V moldavskej stepi 75.

- Bitkári celého sveta spojte sa! Zareval som z plna hrdla. Snehové fľaky okolo nezareagovali ani mak a z potrhaných mračien neochotne vysypávali sa vločky, jedna po druhej, iba sporadicky. Vysnežilo sa ich o polnoci neúrekom na zvodnú oblinu kopca Giumalau, ba aj kríž, čo tam stojí od istého času, museli umiestniť trochu bokom od vrcholovej bradavky hôľnatého prsníka.
Na Karpaty odtiaľto nedovidím, iba čo rieka Moldova unáša ľadové kryhy odkiaľsi stamodtiaľ do nížiny pri Romane, kde sa doudieraná od napodiv dosť ostrohranných balvanov v nehlbokom a rozvetvenom koryte sprava vlieva do Siretu.
Bitka visí vo vzduchu a nie až tak ďaleko odtiaľto. Chodím so zvesenou hlavou, hľadím pod nohy, nechcem prísť o sucho v topánkach. Poriečna krajina je plná zradných preliačín, zamrznutých síce, no mierny odmäk nenecháva nikoho na pochybách, že február má podobu marca, chvíľami dokonca apríla, keďže spevavé vtáctvo sa v navidomoči silnejúcich popevkoch preteká ostošesť.
- Biť sa bude jeden s druhým, druhý s tretím, nech je veselo, však? Čo tam po nastávajúcom predjarí, čo po ekológii, čo po poézii, inter arma silent Musae. Tu nestretneš človeka, každý správy sleduje, už už končí éra covidu, aby mohla začať ďalšia mela. Zahrozil som päsťou na nebesá:
- Vy za všetko môžete, iba sa nemo prizeráte! V Dubaji otvorili Expo, Peking hostí ZOH, ibaže vy tam hore hráte svoje obvyklé, vlhké sugarfree escape games, lebo začína popŕchať a plecia mám už mokré.
Mohol by som sa schovať pod most, ale je tam voľajako rušno i tesno a chlapčiská nakládli oheň, púšťajú nahlas z bluetooth repro top pop song konca roku 2021 – Dincolo de Marte. Akiste majú v triede karanténu, neučia sa, užívajú priehrštím posledné zbytky covidvýhod.
- Ty čo tu? Opýtal sa ma ktosi.
A bolo. Nepozvaný na párty. Aby som nedostal, musím sa vypratať z úzkeho pásika štrku pod mostom, lebo iba presný počet jedincov je tam vítaný. Pozbieral som si veci a s previnilým výrazom na tvári vyzrel z úkrytu na nebo. Keď som naznačil úmysel podvoliť sa vôli väčšiny, nebolo to najvhodnejšie riešenie.
- Tu sa každý pobije o svoj flek, tak? Opýtal som sa podráždene i naivne. Pozrel, či pozrela sa na mňa s opovrhnutím. Postavička to bola neurčitá, mikina s kapucňou zatienila spoly tvár, hlas by napovedal, že je skôr dievčenský. Čo tu robí jediná vzorka ženského rodu v celej bojovej zostave?
- Si v „escape room“. Budeš sa musieť dopracovať k odchodu. Len tak nejako sa odtiaľto nedostaneš. Povedala a vyňala z vačku vibrujúci mobil, hlesnúc doň jedinú vetu „I´m hanging out with my friends now“.
- What´s up? Otočil sa za ňou jeden z najbližšie sediacich chalanov. Ona kývla rukou, odvetila niečo na spôsob stručného „his bad, I get it“ a pokynula mi, aby som ju nasledoval stranou. Všetko tu bolo autentické, až na tú angličtinu. Že by glóbus následkom globalizačných deformácií natoľko spľasol, že UK sa ústím Temže dotýka pravého brehu Moldovy pri jej ústí do Siretu?
Začína to byť zaujímavé a táto dvojníčka zbojníckeho dievčaťa z príbehu o Snehovej kráľovnej akiste nie je nudný typ. Posadila ma na ploský kameň, vystrela obe ruky zovreté v päsť a vyzvala ma, ukázať na jednu z nich. Bez váhania som pokynul hlavou vpravo. Hneď nato otvorila prázdnu dlaň a skryla si obe ruky za chrbát.
- Máš len dva pokusy. Ak neuhádneš ani tentokrát, preplávaš rieku tam a späť. Neviem, či to počul niekto okrem mňa. Cítil som sa ako Winnetou v deravom člne, nuž s poznámkou „You bet“ dal som voľbu rovnako pravo. No ihneď som sa zháčil a ukázal oboma ukazovákmi na obe päste.
Zagánila po mne nevraživo, nepriateľský výraz sa však pomaly zmenil v obdivný, otvorila naraz dlane... Zívali prázdnotou, obe.
- Si ty ale. That´s such a bummer, musím do vody ja. Vyjadrila sa jasne. To už aj všetci ostatní pozorovali, čo sa deje. Najvyšší chalanisko, sotva pätnásťročný, bral do rúk najprv mikinu, potom tepláky i legíny a až na koniec niečo ako školskú uniformu.
- Protikovidné opatrenia sú “cheesy“. Otužovanie je cool. Zahlásila veľmi podobným hlasom asi jej sestra, ak nie dvojička. Ten istý pokuk, ústa, i zvukové zafarbenie, iba nos, ten nemala až tak bojovne vyčnievajúci, vyzývajúci do potýčky s okamžitou platnosťou.
- Idem s tebou, Carmen, I´m not flakey. Zahlásila a poďho vyzliekať sa. Obidve boli zrazu v plavkách – no, čo teda, iný kraj, iný mrav? V plaveckom úbore namiesto bielizne? Vyjavene som sa pozeral, i nechápavo. Všimli si toho s pobavením, určite to bolo tak. Nevyzerali ako tulene, boli štíhle a driečne. Umne postupovali po klzkom povrchu dolu brehom, držiac sa za ruky iba malíčkami. Nevyzeralo to ako napoprvýkrát, bežne, až rutinne nenútene sa správali, keď vošli do vody. Bez zaváhania dali sa plávať na opačný breh. Zelená hladina im siahala po krk, hravo dosiahli cieľ, do pol pása sa vynorili tie dve Amazonky z ľadovej triešte na obdiv nám ostatným. S úľubou znovu vnikli do živlu, aby o necelé dve minúty vystupovali nazad k nám. Vytreli sa pripravenými uterákmi, natiahli na seba to, čo bolo dosiaľ v náručí toho granda - supermana.
- You seem to have a crush on him, Povedal podozrievavo, podávajúc jednej z nich vlnenú čiapku na vlasy.
Ona iba čo vyvrátila oči dohora, most by bol spadol dozaista, od toho smiechu, čo nasledoval. Bol však bez ozveny, prikrátky na to. Pozrela sa naňho stroho a vrátila mu:
- A personal grudge? Adresát vytočil hlavu dohora, ukázal na most nad sebou a povedal:
- Do minúty spadne, ja teda idem. A bral sa preč, hore primrznutým, trávnatým brehom so zvyškami snehovej pokrývky. Poniektorí sa pohli za ním, i ony dve. Tá prvá sa po chvíli otočila, zrejme ma chcela ešte na rozlúčku uvidieť. Nie, nevyzvala ma pohŕdavým pohľadom na prípadný kúpeľ v ľadovej vode. Vedela, že som z rovnakého cesta, ako ona. Ako ony dve, s Carmen...