V moldavskej stepi 84.

- Dáte mi Nobelovu cenu mieru, keď to dokážem? Zvolal na plné hrdlo a odkašľal si nabok. Poopravil si uniformu, vlastne iba odev, pripomínajúci veľmi vzdialene vojenský mundúr, prešiel prstami vo vlasoch odpredu k tylu, vystrel hruď a pokynul na všetko poslušným poradcom, aby sa vzdialili.
- A chcem ihneď to , čo žiadam. Doplnil svoju predchádzajúcu otázku diktátom ako zhorablesk.
- Neviem, či pre vás môžem niečo urobiť. Nie som vyjednávač vo veci udelenia akýchkoľvek ocenení. Namietol som trochu nerozhodne a premeral si ho ustarostene od hlavy po päty. Bol nevysoký a zjavne nevyspatý, oči mu nepokojne behali sprava doľava a iba na zlomok sekundy zastavovali sa na mojej tvári. Mám obavy, že to, čo vidím, nie je z tohto sveta. Rovnako ako ten otrasne otravný covid, ustúpivší na čas do úzadia, i tento zjav má podobnú známku iracionality v nášivke na rukáve.
- Pozri sa sem, my sme si to celé nevymysleli. Vy ste vizionári zakaždým, keď upriete zrak na východ. Tu, okrem všeobjímajúcej korupcie, nič iného ani nie je. Hľadaj, koľko chceš, nikto sa sem nepohrnie za iným z typov raja, aj toho daňového. Veďže, sem s tou cenou, nech každý vie, že sme to my, kto ju dostane. Naše činy sú svedectvom našich slov. Hľa, zem! Rovná ako stôl, nič sa tu nedá preliezť, ani podliezť, nie ako u vás. Vy tam máte svoje výšiny a prepadliská, sami neviete koľko, háá?
- Chcete odo mňa, aby som vybavil Nobelovu cenu za mier, povedzme. Je mi to jasné. Pokúsiť sa môžem, nech je zábava. Odvetil som stručne a slušne. Pristihol som sa pri myšlienke, že takáto výzva sa ma bytostne dotkla, áno, mier je toho hoden a ja budem ten, kto sa oň pričiní, hoci nepatrne.
- No keď už budete vybavovať, chcem teda Nobelove ceny dve. Vlastne tri, ďalšie tri roky za sebou. Dokážete to. Vy na západ odtiaľto radi si neustále dokazujete, že „to“ dokážete. Upresnil požiadavku, požmolil si v dlani päsť, odpľul stranou a rozhodol sa, podať mi ruku na znak spečatenia „našej“ dohody.
- Už už by som bol zodvihol pravicu, človek si podáva denne ruku s kadekým, iba v posledných dvoch rokoch ustalo akosi toto odveké gesto ľudstva, nahradené dotykom lakťov, ako niekde v Aleutskom súostroví. Ruka však ostala nehybne visieť vedľa tela. Kovidne, klasicky.
- Tak, človek vám podáva pomocnú ruku a vy váhate? Moji ľudia obetujú denne svoje životy i za vás, neviete? Vy toto neviete, či nechcete vedieť? Precedil pomedzi zuby sykavo a podávanou rukou strčil do mňa. Ustúpil som, no on postúpil o krok bližšie a vyzývavo predniesol:
- Máte príležitosť, aká sa vyskytuje jediný raz za celé veky. Teraz, alebo nikdy!
Pamätám si na obdobný výkrik vo tme, z môjho detstva. Raz v noci, ozval sa z ktoréhosi z náprotivných domov na ulici, v bližšom susedstve. Keď sme sa so zážitkom ráno zdôverili mame, povedala niečo neurčité, v zmysle výrazu „no comment“.
- Brat vtedy potichu dodal:
- No compromise.
- Mám návrh. Začal som zachraňovať situáciu. Spozornel iba naoko, v podstate už nečakal nič zaujímavého, predsa v žiadnom prípade nie odo mňa.
- Myslím si, že Nobelova cena mieru by sa mala udeliť iba jedna. Skončil som.
Nepovedal nahlas ani slovo, iba pohyboval perami nečujne, s čudesným plameňom v očiach podpálil by suchú trávu, ibaže sa teraz v máji zelenala plná vlahy. Odzadu sa poškriabal po chrbte, narovnal svoje nevysoké telo a vyriekol presvedčivo:
- Udelím si ju sám! A zaplatené mi bude v násobkoch, mnohonásobkoch. Každý vie, že na to skrz naskrz mám.
- Odprisahám, že som pri tom nebol. Povedal som rozhodne. Striaslo ma pri predstave, že to zajtra bude v titulkoch masmédií. Nerád by som sa tam objavil, namojpravdu nerád.
Desí ma takáto predstava. Tu, v stepiach moldavského typu, potulujem sa rád, lenže s rizikom podobných vtieravých halucinácií, neraz až príliš prítomných, vo svojej nástojčivosti a neodbytnosti. Ak raz za pár dní zavítam medzi ľudí, vždy je to šokujúca zmena. Zmizne nehatený horizont, objavia sa komíny priemyslu, baňaté vežičky so zlátenými krížmi a reklamné pútače všetkého druhu, čo vadí oku najväčšmi. V najbližšom obchodnom centre prezerám si prvé strany novín vo voľne prístupnom regáli, čítam zbežne, rozlične výrazné, prelínajúce sa navzájom nadpisy článkov. Jeden z nich bol o nejakých „troch stovkách nominácií na Nobelovku“. Uff, toľko mierotvorcov a mieru nikde...