V moldavskej stepi 63.

Nebude psov na vodítkach, čoskoro. Ani gadgetov na kolenách, či prstov rýchlo píšúcich do mobilov statusy na sociálnych sieťach. Nebude internet. Neostane nič.
Nebo sa zatiahlo na východe a tamtiež, niekde v Kerči opäť raz mútna riava zaplavuje obytné domy. Ó, aké hrozne jednoduché je zakázať zakladať ohne, keď neprší. Ale nesmierne zložité je škrtnúť zápalkou, ak sústavne leje a leje, na ulici stojíš po pás vo vode a blesky z neba sú prízračne studené, ako v zlom sne.
Tu je step mĺkva, vie svoje. Ponevieram sa po nej a netúžim zájsť nikam do civilizácie, lebo sa mi nadobro odnechcelo prezerať si defilé semidepresívnych výrazov vo tvárach ľudí, detí nevynímajúc. Každý, zo dňa na deň, navlas rovnako, tvári sa ako momentálne uzná za vhodné, z času na čas povie nejakú zakríknutú frázu, a to aj mladí. Entuziazmus dávno sa nenosí a hrude nie sú vypnuté do prasknutia, skôr chrbty bývajú dnes, tak ako včera a predvčerom, zhrbené nad obdĺžnikmi displejov. Kto už by sa nadchýnal, spieval a veselo si zahulákal, keď to nie je dnes téma?
Uniformne pózovať s nasadeným, stabilným selfie profilom ma nebaví. Niekoho hej, veď nakoniec prečo nie? Odkopíruješ to od väčšiny a prispôsobíš sa, ani modelky na mólach módnych trendov sa neprezentujú inak.
Táto tu, stepná krása krás, neustále sa obnovuje do tých istých vzorcov správania sa. Nechodí po behúňoch pohupujúc bokmi. Ona, len čo sa objaví, zastane si, slnko jej páli hlavu, uprie zrak do ďaleka, pootvorí ústa a šepne – Šššš. Nie íkváčne inteligentne, ani hlúpo nie, neočakáva tvoju pozornosť, ani potlesk. Už vôbec nie rytmické skákanie pod pódiom s rukami nad hlavou. Nepotrebuješ športový headset na ušiach, kompatibilný s iphonom na opasku, alebo ramene. Hovorí jasne a zrozumiteľne, bez toho, aby signál putoval tahore, k satelitom.
- Salut! Zaznelo spoza mňa a vytrhnutý z myšlienok, otočil som sa.
Išiel za mnou asi dvadsať metrov chlapík so psom a ťahal za sebou vozík. Trochu kuľhal na pravú nohu a čiapku si musel chvíľami naprávať, keďže sa mu každým krokom poposúvala stranou. Taliga bola prázdna, akiste išiel po niečo hentam, do divočiny za obzorom.
- Salut, sa mergem impreuna o clipa. Odpovedal som zdvorilo.
- Kam idete tak sám? Alebo vás predbehli. Odpovedal si sám.
- Idem stále na východ. Tam si chcem nájsť miesto na odpočinok. Odpovedal som napokon, i keď ma o to vlastne ani nežiadal.
Súpútnik sa na mňa pozrel od boku a pokrútil hlavou. Čosi sa mu nezdalo a bola by to možno motivácia, ak nie iba obyčajná cudzinecká bezradnosť. Išli sme mlčky ďalej vedľa seba, lebo nespevnená cesta sa tiahla rovno vpred, bez akýchkoľvek zatáčok a odbočiek. Východné nebo neveštilo nič dobrého. Sčernalo až hrôza, potemnelo a znezrady zdvihol sa ľahký vánok. Osviežujúco šteklil po spánkoch a na zátylku vysúšal pot.
- Hoďte si váš batoh na vozík, prosím, lebo hrkoce. Podotkol, aby reč nestála.
Sňal som ho z pliec a uľavilo sa mi nesmierne. Jednou rukou som sa chopil širokého držadla a ťahali sme náklad vospol. Psík skackal popri nás.
- Idem na jedno určité miesto. Bolo tu bojisko v druhej svetovej. Poznamenal a zmĺkol.
- Starý otec mi tu padol ako sotva dvadsaťročný. Doplnil a utrel si spakruky čelo. Zahľadel sa doprava a pokračoval:
- Tam dole je Čierne more. Vždy sa mi sníva o ňom, ako vesluje na loďke k ostrovu. Je tam, na východ od Delty Dunaja, jediný kúsok pevniny, plný hadov, nikdy som tam ešte nebol.
Prebudilo sa vo mne tušenie súvislostí. Od rána som mal pocit, že vnímam dunenie pod nohami a tlmene čujem výstrely, i vzduch bol akoby plný neviditeľného, ale citeľného dymu. Ponúkol som chlapíka ryžovými suchármi a súcitne poklepal po pleci. Ten sa viditeľne dojal a zaďakoval.
Odrazu zastal pri malej doštenej búdke, ktorá tu vari vyrástla zo zeme nejakým čáry-mári, zložil zo seba halienku a rozhliadol sa po okolí. Nikde ani stopy po ľudskej prítomnosti, na zemi, či na nebi, hoci pred mnohými uplynulými desaťročiami tu zúrilo vojnové šialenstvo. Odhasproval dvierka a povykladal ručné nástroje.
- Detektor tu nemáte. Hlesol som polohlasne. On mávol rukou a zarazil rýl do pôdy, tvrdej ako kameň.
- Bol tu jeden z mesta, odborník, dohliada na to. Kolíky sme zatĺkli do zeme. Nuž tak. Veci sa majú po novom. Školený som bol. Ubezpečil ma a mávol opäť rukou. Päťdesiatnik sa zohol a zodvihol čosi, šúchajúc vec medzi prstami.
- Črepina. Možno dakoho zabila, ktovie. Položil predmet na kus igelitu a označil miesto nálezu krížikom, vyrýpaným do hlineného povrchu. Potom vyňal z kapsy poľný náčrt a zaznačil nález doň.
Kolíky trčali zo zeme každých desať metrov. Štvorcová sieť bola orientovaná v smere sever – juh.
- Vytýčili sme to s geodetom na súradnice. Pripomenul fakt, keď ma videl skúmať založené bodové pole.
- Vykopali sme už niekoľko pozostatkov. Hľadáme ešte ženu. Tá tu padla ako dobrovoľná zdravotníčka, ošetrovateľka. Údajne ju volali Nadia. Priezvisko nepoznáme. Kebyže môjho starého otca by sme sa boli opýtali…
Schyľovalo sa k večeru. V sobotu zajtra nejde sa dakam hajde na svadbu, bude to pracovný deň. Asi sa tu zdržím, pomôžem, čo môžem. Pohľadáme, koľko sa dá.
Začalo pršať a s hustnúcou tmou vytrácalo sa aj to posledné teplo končiaceho sa dňa. Schovali sme sa do náraďovne a sotva sme vošli začala sa skutočná prietrž mračien. Ľadovec veľký ako orechy bubnoval po streche a dovnútra počalo zatekať zo všetkých škár. Vietor v nich hvízdal odušu a skuvíňal smutne tiahle melódie. Víťazi a porazení. Vojna a mier v neustálom kolobehu dejín, mihali sa mi pred očami v sprievode neustávajúcich bleskov a hrmavice.
Ráno bolo ako vymenené. Modrá obloha prívetivo vítala vychádzajúce slnko a zopár franforcov žltobielej oblačnosti sa rozplývalo v belasej nekonečnosti nebies.
Od svitu nebolo zďaleka ešte tak horúco a step dýchala sviežim chladom, umytá a navoňaná ako mladucha…