtedy sa nám v zlomku sekundy pohľady stretli. V jej veľkých očiach, takých charakteristických u rumunských detí, sa zračil obrovský smútok, ktorého tieň zaľahol mi na dušu bezprostredne, s plnou vážnosťou. Sklopil som zrak a neubránil sa náhlej vlhkosti v očiach. Ani som sa nehanbil, celkom ako malé dieťa.
Netuším, či si to matka všimla, ale nedala sa vyrušiť. Vzala dcérku za ruku a spolu kráčali okolo mňa k východu na ulicu.
- Mlčky som prijal zložený obrázok, z rúk do rúk a započúval sa do vzďaľujúceho sa zvuku ich krokov po bieloskvúcich sa, matných kamienkoch úzkej cestičky, hadiacej sa vo škvrnách slnečného svetla a nenáhlivo skracujúcich sa tieňov pomaly ubúdajúceho predpoludnia…