V moldavskej stepi 69.

Na tom istom múre, kde sa pred nejakými tridsiatimitromi rokmi dalo čítať „Traiasca Republica socialista Romania“ dnes prestriekaný vápnom nápis nahradil iný, sofistikovane riešený prejav digi-integrity „Live fast, die young“. Prečítal som si a v elegantnom predklone oprel sa hlavou o tú stenu.
- História sa opakuje, či neopakuje? Zadal som si takto otázku, lebo identifikovať univerzálne platné tušenie súvislostí by bolo epochálne. Nie každý vytušil práve, o čom hovorím. Keď tak stojím v predklonenej póze, nehýbem sa a nemám ani potrebu hnúť čo len malíčkom, určite by si niekto niečo pomyslel. Akékoľvek publikum by v tom nehľadalo žiadne možnosti, diagnóza by mu trafila napadnúť jediná. A keby som sem prišiel denne, v rovnakom čase a udieral sa čelom o betón, nikto by sa nenašiel, kto by ma nasledoval spontánne. Nestalo by sa normou to, čo je odpudzujúce a neprijateľné už svojou povahou.
- Tak opakujú sa dejiny, či nie? Bude tretia svetová, alebo už ani veľmi nestihne byť? Nespúšťam z očí slimáka, čo zanechávajúc za sebou slizovú stopu, driape sa nahor. Už už sa dotkne nasprejovaného písmena, no on tesne pred ním zabočí napravo a drží sa bieleho, nikomu ničnehovoriaceho vápna. Pozorujem tvora, ako dôsledne pokračuje bokom v úctivej vzdialenosti od obrovského ypsilon, na začiatku posledného slova. Sprejer tu už dávno nie je a keby aj bol, určite by mu bol ulitníkov názor ukradnutý. Zato niekto tu predsa je. Cítim na sebe cudzí pohľad a zabodáva sa do mňa z nižšej úrovne, od prieniku múra s terénom, porasteným palinou a pŕhľavou. Dvoje prenikavých zreničiek stĺpkom, ešte zlomok sekundy sršia blesky, zrazu sa vymrští ruka zo špinavoružovej deky a tvár je v mihu zakrytá tak, ako ostatné celé telo.
- Nevšímajte si ju, je to známa veličina na tejto periférii, meno nemá. Aspoň sa nevie. Utrúsil starý muž, smerujúci ku kontajnerom s plným smetiakom v náručí. Obsah vysypal a keď išiel nazad pozdĺž vysokého múru s naklonenou žrďou na samom vrchu, kde boli kedysi viali zástavy, iba poznamenal:
- Čo vy tu? Dajte jej pokoj, nemá rozum. Chudera je, nemá nikoho. Celá rodina sa jej zriekla, bohvie prečo. Takí hajzli sa nájdu, čo to zneužijú a potom to tak aj vyzerá.
- Nevedel som, že tu niekto je. Pôjdem. Odpovedal som a použil slová námatkovo v bezradnosti. Starík sa odobral šuchtajúc sandálami a jeho žena z otvoreného okna na zvýšenom prízemí iba dodala:
- Vy čo tu robíte? Neoštiavajte nám ten múr, smrdí a furt ho musím splachovať z lavóra, aby sa tu dalo dýchať. Musela si všimnúť môjho čudesného predklonu a prekvalifikovať ho na ekologický zločin.
- Nikdy by som si nedovolil, pani. Oponoval som a bránil sa do posledného dychu:
- Verte mi. Som len nesvoj, asi mám závrať.
- Vám mladším sa veriť nedá, čo ako by človek chcel. My už voľajako dožijeme, ale vy sa dohryziete navzájom, vykynožíte. Pozrite sa, čo ste to narobili so svetom? Ja som bola tiež decko, ale nebola som taká namyslená. Nemali sme v rukách nič, majetok, mobily, na zápästí inteligentné hodinky. Ani teplú vodu, kedy si kto zmyslí. Ale v hlave sme mali sny o lepšom zajtrajšku, verili sme, že príde, veď raz to musí prísť, zákonite. Tak nás učili a tešili sme sa na to všetko ako deti a neprestávali sa tešiť, aj keď sme boli neskôr dospelí.
- Netrep, stará! Ozvalo sa spod deky. Postava bola v nej zakrútená tak, že sa dýchať nedalo. Dôsledne a pritom ladne, až sa mohol niekto azda aj pokochať, vytušiť ukrytú pod ňou vzhľadnú ženskú postavu.
Pani sa utiahla dnu ale oblok ostal otvorený. Zaujímavé bude zaiste, čo sa teraz ďalej udeje. Ja som sa medzitým posadil na lavičku s poslednou zachovalou doštičkou na sedenie a vychutnával si popri raňajkovaní výhľad na rozľahlú krajinu, ktorá sa otvárala ako široký, maľovaný vejár tu, konča mesta. Posledný strom, mohutný letný dub, čiastočne clonil opustenú výrobnú halu s vybitými sklenými výplňami okien. Na jeho vyčnievajúcej horizontálnej vetvi visela na lodných lanách adrenalínová húpačka, lákajúca rozhojdať sa, až ti v ušiach zahučí, žalúdok zovrie.
- Ty si čo zač? Čo chceš? Obdarila ma otázkou mladá žena, opierajúca sa o lakte, vzopretá v poloľahu. V očiach sa jej nezračila „šaľjenota“ ani, povedal by som, psychodiagnóza. Úplne normálny zjav, cestovný kufor na koliečkach, položený vedľa vankúšika na spanie, tiež nový, bezchybný, poloprázdna plastová fľaša s colou takisto nesvedčila o akútnom mentálnom, alebo hmotnom nedostatku. Jediný deficit sa javil v absencii informácií – prečo teda?
Moldavčania sú zdieľni a na toto sa spolieham, tento originálny „svetadiel“nepredvádza neexistujúce benefity, nestavia na domnelých veledôležitých prednostiach, cítiť tu dych stepnej pra-voľnosti, ako nikde inde na západ, vo zvyšnej Európe.
- Nepredstavíš sa, keď si už tu? Vyzvala ma. Vedomý si svojej cudzineckej nadradenosti napadlo ma povedať hocijaké vymyslené meno, no zháčil ma jej vyzývavý pokuk od zeme a prehodnotil som vzápätí pomer síl. Rozhodol som sa ísť s farbou von a povedal som o sebe všetko, čo som chcel a nadôvažok aj to, čo by som inej osobe neprezradil. Vzbudzovala, tak ako bola, moju dôveru a keby som bol niečo zatajil, svojím uhrančivým zrakom by mi to bola prečítala hoci z čela. Nie som zďaleka jej „kryptónový muž“, takí sa vynárajú z minulosti. Môžu pôsobiť veľmi zhubne, zničujúco a účinnej obrany proti nim takmer niet. Sú to takí zmŕtvychvstalí z cintorínov citových vzplanutí a lások, dávnominulých. Pevne verím, že jej ani náhodou niekoho nepripomínam a na žiadny pád, vonkoncom nestotožňuje ma s ním. Ani sa tak toľme netvári.
- Ce stiu cine (Čo ja viem kto). To som ja. Zapamätáš si? Tak sa nevolá žiadna iná na Zemeguli. Ani inde vo vesmíre. Od Stvoriteľa som dostala meno, nie od rodičov. Tí ma volajú inak, ale to meno neznášam. Pre nich som hentá, a pre seba táto tu.
- Teea! Nechceš sa prísť osprchovať? Zvolala nečakane pani suseda z domu. Mávala pritom uterákom v ruke.
- Ružový nemáte? Zachmúrila sa a odhodila šmahom ruky zo seba prikrývku. Mala dlhé, súmerné nohy, do pol stehien prikryté vlnenou nočnou košeľou. Ukážkovo čistá bola jej bielizeň, poskladaná na kôpke, ktorú vyňala z batožiny a bez slova pobrala sa do vchodu bytovky naproti.
Nič viac som sa o nej nedozvedel. Step, začínajúca sa za mestom, bola jej a nateraz i mojím domovom. Mojím predbežne dočasným, jej očividne už dlhšie trvalým, nuž má niekto na výber?
Má i nemá. Keď sa potom u dobrej duše umyla a vyčistila si vzorovo biele zuby, usmiala sa z okna a podala mi jednu z dvoch šálok horúcej čokolády:
- Choď už, vidím že by som mohla byť tvoja osudová… Ale mňa prenasleduje ten môj kryptónový Superman, v tom máš pravdu. Máš smolu, nie si to ty. Povedala na rozlúčku, ako by mi čítala myšlienky. Presne uhádla. Neviem si ani predstaviť, čo by sa stalo, keby sme sa my dvaja boli dali dokopy. Koniec sveta a zrod druhého.
Vykročil som s bagetou v ruke do polí. Dnes je desiateho októbra a vcelku vyzerá byť slnečno. Nočný prízemný, mrazivý vzduch sa rýchlo zohrieva a slabý severovýchodný vetrík mi ofukuje tvár zľava. Kráčam v ústrety slnku, jesennému, priateľskému, napálilo sa žiadostivo v lete dosť a dosť. Predstavujem si, ako ideme držiac sa za ruky jesennou prírodou, vdychujeme čisté povetrie rovín, plání s vysokými byľami ružovkastých bodliakov a zlatožltého divozelu.
- Čuduj sa svete asi po troch hodinách chôdze som sa ocitol v eróznej ryhe, ktorá sa tiahla zo dva kilometre smerom na juh. Stopy po tečúčej vode sa objavili na dne, kde v pozdĺžnom profile zevila sa hlboko vymletá úžľabina, páchnúca žabinou. Obdivoval som nevyspytateľne variabilnú tvorbu vodného živlu a z pohrúženia sa do tajov fyziky prúdnic vytrhol ma povedomý, nie neznámy hlas:
- Nezabudla som na teba. Aby si vedel, čo vedieť máš a môžeš, som niekto, predstav si akože Supergirl. Volať ma môžeš Teea. Keď to niekomu povieš, pre mňa za mňa, vedz, že ťa vysmejú, čo je úplne normálne. Netráp sa pre to. V stepiach odtiaľto na východ má pôvod mnoho tajomstiev, ktoré nie sú len mýtmi. Vidím, že ťa to neprekvapuje, šťastlivec. Je vás takých ani nie na desať prstov. Ja som doma nielen tu, ba i vo vzdialenosti, trebárs päťdesiatich svetelných rokov. Môžem tam byť čo i hneď, preto je môj a tvoj domov taký rozdielny. To vaše „doma“ je trocha primalé. A ste posadnutí stavať ploty, čo je nanajvýš zbytočné márnenie prostriedkami a zvyšnej galaxii iba na posmech. Pritom nemáte potuchy, čo sa nachádza niekoľko metrov pod zemou, na tých vašich obdĺžnikoch. Myslíš si, že pod stavebným pozemkom s nejakou prímestskou vilou, ten ihlan až po stred Zeme patrí tomu istému vlastníkovi? Že si to kúpil? Hlúposť.
- To naozaj nemôžem reprodukovať na verejnosti, ani najlepšiemu kamarátovi, milá Teea. Každý z nich, po zmienke, že som sa zoznámil s „girl“ cool, takou ako ty, by sa pýtal na niečo iné, konkrétne, validne interesantné, rozumieš, však? Pokúsil som sa zastaviť monológ údajne skutočnej Amazonky z najbližšieho, priľahlého kozmu.
- Tragicky sa mýlite, opakujem, vyvarujte sa chýb. Za každý jeden jediný omyl toho druhu sa pyká, či platí, ako chcete, to je zákon.
Zvrtla sa a už jej niet. Nebolo mi viac treba. Mala celostne obyčajnú miestnu vizáž , mohla byť pokojne radová pozemšťanka, i tak ju beriem skôr podomácky uhnietenú a jej írečitý moldavský dialekt ju dokonale charakterizoval, v tom som nemohol byť v žiadnom prípade na omyle. Že sa jej počínanie čiastočne vymyká z rámca istých štandardných modelov správania sa, bol fakt.
Nijako som sa nepresvedčil o opaku, vonkoncom nie. Jewel Mountains na Kryptone mám od detstva vo vizuálnej pamäti zo série pamätných reedícií komiksov a Superman - muž zajtrajška a už tobôž Supergirl, dievča (z) budúcnosti, nemôžu byť pre mňa nikdy dakde vo Phantom Zone, niekde nedostupne ďaleko…