V moldavskej stepi 66.

Prší a prší. Nebo je ťažké a nedovidím na viac než púhych sto metrov, lebo para sa v kúdoloch prevaľuje na oblých pahorkoch, kde sa nepasú ani ovce, ani početné čriedy mladých jalovičiek, ktoré sa včera večer kamsi porozchádzali. Krajina spustla a nálada je fuč. Idem len tak z nohy na nohu, voda od spodného okraja pršiplášťa mi steká rovno do topánok a outdoorové nohavice sú rovnako premočené, navzdory všetkým deklarovaným anti-vlastnostiam na štítku, ktoré sa už ani nedajú prečítať. Nuž, darovanému koňovi na zuby nepozeraj, ale ani sa s ním hajdúsiť nazdarboh neradno. Čvachce mi a lepí sa päta o rozodranú výstelku obuvi, zo striešky šiltovky sa kvapky rinú na nos, odtiaľ stekajú jedna za druhou, kvap – kvap na pery a tie, čo nevcucnem a neprehltnem, hromadia sa na brade a potom hajde, kade ktorá.
Kvety nemajú obvyklé farby, iba skláňajú svoje okvetia až k zemi, zošúverené a popriliepané lístočky, či lupene, nikdy viac sa nenarovnajú, neosušia, je po lete. Oblaky neusporiadane plynú smerom na východ, po ceste dlávia všetko svojím skrz-naskrz nasiaknutým príkrovom bielej vlahy a ich cestovná horúčka nateraz , ani vo výhľade, nemá konca-kraja.
Potĺkam sa od skorého rána, už by som si aj sadol. Nájsť v mokrote miesto na sedenie, suchý fliačik zeme, nieto ešte lavičku s operadlom, či bez neho, toť vec náramne vzdialená a nedosiahnuteľná, zakliata v predstave utopicky neprítomnej civilizácie, zóne pohodlia a dostatku, radosti a šťastia.
- Čože? Blúzniš? Visí nad touto pologuľou hrozba kríz všetkého možného druhu a zima sa neodvratne blíži. Oni si myslia, že dáko bolo, dajak bude. Kto? Oni.
Sú pripravení, len kľud, hrom do toho, čo šliape na brzdu. Veď dobre, voľajako dajú si rady s prázdnymi regálmi v skladoch, s chýbajúcimi palivami, prázdnymi zásobníkmi, aktuálnymi nárokmi na udržateľný stav. Bolo i horšie. Elitné myslenie je zárukou úspechu, nedá sa všetkým vyhovieť.
- Chi chi chi, neveríš si. Až sem sa s tebou trepem, ja, tvoja závislosť na návratoch domov. Berieš to ako samozrejmosť, mať sa kam vrátiť, umyť sa mydlom v teplej sprche, najesť sa a napiť, vyprázdniť batoh, oprať prepotené šatstvo a kúpiť potrebné nové. - Chi, chi, Loktibrada smeje sa a za pupok chytá:
- Varíš kašu, varíš, ale jesť ju nebudeš! Ozýva sa z každej svetovej strany. Úpadok je citeľný aj tu, v ničím podobným nedotknutej prírode. Rozklad a skaza je na spadnutie, nikto neberie vážne symptómy svetovej hystérie, živenej prekotným vzájomným prelínaním sa post-izmov, surová ješitnosť i uhladená hrubosť, ruka v ruke mieria do elitného klubu Pýchy.
- Musíš sa vrátiť, čo ako dlho sa tu ponevieraš, nepatríš sem, zaraď spiatočku, kým nie je neskoro, inak ťa step pohltí rovnako, ako mňa. Povedal mi, zrejme rómsky chlapec, s rukami preloženými na hrudi. Dievčatko, tmoliace sa za ním, vydávalo bársdajaké čudné zvuky, pískalo mu v nose a pokašlievalo.
- Čo ty vieš. Odpovedal som namrzene.
- Chodíš do školy? Zadal som obludne odpornú otázku, hodnu akurát tak zvedavého a neodbytného obšivkára. Presne som sa odhadol, lebo iba mi pozrel ponad plecia a zatĺkol to:
- Mám už tituly. Mizerák, paskudník, pľuha…
- Ja som sa nepýtal zo zvedavosti, len aby reč nestála. Bránil som sa nešikovne aj zbytočne. Zrejme opodiaľ boli utáborení, lebo z hmly bolo počuť nevýrazne artikulované útržky ľudskej vravy. Praskal tam oheň a čadivý dym sa plazil po zemi, bolo v ňom cítiť zhorené handry, či čo.
- Sme na úteku. Napožičiavali nám vraj, čo ja viem čo a my sme tu. Nemáme nič, lebo sa to tak stalo, že nás niekto okradol hneď na druhý deň. Aj ty si? Vysvetlil ťaživé položenie početnej rodiny a prvýkrát sa usmial:
- Vidno na tebe, že si tak napoly jeden z nás. Ako môžeš žiť pol na pol? Máš mobil? Potrebujem zavolať kamošovi. Vyhŕklo z neho, čo by nadelil.
Podal som mu ho a dievčatko iba vtedy uprelo na mňa zrak. Pozeralo sa mi akoby cez prsty, akosi ponad hlavu, až som mal pocit, že čo ak vidí moju auru. Ošacovalo ma v okamihu, pozrelo sa mi do dlane – už bez telefónu a až potom rovno do očí.
- Si myslíš? To bolo jediné, čo povedala, zapískajúc nosom tiahlo.
- Môžem hádať, ako sa voláš? Odpovedal som protiotázkou. Iba sa narovnala, vtiahla nosíkom vzduch, písklo to a neodvetila. - Čo ma je do nej, asi toto dalo sa čítať zo zvrašteného čielka. Dymová clona čpela človeku v nose a pri nasledujúcom výdychu mi v ňom riadne zapískalo. Vtedy napriamila ku mne ruky s rozovretými dlaňami, oboma úplne na dotyk a zošpúlila ústa do pripraveného bozku. Fúkla si do nich a usmiala sa konečne.
- Hádaj. Pobádala ma a písklo to zas ako dovetok.
- Miss... Zaváhal som v rozbehu. Pomohol som si ako najlepšie šlo. Začudovane sa pozrela na brata a s vyjasneným leskom v očiach skonštatovala:
- Čo povieš, vždy lepšie ako to, čo som bola doteraz.? Miss Amerika?
- Ale svoje pravé meno mu nepovedz nikdy. Odvetil jej na to chlapec a zachmúril sa.
- Sme na úteku. Dodal a odmlčal sa. Potom mi vrátil mobil, vybitý nadobro.
Zavládlo ticho a kúdoly dymu ustali tiež. Prejavil sa nepatrný pohyb vzduchu, okolie sa začalo vynárať z oparu a bolo možné rozoznať pomaly pohybujúce sa postavy opodiaľ.
- Stačí. Pre teba som Miss. Vyklopila, čo mala na duši a rozbehla sa k nim. Chlapec ju nasledoval a ostal som sám. Pozbieral som sa teda, v údoch mi zaprašťalo od všadeprítomnej vlhkosti na tele, vyzul som si mokrú turistickú obuv, zavesil vzadu na plecniak a pustil sa ďalej. Cez mliečny povlak na nebi začalo presvitať mútne slnko a nádej, že do večera vyschnem sa stávala čoraz hmatateľnejšou. Odľahčene som si vydýchol, do pľúc nabral dych a znova ho vypustil, až mi v nozdrách britko zahvízdalo…