V moldavskej stepi 73.

Je zamračené a pofukuje východný vietor. Drobný dáždik vytrvalo spúšťa sa nadol, zalieva šírošíru rovinu, akoby si nechcel všetko nechať pre náprotivné karpatské svahy od východu, čaká ho k nim ešte dlhá púť. Iba ak by sa pred nimi stočil k juhu a zanechal svoj pôvodný zámer ťahať pílku na doraz. Prevládajúca konkurencia od západu nedá na seba isto čakať, prekotí sa cez Carpatii Orientali, dobehne zameškané a udrie celou silou, nič sa jej do cesty nepostaví.
Ani mne. Každý chvíľku ťahá pílku a tak sa tu doťahujeme vzájomne, skúšajúc si sily. Mokrota mi nevadí, lebo osvedčené gumové čižmy nepremokajú a keďže sú o dve čísla väčšie ako moja noha, vlnené ponožky sa mi postupne poukladali tak, že plocha odspodu je náležite pohodlná a na ortopedických vložkách tvorí mäkkú výstelku.
Nebudem ďaleko od pravdy, keď potvrdím určitú mieru autohypnózy pri výbere zmyslu a cieľa tohto putovania. Sú pútnici rôzneho typu, najrozličnejších motivácií a šablóna sa vynára hneď pri prvých slovách nárazového interview. Nateraz sám sebe budem klásť otázky a bez dlhého premýšľania pokúsim sa ich interpretovať tak, ako by som ich bezprostredne vyslovil do mikrofónu, postrčeného k ústam:
- Čo ťa viedlo k bezcieľnemu chodeniu stepou?
- Chodím rád. Sem i ta, step sa núka vo všetkých smeroch, nemusím si zvlášť vyberať.
- Dobre, čo ešte?
- Milujem usínať pod holým nebom. Voľne stanovať je v posledných desaťročiach všade zakázané, nuž ostáva hocaký prístrešok.
- To je všetko?
- Nie. Podstatné je splynúť s prírodou. Pred niekoľkými storočiami to bolo každý deň.
- Prečo práve step?
- Pretože step si nikto nevyberá. Ľudia radi chodia po horách a dolinách, obdivujú lesy a skalnaté scenérie, kaňony riek, jazerá a plesá, nabehajú kilometre po morských plážach, i púšte sú vítaný extrém.
- To, čo hovoríte, nedáva jasnú odpoveď. Step je zaujímavá pre špecializovaných odborníkov vo viacerých oblastiach živej prírody azda. Čo s tým, ak nie ste biológ?
- Viem, že tu nenájdem zlatonosný potok, napríklad. Ani vchod do jaskyne, skrývajúcej priepasti a dómy. Fotogenické kruhové vyhliadky a romantiku zákutí pod vodopádmi. Ľudia toto všetko vyhľadávajú, navštevujú atrakcie, akvaparky a chodníky v korunách stromov, lesné železničky, rodinné farmy a ranče, gastro všetkého druhu, plnia poblíž parkoviská a presúvajú sa z miesta na miesto pohodlne, vozmo.
- Chodíte okolo témy a dávate si na čas. Je také ťažké odpovedať stručne a jednoznačne?
Nebolo treba pokračovať vo fiktívnom prečo – lebo, nakoľko na hmlistom obzore sa objavila postava. Prestal som si dávať pomyselné otázky vo vykonštruovanom dialógu, zaujala ma nová situácia v odľahlých končinách sveta taká nečakaná, ako pád meteoritu zhora. Stála tam, nehýbala sa ani ku mne, ani odo mňa. Lákala ma priblížiť sa, ako obelisk na križovatke bez semafórov, víťazný oblúk, kamenný kolos, menhir, stĺp. Na diaľku nebolo možné odhadnúť, či je žena, alebo muž. Keď ma zbadala, dala sa do pohybu, prichádzala pozvoľna trochu krívajúc, nesúca na chrbte batoh, presne ako ja. Srdce vo mne poskočilo, veď tri-štyri dni som nevidel človeka.
Bola to ona. Neznáma mladá žena, najskôr cudzinka. Tmolím sa stepou pridlho na to, aby som nezbadal čo i ten najnepatrnejší rozdiel. Tunajší rodáci sú nezameniteľne iní, hodia sa do rámca im domácky podobných entít, ako vajce k vajcu.
- Dobrý deň. Zaznelo chripľavým, pritom dievčensky zafarbeným hlasom. Nevidel som jej poriadne do tváre, lebo v pozdnopopoludňajšej hmle sa všetko rozplývalo ako vo sne.
- Dobrý aj vám. Odvetil som a čakal čo bude.
- Som chorá, pokračovala anglicky. - Asi je to hentá morová rana, zle sa cítim, nemáte niečo proti horúčke? Spojila do jednej vety a vyzerala, že každú chvíľu podlomia sa jej kolená a klesne k zemi.
- Doparoma! Zahrešil som v duchu. To mi tu chýbalo, nakazí ma a amen, tma. Spozorovala to, pokrútila hlavou a vyriekla iba:
- Sorry. Nie je to také zlé, iba ma striasa zimnica. Potrebujem sa niekam skryť.
- Nerobte si starosti o mňa. Som v poho. A vy budete tiež. Urobil som sa hrdinom i anjelom strážcom v jednej osobe.
- Možno by mi pomohlo vyležať to. Urobila sa múdrou zasa ona a bezradne nato poobzerala sa.
- Počkajte. Keď som tadiaľto išiel predčasom, bola tu opustená stavba. Normálny zrub, ale viem iba približne kde. Najradšej by som zavolal stodvanástku. Navrhol som identicky k vzniknutému položeniu.
- To až nakoniec. Keď bude všetko zle. Zahriakla ma s prehľadom.
- Som si už prešla najhorším. Nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť horšie. Mudrovala až sa hory zelenali.
- Povedzte mi, kadiaľ a ja pôjdem. Dodala neisto. Mal som pocit, že melie z posledného a treba ju čo najskôr dostať do sucha. Horúčkovito som lovil v pamäti identifikačné body v tejto hmlistej pustatine a napadlo ma spásne – pozrieť si pozíciu na mape v mobile. Signál bol aký-taký, zorientoval som sa a zazrel na prepnutej vizualizácii satelitnej snímky opustený salaš. Delila nás od neho ani nie hodina cesty.
- Zvládnete kilometer, dva? Je to na dohod kameňom. Sám som sa potešil, lebo objektívne mal som obavy, kde hlavu zložiť v tom neutíchajúcom nečase.
- S vami áno. Sama neviem, či až ta. Som v koncoch. Zaúpela a pre istotu sa ma chytila pod pazuchu.
- Poďme. Zavelil som a dali sme sa ísť v smere vyznačenom na displeji. Cesta ubiehala neznámo kam, nebolo tu vyšľapanej prte, ani smerovníkov s kilometrážou. Spočiatku sa vliekla z nohy na nohu, potom už ani toľme. Vyhodil som jej plecniak na seba a v dobrej nádeji, že to pomôže, vykročili sme v ústrety nezadržateľne spúšťajúcemu sa šeru nanajvýš krátkeho, všedného decembrového dňa.
Chvíľami som mal pocit, že to bude bezvýsledné, čo sa týka cieľa i jej samej. No opusti sa, nechaj všetko tak, čo už? Vidno bolo leda zťažka, kropaje potu sa mi rinuli dolu chrbtom, hoci bolo chladno, neprívetivo vlhko. Našťastie nefúkal ten protivný vietor z dnešného rána, sipiaci mi do uší ako had, síp, síp. K večeru rozhostilo sa v stepi ticho, dobroprajné skôr, ako zlovestné, nemrholilo ani najmenej, oteplilo sa na takých šesť- sedem stupňov a nebyť tej pakárne z neviditeľnej ríše vírusov, bolo by nám žiť.
Dievčina sa trmácala vedľa mňa a statočne prepletala nohami v značkových, nepremokavých otepľovačkách, ktoré zaručene precestovali s ňou dobre cez pol sveta. Začal som spoznávať v poraste úzke ovčie chodníčky, pribúdalo znakov „civilizácie“ každým krokom. Tu i tam sme sa vyhýbali výmoľom, naplneným vodou až po okraj. Odrážal sa v nich polmesiac, čo vynáral sa čoraz častejšie z hmlovitých chuchvalcov, rednúcej pary nad nami. Takmer naraz zbadali sme nízku chalupu rovno pred nami. Dvere boli len zahasprované a konečne som dnuká zložil batožinu na lavicu, zľava od vchodu. Baterkou som zasvietil do miestnosti, kde stál veľký hladký stôl s lavicami okolo, na ňom petrolejový kahanec, v kúte piecka a pomerne značná hromada uhlia. Pri stenách boli prične, potiahnuté plátnom, mäkké a prikryté fóliou, aby sa do nich neprášilo. Škáry zrubovej izby boli riadne utesnené a zatreté hlinkou. No, agroturistika ako vyšitá!
Tulákovo srdce sa poteší, keď spadne takéto dačo z nebies. Ona nie. Akoby v hodine dvanástej, odhodila igelitovú oblohu z lôžka, zvesila zo steny bačovskú huňu, zakrútila sa do nej celučičká celá v ohromnej triaške, potom ešte vyskočila, vybehla von na potrebu, vrátila sa v mihu, zaliezla a bolo. Neprešlo päť minút a usnutá v blúznivom polosne, nepohla sebou nasledujúce tri hodiny ni vpravo, ni vľavo. Časom napadlo ma vybaliť dačo na zjedenie, vo svetle lampáša povykladať pár vecí na stôl, zakúriť do pece a príjemné teplo stamodtiaľ, pozývalo sadnúť si konečne k stolu, vyložiť nohy na náprotivnú lavicu, vnímať ten prastarý pocit domova v prítmí miestnosti s nízkym trámovým stropom a pozorovať plápolajúce ohníčky cez ťahové otvorčeky v dvierkach od pece.
Pred polnocou úplne rozpálené, s chorobným leskom v očiach, dievča vstalo, trasúc sa napotvoru na celom tele. Už som bol rozhodnutý telefonovať, riešiť túto biedu, kým neskolabuje, ale vrhla sa na mňa, vytrhla mi mobil z ruky a zakvílila až neľudsky:
- Nedám!
- Prosím ťa! Potykal som jej.
- Daj čo máš a daj pokoj. Ukázala na krabičky mojich liekov, povykladaných na stole.
Sama sa obslúžila, povyberala z medikamentov, čo uznala za vhodné, zapila čajom a prechádzala sa v blízkosti rozhorúčenej piecky.
- To je všetko čo máš? Trasľavým hlasom ma oslovila, ledabolo fľochnúc po mne.
Vytiahol som tmavú fľaštičku a pozrel na ňu proti svetlu.
- Je tam menej ako polovica obsahu. Jedna tunajšia stará žena mi venovala tinktúru na všetko. Kto vie. Zveril som sa s mojím ostatným tajomstvom úbohej pozitívnej.
- To som chcela. Som ženského rodu, viem svoje. Na Špicbergoch ma takéto čosi postavilo na nohy. Povedala tak presvedčivo, až som v onemení ochotný bol potvrdiť bárs aj čierne, že je biele a naopak.
- Si predsa len iný, ako Olaf, hoci muž. Pred niekoľkými dňami sme sa rozišli práve v Delte, po troch rokoch chodenia, predstav si. Aj by som si začala s tebou, no bolo by to teda riadne priskoro. Ochorela som z toho. Alebo ma nakazil. Nenechala ma na pochybách, že chce odísť, akonáhle bude môcť.
Stalo sa. Skoro ráno, kým som spal. Nebolo jej ani vnútri, ani vonku, nikde nič. Na stole, napodiv, našiel som niečo ako detskú kresbičku srdiečka. Malo rozpustené vlasy, dvoje usmievajúcich sa očí, nos a červenou fixkou vymaľované ústa.
Držal som papierik v rukách, pohládzal zrakom znova a znova, nemohol som od neho oči odtrhnúť, lebo mi nedalo.
Keď som odchádzal, položil som zloženú bankovku pod misku hore dnom. Srdce som si chcel najprv ponechať na pamiatku, ibaže mi bolo príkro odcudziť ho odtiaľ, kam vlastne nespochybniteľne patrí...