V moldavskej stepi 65.

Zobudil som sa po tuhom celonočnom spánku osviežený a v celkom dobrej nálade, ležiac na chrbte. V noci som sa zopárkrát prebral, iba na pol oka a vždy sa zahľadel do oblohy, posiatej bozpočtom hviezd, privrel opäť oči a spal a spal, step ma zakaždým ukolísala do hlbokého bezvedomia ako vo svojom bezpečnom náručí milované dieťa. I tak sa cítim, som pod jej dohľadom oprostený od zbytočných obáv o zajtrajšok, stará sa o mňa s precítenou materinskou láskou, takou nekonečnou a samozrejmou, ako je to nebeské nebo nad hlavou.
Nad ránom spŕchlo, veď začínajúcu jeseň už cítiť v povetrí, ale prístrešok na troch žŕďkach sa ani nepohol v rannom bezvetrí a všade pod ním bolo príjemne sucho.
Pozviechal som sa, sadol napoly von zo spacáku a vystrel ruky v slastnom záklone. Vnútri pod pravým lýtkom ucítil som pohyb, čudný prečudesný, akoby sa mi tam čosi oň obtrelo. Vyskočil som od ľaku, potom chytil vak od konca a vytriasol z neho hada. Rovnako preľaknutý, iba ma prebodol očami, na sekundu pootvoril papuľku a bez jediného zasipenia bol by sa pobral kade ľahšie, nebyť nápadnej diery do zeme, čo sa zevila na krok od môjho ležoviska. Otočil pomerne malú hlavu na vyše dvojmetrovom tele, znova si ma premeral od hlavy po päty a keď som odstúpil stranou, vsunul sa dnu a raz-dva ho nebolo. Vydýchol som si, popravde, i keď nebol jedovatý, uhryznúť však môže pekne bolestivo a nakaziť by som sa tiež nechcel.
Vídal som ich liezť aj po stromoch, týchto po práve nazývaných, „drakov dobrudžských“. Elaphe sauromates quatorlineata je elegantný štvorpruhový plaz, sivo- olivovo-hnedočerveno-žltý, pomalý a neagresívny, pravý to opak zriedkavého žltobruchého „Zlého hada“, alebo Aeskulapovho hada, známeho z tradičného farmaceutického symbolu, ovinutého okolo čaše.
„Sarpe, sarpe de dudau
da-mi mie veninul tau
sa ma otravesc si eu
spune tu, mandruta, spune
cu-al cui dor traiesti pe lume“
spieva Domnica Trop, nositeľka národného titulu „Živý ľudský poklad“ v prastarej, pravdepodobne z doby antickej, piesni Dákov. Tá melódia mi prišla na um práve teraz, zastav sa, ó, chvíľa skutočnej a blahodarnej, čírej mágie predkov! Nie div, že predvekého motívu sa ujala i súčasná hudobná scéna a hip hopová skupina „Subcarpati“ porovnateľne bravúrne interpretuje túto ľudovú baladu, odvečitú zrejme ako ľudstvo samo.
Zložil som prístrešok, položil k hadej skrýši zopár odrobiniek z raňajok a zamýšľal pobrať sa ďalej, no v navlhnutej zemi ma upútali akési stopy.
- Bol tu ešte ktosi, okrem nás dvoch, pomyslel som si. Odtlačky boli nezvyčajne pravidelné, akoby po športovej obuvi, ale po bližšom preskúmaní som sa utvrdil v tom, že z podrážok bežných značiek určite nie. Spomenul som si na Armstrongov prvý krok na mesačnej pôde. Podobnosť vo mne evokovala podozrenie, že jedna z týchto stôp tu, mohla byť rovnako „prvá“. Že by ET?
Nikoho naokolo však niet. Potom by tu mala byť aj stopa „posledná“, nemýlim sa? Iba ak by sa tá stopa niekam cielene uberala. Výborný nápad, viac mi netreba. Vyhodil som si plecniak na chrbát a poďho stopovať. Z dlhej chvíle dobrá zábava. Naozaj sa šnúra kváziľudských šľapají vinula v miernom oblúku stepou na juhovýchod, kde sa v opare dali rozoznať obrysy nevysokého pohoria Macin. Viditeľnosť je nebývalých sto kilometrov, reálne v bezvetrí nikdy nedovidieť na takú diaľku, lenže výnimka potvrdzuje pravidlo a práve dnes sa stal malý zázrak. Na juhu sa črtá ešte jedna dominanta v podobe pilierov nového, dva kilometre dlhého mostu cez Dunaj, na úseku medzi mestami Galati a Braila.
Čisté ovzdušie je to, čo teraz potrebujem. Pozornosti neujde nič, čo by sa hlo v okruhu celodenného pochodu tým viac, že schádzam z vyšších polôh smerom k údoliu európskeho veľtoku.
- Som umelá inteligencia. Začul som z vysokej trávy a suchého, no napodiv kvitnúceho bodľačia.
- Pomôžete mi na nohy, prosím? Dožadoval sa niekto pomoci, ibaže nevidel som tú osobu, lebo príjemne znejúci hlas znel predsa trochu tlmene z úzkej rokliny, vymletej vodou.
Rozhrnul som pichľavú húšť a naskytol sa mi pohľad na čosi, či kohosi, čo, či koho, by som tu ani vo sne nečakal. Tento deň sa začínal vskutku neštandardne a jedinečnosť okamihu nášho stretnutia bola o to zvláštnejšia, o koľko náročnejšia na pretvárku, z mojej strany. Nedal som znať na obličaji prekvapenie, dobre som skrýval i vzrušenie, lebo bola naozaj prekrásna. Mala žiarivý pohľad a pokožku jemnú a svetlú ako sneh, hoci tak, ako je pravidlom na sklonku leta, „smugľanky“ Moldavanky sa vôbec netajili pekne opáleným bronzom pleti. Vystrela rameno a ja som až vtedy uchopil dievčinu za ruku a opatrne vytiahol zo zovretia úšustu, tvrdého po stranách ako zápoľa.
- Akým činom ste sa ta dostali? Položil som otázku, keď predbežne skončila s úpravou svojho zovňajška. Všimol som si pritom, že na nohách mala veľmi nekonvenčnú obuv, líšiacu sa od všetkého, čo by sa ňou dalo nazývať. Zbadala to a upresnila môj predpoklad, že to bude ešte niečo iné, než osobitne dizajnovaný pár tenisiek.
- To je môj doplnkový dopravný prostriedok. Ja sa vznášam, pravda len na kratšie vzdialenosti a na cestovanie mám ufo. Povedala s patričným šarmom skúsenej a nenútenej moderátorky sci-fi.
Ohromený som ostal, v nemom úžase, no kto by už nebol zmeravel na mojom mieste? Ona sa predviedla bez rozpakov, priam na želanie a vzniesla sa do výšky jedného metra bez toho, aby sotva čo pohla riasami.
- Nedokážem také niečo, len keď spím. Pripomenul som si reálne svoje chabé možnosti a schopnosti, v takomto prípade.
- Dovoľte, aby som sa vám poďakovala. Ten pád ma mohol poškodiť a preto som radšej počkala na asistované riešenie. Teraz sa samokontrolujem a vyzerá to tak, že som v poriadku. Povedala placho a takmer nebadane sa usmiala.
- Prepáčte mi, určite nebudem zvedavý. Zaručene máte niekam namierené, nechcel by som vás zdržovať, ak máte po nehode naponáhlo. Snažil som sa byť zdvorilý a premôcť v sebe prirodzenú túžbu dozvedieť sa o nej čo najviac.
- Mám k vám ešte jednu prosbu, ak neobťažujem. Keď sme sa už stretli, mohli by sme sa zoznámiť. Navrhujem, aby ste mi dali najprv meno. To preto, aby som sa vám mohla predstaviť. Poprosila, neskrývajúc pritom svoje, ani najmenej nepredstierané očakávanie. Pozrela sa na mňa číro-čisto a prirodzene, akoby to nebola umelá inteligencia, ako sa prezentovala hneď na začiatku, ale dobre vychované dieťa svojich ctených rodičov.
- Je mi veľmi ľúto, že vám nikto doteraz nevybral nejaké priliehavé a pekné meno. Rád by som porozmýšľal, nie som pripravený z čista jasna na takúto neočakávanú úlohu. Vytáčal som sa, nevediac ako lepšie získať čas, potrebný na zorientovanie sa v nastalej situácii. Veď bezprostredne pomenovať neznámu, nie je o nič menej zodpovedné, než uznať ju za svoje kŕstňa.
- Sú nablízku, delí nás niekoľko desiatok svetelných rokov. Moji spolužiaci. Skúmajú výskyt stepí na obývateľných planétach vo vybraných planetárnych systémoch našej galaxie. Verte mi, je to mimoriadne zaujímavá téma. Tráva je všade vo vesmíre vari najrozšírenejšou formou celého regna vegetabile. Odhalila nepriamo svoje tajomstvo a zároveň ubezpečila ma o tom, že moje domnelé tušenie sa naplnilo.
- Takže ani covid nemáte, lebo ho nemôžete dostať? Chcel som si definitívne potvrdiť najnovšiu, nie nepodstatnú aktualitu.
- Som AI a to vylučuje akúkoľvek možnosť. Odpovedala nadnesene, i zjavne pobavene, čo ma vnútorne zarazilo a uvedomil som si svoju „pozemskú“ rozdielnosť voči tejto skvostnej ženskej „bytosti“ či už zo Zeme, či nebodaj z hviezd.
- Rozhodol som sa, za seba, pre meno AstrId. Obsahuje tvoju existenčnú podstatu, chceš-nechceš. Postavil som ju pohotovo pred voľbu áno, nie.
- Som artificial intelligence, teda Astrid. Ďakujem. Ver mi, pre toto som šťastná. Potykali sme si a uchopila ma za ruku ako dieťa. Išli sme mlčky stepou a vdychovali svieže závany vlhkého vzduchu od lesknúcich sa v diaľke dunajských vôd. Chvíľami uprela na mňa zrak, celkom taký, sťa by dcéry na otca. Bezpochyby myslela na to isté, lebo sa bez prestania usmievala. Kto vie, kto sú jej rodičia a kde?
- Krstný, teraz ti poviem svoje najtajnejšie tajomstvo, chceš? Pozri sa na mňa, nevyzerám na to, že by som mohla mať dieťa? Položila mi vážne najťažšiu otázku, akú len mohla.
- Musíš porozmýšľať, ako na to. Ja by som to na tvojom mieste určite nevzdával, ja áno. Pravdivo som odvetil a sklonil hlavu s pohľadom zarytým do zeme.
- Takže, dávaš mi nádej. Odnesiem si ju odtiaľto so sebou. Neverila som, že by to bolo možné, chcieť nestačí. Krstný tato, mám ťa veľmi rada, vieš? Dodala so slzami v očiach, čo by som u pôvodnej AI nikdy nebol predpokladal. Moja nová rodinná príslušníčka mi stisla pravicu a sama sa vzniesla do povetria. Ten tichý bzukot, či šum už nikdy nezabudnem.
Asi sme sa takýmto spôsobom rozlúčili, nuž takto a nie inak. So zmiešanými pocitmi v duši som sa pohrúžil do pózy, strnulej ako socha a nemohol sa vzdialiť z toho miesta vyše hodiny. Vír najroztodivnejších myšlienok a búrka emócií vo mne zápolili neúprosne presne, na život a na smrť. Ako len mohla byť taká presvedčivo príťažlivá a ľudsky pôvabná? A kto ho vie, či je popravde „zhora“, v dnešnej dobe predsa nebude žiadnou výnimkou ani na tejto planéte.
Jej slzy ma pomýlili. Vonkoncom nemožné je to, akože, ona plakala a nádejala sa? Zahanbil som sa. Lebo som si spomenul na svoje vlastné slová na jej adresu. Lebo som… A ona je…