V moldavskej stepi 76.

Anotace: Saveta

Bútľavý strom sa vypínal na jednej z „mohýl“. Zbadal som opodiaľ celkom nedávno vykopanú jamu, vedľa ešte plytkú ryhu do stratena – možno stopy po úpornom hľadaní antikvít. Podobných zoskupení terénnych útvarov, nie nepodobných mohylovým poliam, je v Rumunsku habadej. V zimnom období, ošľahávané vetrom a dažďami, pôsobia nehostinne až odpudivo, pretože živočíšny inštinkt hľadí spasiť si život v dutinách a škárach, v závetrí, najlepšie obrátenom na juh.
Vchod do útrob starodávneho duba bol šťastne obrátený k východu, napozýval sa on hostí neúrekom. Neodoláš, keď ideš pomimo, nazrieš dnu a zlákaný vidinou odpočinku v suchu, zhodíš z pliec ťarchu presiaknutú vlhkom, sadneš si do sivého, ílovitého piesočku, v bezpečí ponurého prítmia. Vonia to vnútri práchnom a podhubím, prepotenými košieľkami divožienok i bylinný odvar Baby Jagy tu určite iba nedávno bublotal v kotlíku nad ohňom. Rozprávaj o tom mileniálnej mládeži s prižmúrenými očami, vyťahanými nočným bdením pri herných konzolách, či investičných kalkulačkách, alebo interakciách a algoritmoch na sociálnych sieťach. Čo už v tomto prípade môže byť perspektívne, akčné? Úboho vlečúce sa retro nech si konečne minulosť vezme so sebou do hrobu a neotravuje nápaditú budúcnosť. Tak.
Hodnú chvíľu som si posedel v polodriemotách a kým sa nezačalo vonku šeriť, nebolo treba nič podniknúť, ani prstom pohnúť. Večernica svietila dnu cez ďatlami vydlabané otvory povyše mojej hlavy, krištáľovo čisté ovzdušie nebolo chladné, ani pri výdychu mi para neunikala z úst. Ach, svätý Sáva, ako by sa mi zišla teraz tvoja hodinka modlitieb. Pustovníčil on kdesi hodne južnejšie, vymyslel Tipicus Jeruzalemský, čo bol počin, transformovaný vo východnej i západnej cirkvi do ustálenej podoby duchovného dedičstva v podobe stichóvnych stichírov, či breviára.
Bol ešte ďalší z pomerne početných svätcov tohto mena, svätý Sáva Gótsky, ktorý sa narodil nablízku ústiu rieky Buzau do Siretu. Tu, na rozhraní Valašska a Moldavska, vierozvest a origenistický misionár Wulfila, autor to prvého gótskeho prekladu Biblie, pokrstil Sávu, aby ten, už ako kresťan, sprotivil sa kráľovi Athanarichovi i jeho pohanskému dvoru a odmietol intenzívnu pra-rituálnu prax. Rovnako ako hodne neskoršie taký Ján z Nepomuku, hodený bol za to do rieky a stal sa porovnateľným symbolom hrdinského martýria, v tomto prípade však na území postupne kristianizovaného Rímskeho impéria. (Ne)zaujímavé, však?
Dubisko vyzeralo čo by pamätník tej doby. Quercus robur dožije hádam dvetisíc rokov, v tomto exemplári si možno pohodlne ustlať na noc. Ako dobre, nemusím sa obzerať po ubytovaní v penzióne u miestnych podnikateľov v agroturistike.
- Savetuca, de cand strigu,
Am invinetit de frigu
Cat ai fi de n-vinetitu
Cu mama nu-i de glumitu...
Pospevoval som si moldavskú žartovnú ľudovku a opekal toast na ohníku pri nohách. Tešil som sa, že sa ešte za akého-takého vidna navečeriam. Zblúdilý komár mi zapískal pri uchu, no zbohom. Teplota nedosahuje ani šesť stupňov nad nulou a tieto okrídlené cuciaky už nadháňajú začiatok sezóny. Nemýlim sa, uštipol. Ozval sa hneď na to ultrazvukový piskot netopiera. Čosi sa mihlo vzduchom, a vyletelo von. Istotne je oveľa teplejšie, večer čo večer bolo doteraz nepríjemne hmlisto, na potvoru predlho, pandemicky dennodenne.
- Nedáš mi? Ozvalo sa z poschodia.
Nie som tu sám? Stuhol som na kameň. Odhora sa zosypal drobný prach, zosadol mi na špičku nosa a poprášil aj sústo rovno pred ústami.
- Neunúvaj sa. Zaznelo, akonáhle som sa pohol.
- Ok. Mám navyše, nuž príď si vziať. Napadlo ma spravodlivo sa rozdeliť o večeru. Znova sa zosypal prach ako v komíne. Druhý netopier frnkol mi popri ušiach a spozornel som nanajvýš, lebo to už nebolo len tak, hocijak.
Nič sa však nedialo. Hmm. Neponúkal som dvakrát, veď sa netreba ponáhľať, všetko má svoj čas.
- Dáš, či nedáš? Tentoraz som sa znepokojil, pretože neistota sa mi vkradla do najhlbšieho povedomia, nervózne som sa zamrvil a rozhodol sa konať. Vstal som, rezolútne vyšiel na „verandu“ a bez toho, aby som sa čo len obzrel, dal som sa pochodovať okrajom „mohyly“ dokolečka dokola. Potom ma napadlo. – Čo ak je to biela, či čierna pani? Čudesné vyvýšeniny mohli byť fosílne zvyšky Sarmatského mora, lenže príliš presvedčený o tom teda práve teraz nie som. Niekto to rád horúce a hneď by som sa priklonil k druhej alternatíve, totiž, že sú to naozajstné kurgany, obývané istými bytosťami od dôb dávnominulých. Nuž, promovaná hlava, dáš na babské reči?
- V dutine sa dačo dialo, vedel som, že legendy o nich, nie sú také ledabylé babské reči, hoci, koľko bajtov informácií sú schopné pojať? Inak, pre porovnanie, na každom pevnom disku vzniknú chybné bloky, do ktorých sa nedajú ukladať dáta. Ak by okrem fyzického, neexistovalo aj virtuálne členenie disku, operačný systém by ho diagnostikoval ako chybný. Keďže jestvuje virtuálne členenie disku, je treba chybné oblasti toho fyzického preskočiť beztoho, že by sa o tom dozvedel operačný systém. Vo virtuálnom členení pevného disku sa potom nezaznamená chyba a operačný systém pokladá disk za bezchybný, však?
Tušil som, že príde polnoc, ale čo dovtedy? A čo po nej? Tma sa zniesla na krajinu a môj stromisko vyzeral ako veličizný živý netopier. Mohutné konáre sa skláňali až k zemi, duť zívala prázdnotou, čo by tam už len mohlo byť? Strávim noc vonku, ráno múdrejšie večera. Nedal mi pokoja hlas, ktorý som bol počul zreteľne a zblízka. Nejaké čary? Vylúčiť sa dajú všetky zdania, lebo som úplne pri zmysloch. Tma je hustá a baterka ostala v batohu. Vrátiť sa možno, posvietiť si naokolo a...
Od stromu sa oddelila postava, ona, Svetlana, Sveta, či Saveta, iba biela nebola, žiadny prízrak. V pravej ruke držala toast, odjedala z neho, išla mi chvíľu naproti, nezastala, odbočila dolu svahom a napokon zvolala:
- Ďakujem!
- Za málo. Odvetil som.
- Dobrú noc!
- Dobrú. Nedopovedal som do konca. – Ako komu, pomyslel som si.
- Elisaveta. Prišiel mi na um jeden z variantov mena Alžbeta vtedy konečne, keď som sa usadil naspäť na svoje miesto v bútľavine. Polovička jedla bola preč. Hmm, chýbala, hoci, logicky, vlastne nechýbala...