V moldavskej stepi 74.

Mala „galactic“ pery, dizajnované popravde vynikajúco, profesionálne kozmeticky, gélové nechty doladené v rovnakom štýle, trblietavé očné tiene detto. Kde sa vzala, tu sa vzala, bola tu. Pretieral som si oči, iba jemne, nespím. Je noc a nad horizontom vidieť zimomravé súhvezdie Orióna s asterizmom hviezd Alnitak, Alnilam a Mintaka. Konská hlava pod Alnitakom nezaerdží, nezafŕka, nepohne hrivou, meravo čaká na pohladenie, kúsok cukru z dlane. Tmavá hmlovina je to, v opozícii k Veľkej hmlovine, na ktorej si možno popásť oko za bezsenných nocí. Veruže, zima je mi, teplota pod nulou a keď sa prekotím na druhý bok, primrznutá tráva podo mnou zachrapčí. Spací vak mám excelentne zasrienený a trbliece sa rovnako ako to nebo, ktoré sa mi klenie nad hlavou.
- Šššš. Zašumela a ukázala ukazovákom s neónovým uv gélom na predĺženom nechte k Betelgeuze, hviezde v obrovej pazuche.
- Šššš. Odpovedal som, ako najlepšie vedel. Isteže, porozumela. Druhou rukou nepatrne napravila si záhyb na priesvitnom závoji, podišla bližšie a prehovorila:
- Šŕŕŕ, bŕŕ´, dŕŕ.
- Dŕŕŕ. Zadrkotal som zubami od zimy. Nie, nesníva sa mi, ako sa hovorí – čo sa babe chcelo, to sa babe snilo, pre mňa neplatí v pravom zmysle slova. Ak by si niekto pomyslel, že nepoznám mieru vo fabulovaní, prosím. Nikdy by mi nenapadlo zaznamenávať nezmysly, mám predsa technické vzdelanie a dennodenne používam vzorce a goniometrické funkcie. Sci-Fi? Ale kdeže, vesmír je pre mňa bytostne reálnejší, ako prízemná ťažba kryptomien a plnenie digitálnej peňaženky.
Urobila gesto. Zodvihla pritom hlavu k nočnej oblohe a pískla úzkou štrbinou medzi perami. Potom sa otočila ku mne, vycerila zuby a vydýchla dlho predlho, akože, neskutočne dlhokánsko. Nikdy by som ja nebol toho schopný, však je proti rozumu, mať v sebe také množstvo vzduchu v pľúcnych lalokoch. Kým som si uvedomil, s kým mám tú česť, prisadla si takmer na dotyk, sňala závoj z hlavy a položila na miesto, kde som pred malou chvíľou spal. Ostal som ležať a krv sa mi nahrnula do spánkov, tĺklo v nich srdce, vysoko, až tam. Čosi kamsi vydral sa zo mňa vzdych, dlhočizný preukrutne. Akiste rýchlo prispôsobil som sa jej spôsobu komunikácie, opakoval po nej do detailu všetko. Zároveň na um mi prišla myšlienka, naučiť ju hovoriť po našom. Zapáčil sa mi originálne vlastný nápad a povedal som pomaly, výrazne zreteľne:
- Ahoj. Vitaj na Zemi. Som Pozemšťan a volám sa Peter. No a to bolo všetko. Pozrela sa mi do očí, skúmala zrejme, či sa nemýlim, zavrtela hlavou a povedala napodiv zrozumiteľne, čisto artikulujúc:
- Ahoj. Ty, že si Pozemšťan? Ja som Ariana. Skončila, trocha sa jej zamračila tvár a pozrela stranou. Vedela, že mi práve naznačila niečo neslýchané, nové.
Zatajil som dych, zatvoril oči, či azda teraz, keď ich znova otvorím, bude tam tak, ako predtým. Bola.
Mlčali sme obaja. Musel som predýchať túto pochybnosť ako blesk z čista jasna. Celý svet sa mi zrútil, v okamihu prestal som existovať. Netýka sa ma táto step, táto tu zem pod nohami, ani pandémia, nepatrím do Slnečnej sústavy, som out?
- A čo ostatní? Sú? Zajachtal som, ledva počujúc sám seba.
- Nepýtaj sa. Sapienti sat. Vyriekla rovnako úsporne pošepky. Posledne som to už bol počul, ibaže z iných úst.
- V mobile mám vybitú batériu. To je prvé, čo mi následne napadlo. S úľavou som sa pohniezdil máličko a narovnal stŕpnutý lakeť. Ona trpezlivo čakala, kým prídem zas k sebe a spýtavo na mňa uprela zrak. Hmm. Nič nebude, ako bolo prv. Presne viem, že k tomu raz muselo prísť, tušil som to oddávna. Možno od detstva. Mama nikdy nespomínala niečo zvlášť pozoruhodné v mojom živote. Ibaže mne bolo pochopiteľne jasné, prečo mám v palici to, čo tam mám. Mal by som sa krotiť, počúval som často. Exot, rebel, samorast. Och, nekompatibilný v podstate s nikým a ničím, v dobe reálnych výziev a vízií. Kolonizácie Marsu napríklad.
- Zmieniš sa o tom? Načala tému, aby som nezabudol. Žeby som neobišiel túto epizódu z potuliek stepou, nezaradil ju do skartácie plejády spomienok na udalosti, na prvý dojem, všedných dní.
Prikývol som. Spamätať sa nemôžem, to kam patrím a kým som vlastne? Som človek?
- Kto som? Vyhŕklo zo mňa z mosta do prosta, úprimne.
- Kto budeš? Chcel si sa opýtať. Povedala ona a odmlčala sa.
Zamyslel som sa. Takúľa protiotázku som nečakal. Jej galactic pery sa pri vyslovovaní slov chveli, trblietky na nich jagali sa, až prechádzal zrak.
- Milý môj. Neklaď mi polovičaté otázky. Nič viac a o nič menej, chcem ťa len naučiť klásť správne otázky. Máš rozmazaný zrak?
Zaklipkal som viečkami a presvedčil sa o opaku. Ona sa pobavene usmiala a dodala:
- Milý, pozri sa mi na ústa. Vidíš tam celý vesmír? Pozri sa na nechty, aj tam je.
- Pozri sa mi do očí, čo vidíš? Naklonila sa ku mne a ja otvoril som tie svoje doširoka, naťahujúc krk bližšie a bližšie k tvári neznámej z vesmíru, tak mi to naozaj pripadalo. Zakrútil sa so mnou svet, hviezdy roztancovali, zablyslo sa ako pri páde asteroidu...
Hodnú chvíľu ustrnul som ako skolený z jednorožca, tislo ma k zemi pod ťarchou nebies. Ocitol som sa v situácii, kedy nebolo by od veci pobozkať tie nádherné pery s namaľovanou letiacou kométou, žmurkajúcimi hviezdami a mesačným splnom. Napätý čakal som nakoniec dotyk, noc zahaľovala nás dokonale, nebolo treba pobádať čas, aby konečne došlo k tomu najpravdepodobnejšiemu – stalo sa. Bozk. Naše ústa sa spojili, pritlačili vesmír na jej perách o moje rozochvené nepokojom, ľudské, s otáznikom, ústa a už sa neodtrhli od seba, neoddelili v panike, z možnej prítomnosti koronavírusu.
Moje viečka boli privreté, ticho striedavo ševelil náš blahom prerývaný dych a ona sa pritiahla ku mne tak, sťaby navždy. Vnímal som prítomnosť milovanej bytosti, odkiaľsi z neba, z pomyselného bezodna astronomických jednotiek a svetelných rokov, zo súhvezdia, na ktoré som sa nespočetne veľakrát v živote bezmyšlienkovite tupo pozeral, považujúc ho za jedno z mnohých, štatisticky.
Chvíľa mala ambíciu byť nad všetky predstavy, chopil som sa príležitosti precítiť ponúkanú nežnú odovzdanosť, dať jej návratku v podobe opätovaného sladkého napätia, prechádzajúceho celým vnútrom, nikdy predtým nepoznaného, až k neuvereniu prenikajúceho celým bytím.
Po jedinej minútke, keď sa rozplynul tento nebetyčný kolobeh nehy a citu, prekvapilo ma náhle prázdno, rovnako bezodné, ako pominuteľnosť okamžiku. Pohol som končekmi prstov naproti, hľadajúc oporu v lícach, v okraji tých istých, práve bozkaných úst, v zapletanom, hebkom prameni lesknúcich sa vlasov. Otvorili a opäť privreli by sa mi oči, jazyk vyslovil to odveké „ľúbim Ťa“, čokoľvek okrem nás prestalo by jestvovať, prestal by plynúť čas, áno mali by sme tú moc, zastaviť ho!
Nepamätám sa, bolo ďalej niečo?. Pri najlepšej vôli, nemôžem si spomenúť. Moment zimného slnovratu sa odohral ešte včera podvečer a magnetické pole Zeme bolo narušené silným prúdom častíc explozívnej solárnej aktivity a výronov koronálnej hmoty. Vymazalo mi to pamäť a zlomyseľnosť zdravého úsudku začala prepukať v spektakulárnej show racionálnych vizualizácií evidentne charakteristických, prirodzene ľudských zacyklení.
Ten bozk bez pokračovania, obtočil mi srdce čímsi, akoby slnečným halo, v nasledujúce hodiny noci svietil nazelenkavo, čo by polárna žiara, pripomína sa mi neustále zastavujúcim sa dychom, stiskom hrdla v kŕči prepukajúceho vzlyku. Chce sa mi vyplakať sa do hlušiny podo mnou od zlosti, rozum káže zaspať a ak nie, bezuzdne rozosmiať sa, sám nad sebou, ako inak. Sklamanie trúnkom zapiť, nahlas kliať a spievať sprostonárodné popevky do úplného vysilenia, pod tými istými studenými svetlami nad hlavou, ako tými zvečera.
Čože? Sneží. Vesmír hore zmizol v priebehu niekoľkých minút za príkrovom oblakov a je po všetkom. Vločky sa trúsia do neskorého úsvitu, poletujú krivoľako v kŕdľoch, lebo sa im tak zachcelo. Vzduch nie je už mrazivý a od Čierneho mora začína prúdiť vlhší prievan do vnútrozemia, ďaleko na severozápad. Snehové chumáčiky sú neobvykle veľké, padajú ťažko, lepiac sa všade naokolo na holú pustatinu, bez akejkoľvek známky života.
Ten láskyplný zážitok sa mi zdá s pribúdajúcim svetlom stále vzdialenejší a vzdialenejší...