V moldavskej stepi 64.

Čo majú spoločné I. M. Pei, autor diela Pyramide de Crystal v Louvri a Alexej Viktorovič Ščusev, projektant stupňovitej pyramídy Mauzólea V. I. Lenina v Moskve? Ha! Haáá, ty, čo ti to napadlo porovnávať neporovnateľné?
Ten prvý sa narodil v provinčnom meste Kuang-čou a jeho ruský proťajšok na sklonku XIX. storočia v guberniálnom Kišineve, v aristokratickej rodine. No máš ho vidieť, obaja okrem Božieho daru tvoriť, mali schopnosť etablovať sa v najvyšších politicko-spoločenských kruhoch. Kým čínsky architekt pracoval na objednávku francúzskeho prezidenta Mitteranda, Ščusev ako v imperiálnych kruhoch, tak i v prostredí Stalinovho kultu a celej sovietskej verchušky našiel priestor pre uplatnenie svojho, po každej stránke ambiciózneho vplyvu, takže dodnes platí lokálny, okrídlený pojem – Ščusevova Moskva. Keď mali nedávno definitívne odstrániť jeho monumentálnu gostinicu „Moskva“ a otvoriť tak výhľad na Kremeľ, zasadili sa aktivisti za jej dedičnú urbanistickú hodnotu, podobne, ako pred necelým storočím skvelý reštaurátor Piotr Baranovskij zaslúžil sa o záchranu svetoznámeho chrámu Vasilija Blaženého na južnom okraji Červeného námestia.
Namiesto červenej hviezdy tam, zo Spasskej veže Kremľa, prihovára sa mi tu jedna z obyčajných svietiacich bodiek najobyčajnejšieho nočného stepného neba. Nepoznám ju po mene a jej fotometrická veličina je ďaleko v plusových hodnotách magnitúda – relatívneho jasu objektu. Vo dne ju nahradí Slnko, ale to je už iný príbeh. Môj zrak vníma svet logaritmicky, kdežto vzdialenosti v sústave fyzikálnych jednotiek SI sú lineárne.
- Dám Ti meno, moja milá, budeš sa volať Cosmina! Zvolal som do nebies a čakal na odpoveď v nádeji, že dostaví sa ihneď, ako na zavolanie. Ibaže – svetelné roky, však? Toto mi napadlo po niekoľkých minútach bezvýsledného čakania.
- O čom točí tento uletený, pomyslel by si inteligentný „homosapiens“ vo veku, povedzme, dvadsiatich rokov. Ten iný, skúsenejší, starší, by sa len pousmial, a mávol rukou. Sú dôležitejšie veci, ako analyzovať výskyt nekonvertibilného virtuálu určitých jedincov v závere antropozoika.
Vo svetelnom kuželi batériového svietidla znenazdania pristál obrovitááánsky reprezentant z ordo Lepidoptera, navyše s rozpätím krídel takých dvadsať centimetrov, Saturnia pyri. O malú chvíľu prestal pohybovať vejármi svojich krídel a dva páry ostro orámovaných, okrúhlych kukadiel, sa mi z nich zahľadeli priamo do očí, i najhlbšieho vnútra mozgu.
- Uff, vzdychol som nahlas. Inštinkt ma nabádal fúknuť mu medzi tie okále, nech zaraz odletí. Prvý moment prekvapenia vyšumel však rýchlo a pulz sa vrátil tiež do normálu. Hrdinovia boli by smelší, nepochybne.
Pozoroval som exemplár hodnú štvrťhodinu, napokon zhasol svetlo a nechal ho odletieť. Nehlučne ako priletel, tak i zmizol, nedal sa pomýliť, keď som opäť rozsvietil. Cha, cha, netopier to nie je, ani ten „covid“ neroznáša, nuž tleskol som rukami od toľkého šťastia. Vstal som, roztancoval sa od radosti, skákal ako kozáci pri vatre na voľnici. Potom by sa mohla bola nakriatnuť fľaša Stoličnej vodky, s vyobrazením hotela Moskva na etikete. No nič, vodky net – chuže uže nebudet. Po takom krepčení na stepnej holohumnici sa treba obzrieť po nejakom bare, v opačnom prípade tresnúť sa čelom o zem a horko zaplakať. V týchto krajoch sa destiluje rakija, do ktorej patrí niektorý druh ovocia, prípadne zmes, napríklad sliviek a hrozna, poprípade s bylinkami. Kde ale vziať v šírej stepi tento nápoj, šibnúť prútikom nie je o čo, skál tu niet, ani vody sa tu nedošibiribíš.
Mám eso v rukáve – nepijem. Stačí?
Zatiahol som si zips až ku brade a pozeral sa do výšav hore. Hviezdy sa rozihrali v jemnom vánku, trblietky svetielkovali odušu. Nádherné divadlo, ktoré tu o polnoci znamená pol celého sveta. Dakto rozvalený na pohovke pozerá doma nočný akčák, či niečo iné, podľa vkusu. Sám, či vo dvojici. No a?
Hviezdy sa ticho zabávali po svojom, súc sotva zábavné napríklad pre investorov v kryptomenách. Lietadlá podchvíľou bolo vídať križovať oblohu, sedeli v nich obchodní cestujúci, úspešní i menej úspešní, dovolenkári i dobrodruhovia ako som ja, tí najhorší hádam nie. Svietili do noci, oj, keby letuška práve nado mnou vyhodila z okna malú dvojdecovku, modlil by som sa za ňu celý zvyšok noci.
Aha, ho! Abstinenta! Poznáme to – nepije, iba ak potajme. Pokrytci, licomerní dušmani pravdy pravdúcej! Vyvarujte sa veštkýň v podchodoch, tie vám povedia „veritatem nudam“ rovno do očí. Prach si, čo vlhko by nasával, až by sa blatom stal. Bozkávaj ty ruku, ktorá odníma tekuté pokušenie z dosahu, očisťuje kalný zrak a ústa priviera, opileckým smädom kvárené, katapultuje z bludného kruhu alko-mokov von.
- Cosmina, kam si sa ukryla? Rozostreným zrakom hľadám svoju hviezdnu družku medzi bezpočtom podobných, viac, či menej viditeľných bodových zdrojov svetla na oblohe. Pred chvíľou som ju mal istú, jasne sa líšila od svojich kamarátok, lebo bola ako živá a mrkala po mne spiklenecky súhlasne, len čo mi prišla na um hriešna myšlienka krčmového razenia.
- Pozývam ťa na drink! Ozval sa nablízku ženský hlas. Strhol som sa a ruky preložil krížom cez hruď.
Stála tam temravá silueta, iba od dlhých, voľných vlasov až k pásu, odrážal sa svit, tenulinký, ako z lemu hodvábneho závoja. Celý ohromený nehýbal som sa, hoci predtým neraz prenasledovali ma domnelé, či skutočné „feminarum visiones“ tajomných stepných nocí.
Bez akéhokoľvek svojho pričinenia vykĺzol som zo spacieho vaku. Nedotýkajúc sa zeme kráčal som plavne k nej, až kým som ju nevidel vo tme zoči voči. Neviem, akej farby mala dúhovky, do zreníc som jej však videl. Leskli sa, žiarili v nich tisíce odbleskov nebeských telies. Pripadal som si ako vo sne, ale púhy sen to nebol tentoraz, ani náhodou. Viem to.
Podala mi do ruky pohár s neznámym nápojom. Netuším, ako sa pritom tvárila, nepoznával som jej riasy, ani obočie, nos, ani ústa nemali obvykle viditeľnú červeň. Zato všimol som si uši, ktoré boli nanajvýš ušľachtilého tvaru, jemne oblé a lákali dotknúť sa ich končekmi prstov.
- Na zdravie. Vyriekla potichu vinš a stroho dodala:
- Aqua viva, aqua mortua, vyber si, čo chceš.
Štrngnutie sa ozvalo temer nečujne, ibaže ozvena zvuku niekoľkokrát odrazila sa od klenby nad nami a všetky hviezdy sa zachveli. Priložil som čašu k perám a v nozdrách ucítil nikdy dosiaľ nepoznanú, opojnú vôňu. (Ne)zapamätal som si ju. Jedno viem naisto, že spoznal by som ju opäť, keby bola zamiešaná do nepreberného množstva iných, zastretá prenikavými vôňami najkrajších ruží sveta, zahalená celými kaskádami labyrintov značkových parfumérií i aromaterapeutických terminálov a zaprisahaných žriediel elixírov zaručene večnej mladosti.
Obsah sme obaja vypili naraz a do dna, s ramenami navzájom prepletenými, na znak blízkej súnáležitosti a spečateného priateľstva. Vonkajškom oblého zápästia pravej ruky som sa nevdojak dotkol pŕs, neodtiahla sa, ani neprimkla bližšie. Pochopil som, je to tak. Ona je tu, nefalšovane skutočná a práve ma obdarovala čímsi jedinečne a neporovnateľne lahodným, čo nemá pôvod, korene v tejto zemi, neraší na južných svahoch zaliatych slnkom, nekvapká do pripravených nádob z trubiek, nerozkolíše krok a nepýta toho stále viac a viac, donekonečna.
Vysmejte ma, krúťte hlavou, ťukajte si na čelo, prečo takéto mýty nejaký exaltovaný pochábeľ tára? Chce byť za každú cenu zaujímavý, verí v číre absurdnosti, ktorých ak aj bolo, teraz niet, prosto psychodiagnostika dá fullinekšn, duševne málo odolný jedinec z prelomu týchto tisícročí, poľutovaniahodný , možno konšpirátor.
- A čo bolo ďalej? Opýtalo by sa ma azda iba dieťa. Ba ani ono neverí, lebo detské videá sú toho samého balastu plné a digitálne rozprávkové postavičky majú telá ako z gumy, dokážu a znesú všetko.
- A čo bude ďalej? Opýtal som sa naivne. Deva odstúpila o pol kroka, mlčky ukázala prstom na nebo a…
Nie. Nič nepoviem, nebudem výrečný, lebo si na viac nepamätám. Sám neviem, ako sa epizóda noci na sklonku tohoto leta skončila. Jediné, na čo si trvalo spomínam, je pocit úprimnej, až prostej detinskej oddanosti. Nie som rodený praktik, vyznajúci sa v každodennej tlačenici, kto z koho…