V moldavskej stepi 78.

- Vieš, je pravda oficiálna a potom tá druhá. Tá, ktorú nie je možné vlastniť. Je to slobodná pravda ako táto step okolo nás. Nedovidíš jej kraj, preto nikdy nebude predmetom vlastníctva. Roky rokúce oriem, viem, že pravdu neobsiahnem, zem obraciam po povrchu, do hĺbky, kde sú poklady v zlate poukrývané, neryjem. Chodia s detektormi, čo za nimi sliedia, ale ja nie som špeh, Matke Zemi ich nezávidím, z tela nevyškriabem. Rozhovoril sa človek, v podrepe opravujúci čosi vzadu na traktore.
- Čo sa stalo? Ukázal som na stroj.
- Keby si si sadol dovnútra a fixoval druhý koniec pod sedadlom v kabínke. Pokynul mi on a ochotne podvolil som sa pomôcť.
- Ok. Môžeš ísť odtiaľ. Zavolal na mňa zvonku. Vyšiel som teda a on už zručne točil imbusákom proti chodu hodinových ručičiek v kardane.
- Tečie mi stade olej, treba to utesniť. Poznamenal a pokračoval ďalej.
- Donedávna pracoval som tam, za čiarou. Ukázal prstom na východ. - Moju pšenicu jedli po celej Európe. Moldavci ma pred týždňom prichýlili aj s rodinou, nechcem podaromnici čakať, kým sa tí kikiríci nedohodnú. Robím, čo viem a chcem byť platný, koľko vládzem. Tohto roku budem sedemdesiatnikom, ibaže čerstvým. Hovoril prerušovane a vyňal nakoniec odskrutkovaný kryt kardana. Vnútri sa objavil mechanizmus, odkiaľ vypadlo opotrebované tesnenie.
- Je to jasné. Poznamenal som súhlasne a nakukol do okrúhleho otvoru s ložiskom.
- Ste odkiaľ? Položil mi nečakane stručnú otázku.
- Z bývalého Československa. Odpovedal som, ako obvykle v odľahlejších končinách, aby rozumel a nemusel loviť v pamäti pridlho.
- Čech, či Slovák? Nasledovalo.
- Z pomedzia.
No vidíš. Čo ti budem vyprávať. Všetci sme, s rukami a nohami, jedno a to isté. Kým hubu neotvoríme. Kývol rukou on a dal sa čistiť vnútro od úlomkov.
- Ste sa rozštekali, no nezačali sa hlušiť. My sme doma siahli po železe. Nevzdali sme sa územnej celistvosti, nie tak, ako ste to urobili vy. Povedal ticho, akosi bojazlivo.
- Neviem, bol som vtedy paholok. Vyhol som sa priamej odpovedi.
- Štastní ste, začal mi zrejme odrazu vykať.
- Aj tak meliete s anglickým prízvukom. Všetci do jedného. A éékate po každom druhom slove. Pravda, s výnimkou nadávok.
- Tiež mi to vadí. Ehm-kaním sa vyjadruje úporné myslenie, snaha nájsť optimálne riešenie. Neviem, prečo sa to deje nahlas. Privolil som.
- Sa podarilo. Ešte že som od majiteľa vyfasoval náhradný diel. Možno posledný. Mávol rukou smerom na východ a odmlčal sa.
- Obchod sa vynájde. Tak tomu bolo vždy. Vyjadril som určitú nádej.
- Choďte to, prosím, odblokovať. Pobádal ma a ja som sa nahol do kabíny a vypol to.
Sadli sme si. On oddýchnuť od roboty, ja pred ďalším putovaním. Nakreslil do hliny ovál a počal mudrovať:
- Pozrite sa. Pravda. Okrúhla a celá.
Nakreslil som do nej bod. Zavrtel drúčikom v zemi, kým sa nevytvorila priehlbeň. Vrhala nepatrný tieň dovútra, aby pútala pozornosť.
- Je príliš zraniteľná. Nemala by sa tak nafukovať. Uštipačne vyjadril som očividnú pravdu o pravde.
- Cha, cha, iba moja žena ti má pravdu. Ja ne-rosianin, ona ne-ukrajinka... Nedokončil úvahu môj spolubesedník, tykajúc mi opäť. Potom pokračoval:
- Jej pravda-pravdúca ti nie je nijako zraniteľná a to doživotne. Dodal.
- Pravdu má len Boh. Utešil som ho. – Tak nás to učili na náboženstve, že „Boh je pravda“.
- „Pravda“ sú noviny, naučili ma ešte v Sojuze. Keď utekáš z vlastného domu, od hrobov svojich predkov, odtiaľ, kde poznáš každý kameň, tú svoju tam nenecháš napospas, nech ju nerozstrieľajú na skazu. Noviny prečítaš a zahodíš, ale môžeš to urobiť s ňou? Veď nie!
- Vo víne je pravda. Podotkol som.
- PRAVDA neexistuje. Taká je pravda. Oponoval on.
- To je lož. Namietal som.
- Ha! Kým neprídeš na to, že klameš sám seba, ak si myslíš, že máš pravdu. Že m-á-š pravdu. Vidíš, ako sa vlúdilo vlastníctvo do púheho slovného vyjadrenia.
- Pravda je ženského rodu, potrebuje garde. Vyšlo zo mňa priam s odhodlaním brániť ju do posledného dychu.
- Len aby ťa nakoniec nevysmiala. Pidmanula, pidvela. Myslíš západne, my na východe o tom niečo vieme, sedemdesiat rokov skúsenosti naviac. Povedal a vstal. Pretrel si oči začiernenými rukami od oleja a začal prezerať pluh. Nastavil výšku lemešov pákou na kovovom ramene a konzolu tiahla voči nosníku tak, aby neťahalo pluh stranou. Popravil ešte hydrauliku, aby vznikali rovnomerné brázdy, vyliezol do traktora a zavelil:
- Pravda víťazí! Nech je po vašom!
Spustil motor. Pohol sa dopredu, oral pomaly, o malú chvíľu zastal, zhodnotil správnosť nastavenia zákrytu orby za zadnými kolesami, pozdravil na rozlúčku, zakýval rukou komusi za mnou, odvrátil tvár a vyrazil vpred na plný výkon. Len vtedy som si uvedomil, že celý rozhovor mal svedka, ju. Stála tam opretá o akýsi vytyčovací kôl ohromnej parcely, s očami modrými ako nebo, takými do belasa, že dych vyrážalo. Na odchádzalúcom traktore sa leskli lúče slnka, doháňalo sa, čo už na jeseň malo byť hotové. Treba dúfať, že naakumulovaná zimná vlaha sa celá nestratí, lebo v Moldavsku jar pôdu rýchlo vysúša.
Lesja. Napadlo ma prvé meno, ktoré som poznal z dejín literatúry. Contra spem spero...