V moldavskej stepi 71.

Všetko je naruby, iba step si hudie to svoje „ hŕŕ - pŕŕ´“ a nekovidne kašle na všetok ten umelý svet okolo. Keď sa na vec pozriem pekne z blízka, kým sa dá, nepatrí k tým hlučným sólo-egám, ktoré sa driapu dakam až do nebies. Je rovná ako stôl, miestami zvlnená, platiaca za to nekonečnými eróznymi ryhami. Keby raz developeri určili uprostred nej miesto pre nové hlavné mesto celej planéty, iba by kýchla a vietor taký mocný z toho by ich bral so sebou ta, odkiaľ prišli.
Je surové decembrové ráno a vstávam skrehnutý, drhnem si dlaňou o dlaň a pohmkávam, aby mi nedrkotali zuby. Vieska Poiana ešte spí, len čo kohúty nie a odpovedajú mi zachrípnutým kikirikíí. Presne nado mnou sa delí obloha na čistú, jasnú odtiaľto na severozápad, kým opačným smerom tiahne sa rovný okraj hustej oblačnosti s viditeľnými závojmi zrážkovej činnosti od juhozápadu na severovýchod. Silné poryvy vetra kmášu nízky porast i sem a tam vyčnievajúce vrchovce dubísk. Tráva je už uľahnutá, dobitá od všetkých prírodných živlov, k zemi sa tisne a je šmykľavá akásik.
Pasie sa tu na nej kôň, osamelý tak, ako ja som. Iba nakrátko vztýči hrivnatú hlavu a smutne zafŕka z nozdier. Erdžať sa mu nechce. Potom sa pootočí bokom, zohne sa k zemi a hrubými gambami pyskov vytrháva vyschnuté trávnaté trsy z nej, Matičky náramne bohatej. Obaja práve sa nachádzame na čudesnej vyvýšenine nad Siretom, čo ju obtáča oblúkom, rozlieva do plytčín dlhého jazeriska svoje pomalé vody pred ústím do Dunaja a parí sa nám z pľúc vydychovaný vzduch pred očami, mení na kvapôčky vody, stekajúce drobnými krivoľakými stružičkami dolu po koži. Naše stretnutie je dojemne súzvučné, koník prežúva vlhkosťou zlepené chumáče bylí a ja zase pufované ryžové chlebíčky s kečupom, pozeráme úkosom po sebe a vsávame do seba idylku, čo napriek všetkým tým pandemickým hrozbám odohráva sa na tomto mieste, kde kedysi bol druhý, či tretí, alebo čo ja viem ktorý en-tý pupok sveta, ohromné stredisko dávnovekého obchodu i moci.
Piroboridava. Cielene tu prvýkrát zakopol do zeme Vasile Parvan, nestor rumunskej archeológie. Po ňom už systematicky Radu Vulpe spolu so svojou ženou, Ekaterinou Dunareanu-Vulpe, ktorá sa stala prvou rumunskou archeologičkou vôbec.
Unikátne nálezy z predvojnového obdobia sa stali terčom spojeneckého bombardovania nádražia Chitila pri Bukurešti, kde v evakuačných vagónoch zanikli najcennejšie poklady Rumunského národného múzea.
Z neskorších výskumov vyniká artefakt svetového významu a tým je zlatý prsteň s vyobrazením bohyne Minervy a jej dvojitým konským záprahom. Zlato bolo tu doma, predovšetkým na najvyššie situovanej citadele, kde sa našli základy honosných veľkopriestorov.
Keď som sa opäť otočil k môjmu susedovi na pastvine, ohromením som doslova skamenel. Už tam nebol sám, ale stála pri ňom dievčina v bielej kamaši so suknicou, previazanou trochu vyblednutým červeným, šnúrovým opásaním, v polorozopnutej bundici s vlnou lemovanými otvormi namiesto hrubých rukávov. Nad zápästím mala lievikovité manžety, priliehajúce k rukávom košelice a obrúbené niekoľkokrát ovinutým zlatým náramkom. Vlasy mala prekryté ľahkým ľanovým závojom a pevnou čelenkou, s vyrezávanou, opakujúcou sa geometrickou ornamentikou, v dreve.
- Vitaj v našej „dave“, ak prichádzaš v dobrom. Povedala a nezvyklo ostro sa mi pozrela do očí. Bola vzdialená viac ako desať metrov, no jej pohľad ma utvrdil v presvedčení, že sa nemám pokúsiť pristúpiť ani o krok bližšie. Neustále ma neskrývane pozorovala, na čo nie som u súčasných žien až taký zvyknutý.
Že by znova videnie? Som privykol všetkému možnému, viac či menej zviazanému s každým mojím pobytom v stepných končinách. Netrasie mi bradou, zuby som stisol a sklopiac zrak, uklonil sa. Tak sa zdá, že to je správna reakcia, lebo inak si neporadím. Kdeže by sa dnešný chlap poklonil, a ešte žene!
- Zjavenie je to a nemá ani rúško. Napadlo mi. Chcel som sa nejako prispôsobiť situácii a v rozpakoch som v náznaku zakašľal.
- Som Pirobora a pozvala by som ťa a pohostila, ibaže nemôžem to urobiť hneď teraz. Zvolala tak, aby som jasne počul každé jedno vyrieknuté slovo.
- Prepáčte mi, že som bez ohlásenia položil nohu na vaše teritórium...
- Žiadne teritórium. Tak hovoria Rimania. Naša Dava, tak je to správne. Ak ste obchodník, radi vás tu vidíme. Hádam, že prichádzate z ďaleka, podľa odevu súdim, nie ste Grék, ani Trák.
Slovan som. Predstavil som sa úvodom. Ona sa usmiala, no len krátko. Tvár jej zvážnela a k predošlému dodala:
- Vy Slovania ste naozaj podarení. Neviete, čo sa po oboch stranách Istrosu patrí. Príliš spontánni, to preto, že ste na stovky míľ od Rimanov. Tí by vás poučili, tak ako celé učené Grécko, starobylý Egypt i Kartágo. Minule sem zablúdil taký, čo sa vydával za sprostredkovateľa, no nebol to kupec, ale zved. Rímsky, ako inak. Asi môžeme v dohľadnej budúcnosti začať zbrojiť. Z troch strán sme dobre chránení strminami, len šijová línia je dlhodobo našou slabinou.
Znalecky som premeral okolie a všimol si nápadito domodelovaný terén s vyhliadkami, na ktorých stáli stráže. Akropola ako sa patrí a podhradie rozložené na najzraniteľnejšom mieste.
- Nebudem strácať čas, chcem sa ťa niečo opýtať. Vyhŕklo z nej odrazu a znepokojene sa poobzerala. Nebol tu nikto iný, okrem nás dvoch. Na okamih som zaváhal aj ja, nadýchol sa a vydýchol, aby reč nestála.
- Stratila som prsteň a že, či si ho nevidel. Musí byť niekde nablízku, dúfam, že ho môj kôň neprehltol aj s trávou. Ustarostene pokrútila hlavou. Dala sa pátrať zrakom v travinách a kríkoch. Pohybovala sa ladne, blúdiac pohľadom po okolí, neopúšťajúc pritom svojho tátoša.
Pch, aj oni mali svoje všedné starosti a viem si predstaviť, čo znamená taká strata. Je urodzená, určite dcérou významného človeka, pritom taká bezmocná, v stave bezmedznej ľútosti z nehody.
- Akiste je to dar. Poznamenal som súcitne.
- Akiste . Nielen dar, ale moje všetko. Neviem, čo by som za to dala, keby že sa našiel. Dostala som ho od môjho vyvoleného, keď sa vrátil z ciest. Mal ho od vznešeného Rimana, ktorému zachránil život, ubrániac ho pred lupičmi. Tak si predstav. Dokončila vetu a smutne kývla rukou. Zahľadela sa do nebies a ďalej už iba tíško ševelila perami.
Viem. Dobre viem, čo za prsteň. Ten istý, čo bude o dve tisícročia vystavený v múzejnej vitríne celému svetu na obdiv.
- Poď sem. Som unavená nekonečným hľadaním. Ach, ja nešťastná! Zvolala a tón jej hlasu bol plný bôľu nad svojím beznádejným položením. Pozrela sa na mňa ako úbohé stvorenie, plné nevýslovnej obavy o takú ver vysnívanú, sľubnú budúcnosť po boku skvelého a neohrozeného hrdinu.
Vtedy zafŕkal kôň. Mykol hlavou a celkom nečakane prestal žuť trávu. Povolil zovretie čeľustí a z pootvoreného spodného pysku mu vykĺzlo niečo lesklé a cinklo dolu o kameň.
Mladica spozornela. V tej chvíli sa zohla, hmatajúc prstami a keď sa opäť napriamila, prikladala si k ústam malý okrúhly predmet, bozkávajúc ho znova a znova, zo všetkých strán. Výskla, rýchlym pohybom sa vyšvihla do sedla, šikovne popchla koňa vpred a v mihu odcválala. Ani sa neobzrela, iba čo spakruky letmo zakývala na pozdrav.
- Videnie skončilo. Povedal som si. – Ako už toľkokrát. Azda nie naposledy, keď už dávno popravde ani netuším, kedy to všetko, vlastne, malo svoj začiatok...