V moldavskej stepi 70.

Moje druhé „ja“ sa rozhodlo zasiahnuť do diania sčista-jasna nijako nie naverímboha. Malo plné zuby trmácania sa tou prvobytno-primitívne a panoramaticky rozčapírenou stepou. Jalové dni, prechodené lárom-fárom, naplano premrhané noci zbytočne osamote, ach, dubová hlava, ignorant. Nieže by bolo doteraz úplne ticho, piánko mlčky, to nie. Vedelo ono zarýpnuť, ostro, ba hrotito, no nevedelo, že step je mi spojencom i spiklencom v jednej osobe, akože som subjektívne zaujatý do špiku kosti. Nedalo a nedá si rady, ten veľduch osvietený, lebo dočinenia má s neutíchajúcim ofenzívnym náporom kočovných nájazdníkov v podobe zhlukov imaginácií a metafor, geniálnych iniciácií bizarností všetkého druhu v celej svojej nahote, hlinených sexsymbolov pravekej mentálnej výbavy jedinca včítane.
- Kde sú tvoje ambície? Ešte včera si sedel za počítačom a dnes už zametáš trotoáry? Titulované nano-indivíduum, chrúme stvrdnutý chlieb a zapíja ho rosou, zotretou z vnútornej strany prístrešku. Kráča v deravých ponožkách na pätách, rozviklanej obuvi a v chatrnom outdoore, vhodnom tak akurát do kontajneru.
Oj, nie som značkový exponent, modelingový prominent, atraktívny marketingový top influencer a vplyvný mienkotvorca, ani len príčinlivý šklban-aparátnik. Šup s ním do prievanu „Labyrintu světa“, tam je všetko tak ako má byť, stačí si vybrať. Chyba lávky, nedostal som ružové okuliare od „Mámení“, ktoré by som nosil na špičke nosa tak, aby som videl aj ponad ne. Ako teda porovnávať, ktoré „ja“ si to s tým druhým „ja“ rozdá úspešne?
Sú veci jednoduché i zložité, odkedy svet svetom stojí. Jednoduché je tvrdiť, že dva a dva sú štyri. Zložitejšie je povedať, že dva a dve sú štyri, pritom tušíte za tým aj tú tretiu zákernosť a to, že dvaja a dve sú štyri?
To je iba hra so slovíčkami. Vezmime si ďalší, oprášený príklad protirečenia, tentokrát z geometrie: Ako to, že dĺžka uhlopriečky štvorca o strane rovnej jedna, je odmocnina z dvoch, čo je iracionálne číslo? Kde ste Všezvěd a Všudybud? N. I. Lobačevskij prednášal svojho času teóriu čísel a potom stvoril neeuklidovskú geometriu. Dokázal, že v danej rovine jedným bodom mimo priamku možno viesť minimálne dve ďalšie, ktoré ju nepretínajú. A čo kvázikryštály Daniela Šechtmana? Ich objaviteľ prestal byť označovaný za šarlatána presne pred desiatimi rokmi, v roku 2011, kedy dostal za svoj „nemožný“ objav Nobelovu cenu.
Žijeme v hypotetickom, či reálnom svete? A ako to, že realita nemohla a nemôže byť hypotetická? Existuje vôbec neriešiteľný vedecký problém? Prečo nepovažovať vedu za vedecký problém? Čo na to všetko umelá inteligencia?
Ako dobre, že som tu a nie terčom úškľabkov dakde v pléne. Aké jednoduché je zbabelo vysmiať odvahu nejakého pioniera vykročiť do neznáma. Aké zložité je dokázať, že „Pravda vítězí“, „No pasaran“ alebo „Všetko je inak“.
Moldavská kybernetička a doktorka matematicko-fyzikálnych vied, Maria Sagaidac, sa okrem numerickej analýze a teórii hier venovala, čuduj sa svete, herectvu. Svoju prvú hlavnú rolu si zahrala po boku svojho slávneho rodáka Mihaia Volontira v snímke svetoznámeho Emila Loteanu „Aceasta clipa“, nakrúteného v ateliéroch Moldova film. Príbeh bessarabského letca - dobrovoľníka na strane republikánov v Španielskej občianskej vojne je zasadený do charakteristického poeticko-prozaického rámca, takého prirodzene vlastného tomuto režisérovi, zjemňujúceho surovú tematiku nezmieriteľného bratovražedného konfliktu „par sujet amoureux“, ktorý sa s podivuhodnou pravidelnosťou opakovane odohráva v najpoľutovaniahodnejších obdobiach dejín ľudstva, navzdory zakaždým tušenej predzvesti jeho blížiaceho sa tragického konca.
- Zvezieme vás, chcete? Oslovenie prichádzalo z pootvoreného okienka vodičky, ktorá pravou rukou zároveň otvárala predné dvere na opačnej strane auta.
- Ďakujem, budem rád. Odvetil som, lebo počasie sa k večeru vyvíjalo neveľmi nádejne. Keď sa ocitneš na cestách, od nepamäti zvykne potešiť náhodný povoz. Sadol som si na sedadlo spolusediaceho a plecniak si zložil k nohám. Vzadu boli uvelebení na podsedáku a v detskej sedačke chlapec s dievčaťom. Neozvali sa, iba keď ich matka napomenula, že sa treba pozdraviť.
- Idem do Husi, ale vystúpim tam, kde poviete, poznamenal som rovnako ochotne, aby to vedela, na čom je.
- Máte namierené do mesta, či inam? Nadviazala na moju odpoveď mladá mamička.
Nevedel som napochytre, čo odvetiť, iba ma napadlo ticho prisvedčiť, na čo sa ozval zpoza mňa jej syn:
- Ujo, ideš k nám?
- Pravda, ak bývate tam, určite rád sa aspoň pozriem kde. Chytil som sa témy a hneď uviedol vec na pravú mieru:
- Akiste bývate v peknom dome.
- My cestujeme na návštevu, vieš? Povedalo pre zmenu dievčatko.
- To je skvelé, sme na tom skoro rovnako, milá moja. Máte tam rodinu, všakže? Zaradoval som sa, že rozhovor neviazne, čo je v dnešnej dobe u malých detí z pochopiteľných, niekedy i menej pochpopiteľných dôvodov dosť zriedkavý prípad.
- Pracujem občas mimo bydliska, nuž tentoraz veziem deti ku svokre, dá si s nimi rady, veď celý život bola učiteľkou na základnej škole.
- Vacanta de toamna, stii? Bol som promptne poučený dcérkou hneď začerstva.
- Prečo ideš do Husi, máš tam niekoho? Dostal som naliehavú otázku, od o niečo staršieho chlapca.
Ešte som tam nikdy nebol, preto. Nadhodil som pohotovo.
- Ste z cudziny, podľa reči. Čo vás sem priviedlo? Zvedavo sa pripomenula matka.
- Vínne pivnice boiera Stefana Negruzziho a francúzskeho oenológa Reného Faure, ktorý sa pričinil svojím nesporným talentom o znovuobjavenie prastarých miestnych odrôd Zghihara a Busuioaca. Blysol som sa naštudovanými znalosťami.
- Nie ste Čech? Viete, toto mesto pravdepodobne dostalo meno po stúpencoch Jána Husa. Tí sem prišli v prvej polovici pätnásteho storočia odkiaľsi až z Horného Uhorska. Priniesli sem údajne češtinu, maďarčinu i nemčinu. Neskrývane pobádala ma priznať farbu.
- Narodil som sa v Československu. Potvrdil som vyslovenú domnienku.
- Ma numesc Bogdana. Zvestovala mi priam s naliehavosťou palcových titulkov dievčička a rýchlo dodala:
- Numele slave este, nu-i asa?
- Ai dreptate. Máš pravdu. Zdupľoval som aj v preklade.
- Vedela som to. Že som na deväťdesiatdeväť percent Moldavanka. Zavŕšila zdieľanie malá spolubesedníčka.
- Si hádam najviac taká druháčka a už vieš, čo sú percentá? Spýtal som sa nedôverčivo a otočil hlavu, nakoľko sa dalo, dozadu.
- Stará mama ma naučila matiku po piatu triedu. Násobenie, delenie trojciferným číslom, obvod a obsah geometrických obrazcov v slovných úlohách, premeny jednotiek, množiny a ich vlastnosti... nestačila dopovedať, lebo chlapec nahlas zaprskal:
- Cha, cha! Ja som piatak a viem všetko až do ôsmej triedy...
- Deti skončite! Obúvať sa, sme tu. Zavelila mamina a zaparkovala pred dvojposchodovou bytovkou. V jej mobilnom telefóne sa ozval príjemný hlas:
- Už idem, deťúrence!
- Vystúpil som s pripraveným poďakovaním na perách a nechal pokojne rodinu zvítať sa. Všimol som si, že malá žiačka si neodpustila poznámku:
- Babi, ten ujo mal na hodinkách rímske číslice...