V moldavskej stepi 77.

- Ty, tak ti závidím, si atraktívna a ja? Čo ja? No povedz mi úprimne, prečo ma nikto nemá rád? Vysypala narovinu ona. Tá oná „ona“, z obidvoch „on“ lebo neviem ako sa volajú, bola nízka, akoby privtlačená do seba samej, vypnutá akurát v poprsí, aj to nepríliš, domotaná, hľadajúca včerajší deň aj tam, kde iní vidia ak, tak iba lepkavý tieň.
- Čo si? Všetko sa dá vypotiť. Predtým, ako sa dobre vyspíš, zjedz niečo také, z čoho narastieš. Potom sa zobuď, oči si nepretieraj, nedeformuj rohovky, pusti si dobrú hudbu na plné pecky a vysávaj dom po celý zbytok dňa, aby si mala pohyb. Dala jej radu tá o niečo staršia, i krajšia a vyššia.
- Ó, aké jednoduché. Že som na to sama neprišla! Vychrlila zo seba a rozplakala sa. Kamoška pokrútila hlavou a dlho sa pozerala, ako chudere stále viac červenejú oči, vyťahuje z balíčka obrúsok za obrúskom a po použití ich nervózne krčí a trhá na márne kúsky, rozhadzuje všade naokolo.
Pozorujúc dvojicu z vedľajšej lavičky v parku uvedomil som si zrazu, prečo sa v Otčenáši modlí – a neuvoď nás do pokušenia. Veď nedostal každý rovným dielom! Narodila si sa zdravá a pekná? Nie je to pravidlo a v tom to je.
- Znervózňuješ ma, lebo si krásna. Každý chalan, čo prešiel okolo, ťa oslintal pohľadom celú a mňa? Nemám na sebe ani len pľuvanec! Poznove sa rozvzlykala. Niečo sa vo mne pohlo a uprene som sa zahľadel tým smerom. Nie, neostalo to nepovšimnuté, ako som si zároveň všimol. Vyskočila na rovné nohy a rozbehla sa po cestičke, preskočila nízky plôtik a zabočila do trávnika, zohla sa, nabrala do náruče polozhnité pohrabané lístie zo zabudnutej kopy, vyhodila ho do vzduchu a nechala si ho padať na hlavu. Toto opakovala, kým neporozhadzovala všetko. Chcela sa pustiť do ďalšieho, ešte väčšieho kopiska, ibaže sa pošmykla, čo neostalo bez následkov. Blatistá šmuha sa tiahla dolu jej akosi hrubším stehnom až pod koleno.
- Aká som kreatívna, že? Máš na to, povedz, prečo sa to stáva práve mne, čo som komu urobila? Hodila sa na zem, celá sa tam váľala, aby o chvíľu vyzerala ako Cinderela, s tým rozdielom, že tá bola pod tou špinou ajtak milená.
- Šibe? Sa preber, máš bezchybné „klobanci“ (zuby) a pozri sa čo mám v ústach ja? Nemôžem sa ani usmiať, nohy mám ako cataligy (chodúle), becuri (žiarovky=oči) vtoporené do lebene jak zombi, vlasy „papagalky“... A všetci blbci mi tykajú! Rozžialila sa krásavica, keď tej talentovanej „melici“ (zabrzdenej) pomáhala na nohy.
- Si provokačne tutovo „smechereaska“ (prešibaná), ale ja do teba vidím, tak poď dolu, upadni do kómy, ako ja! Skríkla tá na zemi a podkopla ju.
O dve sekundy sa krbáľali dolu briežkom kričiac neartikulovane po sebe, pchajúc si lístie v priehrštiach za krk a do rukávcov. Divadlo by som si natočil na mobil, také bolo podarené, pravda, nestíhačka.
- Nu se prinde de figura (nelepí sa na postavu), nestučnieme, je to v poho. Vstávali jedna druhú oprašujúc a velebiac paralelné svety za pochopenie. Ak takto dajako bude padať na Zem štyridsať nešťastných satelitov, zasiahnutých predvčerom recentným vzplanutím slnečného filamentu, potom amen, tma. Vraj kdeže! Zhoria v atmosfére úplne nazdarboh. Nuž na hlavu mi nespadne ani jeden, lenže dnes ráno Venuša žiarila neobvykle tuho, ovanula ju priamo tá „naspa“ (rana) nebeská, a pierdut bors (a stratila boršč = farbu). Ak aj spadne, nikto ma neodškodní, nie som poistený proti dopadu odpadu z neba.
Pozreli sa na mňa ako na povel, naraz. Šúchal som si zátylok, no solidárne som sa pošúchal aj po čele. Pochopili to gesto zle, zamračili sa a pozreli jedna na druhú s výrazom podstatne a regulárne nasoleným i koreneným. Stal som sa v okamihu príčinou všetkého „betonu“, bude nanajvýš dôvodné muziku pritvrdiť a dať mi jednu na „bidon“ (jedáleň). Ktorá sa odhodlá vrátiť mi poťuk na čele – tak to asi pochopili, inak celkom správne, no žiaľ rozhodli sa v jednom momente vyraziť obe, v opodstatnenom presvedčení, že v jednote je sila. Lavička nevydržala nápor tiel, najmä toho telnatejšieho, prekotila sa dozadu aj so mnou, batoh sa vysypal, víko z kečupu pod neúprosným tlakom povolilo a...
- Uff. Slnečný vietor práve dorazil na Zem, čelne sa zrazil s Moldavskom, v očiach najprv oslepujúco zablýskalo, aby hneď nato všetko sčervenelo, na jazyku som pocítil štipľavú paradajkovú zmes a po tom, čo som si stihol zahryznúť do jazyka, aj kompenzačne, nasladlú chuť vlastnej krvi.
- Tocilar (bifľoš)! Toto ťa v škole neučili! Uštedrila mi tá krajšia z mosta do prosta, vlahým dychom ma vzkriesila nazad do reality, aby sa nepovedalo, utrela si svoju pusu do môjho rukáva a nechtiac vstala. Tá druhá však nie a nie vstať.
- Asi mám niečo zlomené. Zakvílila tenkým, no vôbec nie ustrašeným hláskom.
- Nehýb sa . Čo keď je to chrbtica? Ustarane ju obzerala zo všetkých strán tá prvá.
- Nemáš zlomené srdce? Povedal som nahlas, konečne, lebo doteraz som nemal takú možnosť.
Z celučička zblízka sa mi pozrela do očí, prižmúrila tie svoje a... Padol bozk.
Krátko. Bleskove nadvihla svoje poprsie, potom aj celé ostatné telo, narovnala sa, rovnako ponarovnávala si oblečenie, utrúsila „wau!“ a podišla ku svojej kamoške. Tá s neskrývanou závisťou pozorovala výjav, nič jej neušlo, pod slnkom dobrotivým.
- Ó prvý bozk v živote! Nie, nezávidím ti ho. Ja už mám také za sebou, ak o tom nevieš. Ale ty to vieš, iba prácne dobiehaš zameškané. Vyslabikovala moletke do ucha.
Chvíľu mi trvalo, kým som sa dal do „štýlu“. Tínedžerky odplávali, jedna krokom oloveným, tá druhá levitovala a strieľala pohľadom všetky dohľadné výšiny.
- Je to starý papek a suchár, pre teba dodolot (bacuľka) krajne nevhodný, prigniavila, zabila by si ho, prisám, ďalším bozkom pri svadobnom obrade. Užívaj si byť „fata mare“, neponáhľaj sa nikam, moja staršia sestra mi to stále pripomína. Začul som spolovice o čom bola reč. Už sa neobzrela žiadna z nich, ignorantky, konečná, vystúpiť.
„Abureala“ (výdych) po náhlom adrenalíne. Vrátiť sa do reality, nie celkom sa mi podarilo. Ten bozk ma zmenil od prazákladu. Kto vie, keď prídem o rok, možno bude iná. Už nielen dorastenka, ale poriadne vyhúknutá, štandardne dorastená do patričnej výšky, s dlhými nohami, sladkým „pupatoare“ (bozkadlom) a možno i svadobným venom.
Celkom mi pomotala hlavu, „tamaie“ (kadidlom) lásky, všetky Moldavanky sú nádherné, och, vy jedny! Bola aktuálne pri sebe, no vytušil som v nej štíhlu laň, stačí málo a bude to. Ten bozk v nej „libelulu“ (vážku) prebudil...