V moldavskej stepi 83.

Bol tam stolík a na ňom niekoľko skleniek s medom. Nikto ho nestrážil, aspoň nedal to o sebe vedieť, keď som prechádzal okolo a zastavil sa pri sladkej ponuke.
- Va rog, sa gustati. Acolo este si lingura de lemn. Ozvalo sa tesne spod bielej steny priedomia, prekrytého predĺženou strieškou. Stála tam gazdiná, v takom charakteristickom originále tvrdo pracujúcej, vidieckej Rumunky, čo vídať stále poredšie.
Privolil som a uchopil drevenú lyžicu, odskrutkoval vrchnák a doprial si lahodné promo. Keby som si sľuboval od najkrajšej ženy sveta hory doly bozkov, sladkých ako med, nebol by som ďalej, než v tejto chvíli. Ak som bol ešte pred malou chvíľkou mrzutý pre boľavý otlak od viklajúcej obuvi, nateraz to kúzlo v podobe pomerne jasnej, zlatožltej farby, razom poslalo všetky útrapy v čerty. Zaiste, práve toto hľa, je jediná jedna spomienka na raj, čo biednemu stvorenstvu ostala po vyhnaní z jeho brán.
- Mhm! Potvrdil som ochotne jednoznačný, predpokladaný úspech včelieho produktu. Musel som vyzerať ako Charlie Chaplin v tých mojich vyčaptaných topánkach, obutých na nohách, vykrútených do strán, od sústavnej bolesti hneď nad pätami. Až sa mi začalo čkať od šťastia, taká to bola dobrota a číra slasť.
- Imi vinzi o? Opýtal som sa napokon, lebo neradno minúť sa s toľkou lahodou bohapusto naprázdno.
Žena podišla bližšie, potom urobila ešte dva kroky, ešte krok, súc akože trochu nižšia odo mňa, pozrela sa mi oddola, pekne zblízka, prenikavým pohľadom do očí, nepovedala nič, ale ja som pochopil všetko.
Je vdova. Nakoniec dlho netrvalo a vysvitlo to aj z nášho rozhovoru o včelárine. Gazdovstvo jej ostalo po mužovi, decká sa rozpŕchli kade kam, sama je ako kôl v plote, no nesťažuje si. Toť v kocke o nej všetko.
- Včely tancujú krúživý tanček pred úľom, ak natrafia na zdroj nektáru. Povedala a sama začala tancovať kolo kolo mlynské, tak ako bola, vo fertuche. Nebolo na okolí nikoho, kto by sa mohol pokochať vo výjave ako z dávnominulých čias.
- Busuioc moldovenesc, te-am iubit si te iubesc, te am iubit si te iubesc mai busuiocule, pe lume cit mai traiesc, mai busuiocule. Spievala a do taktu preberala nohami, pojala ma za ruku do tanca a už som sa aj učil, napodobňujúc v rýchlosti všetko, čo som postrehnúť dokázal.
Keď nás doslova premohla horúčava poludnia, moja tanečníčka v mihu ustala v rytme, sadla si na lavičku s prestretým domácim koberčekom, rozžiarená v obličaji stihla sa trikrát pokrižovať a ledva lapajúc dych vyšla s pravdou von:
Nemali ste sa zastavovať, prepáčte mi, ale od tých čias som si už nezatancovala. Môj „barbat“ bol neskutočný tanečník, to bolo celé, no a mal rád včely, takže mi to ide dajako dokopy, nemohla som odolať, nevyužiť príležitosť.
- Váš med je dozaista liečivý. Cítim to na tele. Podotkol som z mojej strany rovnako pravdivo.
- A na duši? Pozrela sa mi opakovane viac menej zdola uprene do očí.
Nikdy predtým sa mi takto nikto nepozeral tvárou v tvár. Vlastne áno. Mal som spolužiačku ako prváčik a tá sa mala rada takisto bola prizerala z nižšia nahor rovnako spýtavým pohľadom, vyvaľujúc na objekt svojho záujmu obrovské modré kukadlá.
- Máte pravdu. Na duši to spolu s piesňou urobilo zázrak. Mám rád vaše ľudové piesne, verte mi. Prezradil som svoje tajomstvo dosť neprezieravo.
- Ste Maďar zo západného pohraničia? Nevyčkávajúc odpovede dala sa pokračovať:
- Nemôžete byť. Tých poznať. Ste Ukrajinec? Nie. Odpovedala si sama vzápätí.
- Som z povedľa sútoku Dunaja s Moravou. Vyšiel som s farbou von.
- Vidíte! Skríkla celá bez seba. Bola teda nadmieru spontánna, ale slušalo jej to dokonale.
- Vy od Dunaja, ja od Dunaja, veď na ňom, priam tu na jeho ohybe k moru, započína sa naše Moldavsko! Sme si rodní, ako brat a sestra. Znateľne nežnejšie vyslovila tieto dve ostatné slová.
- Dovoľte mi predstaviť sa, volajú ma...
- Nie, netreba. Dala som ti už meno. Tak to bude hádam lepšie. Môjho muža som veľmi milovala. Zalesklo sa jej v zraku a tmavé oči potemneli, až kým sa mi po tretíkrát patrične zblízka prizrela do očí. Prečítala z nich všetko, zo dna zreničiek, z duše.
- Ani svoje meno ti nepoviem. Tu vo vieske ma volajú „Mierlita“, neviem, či po mede, ale znamená to aj drozd. Nuž som ti ja drozdica. I včely chovám zo dvanásť rokov. Sama. Odmlčala sa a pohľad uprela strmo do zeme.
- Predaj mi „borcan de miere“. Povedal som napoly tak, napoly onak. Porozumela vtipu a podala mi dva, do jednej, i do druhej dlane.
Na rozlúčku som len zanôtil každému tu známy popevok v podaní speváčky Any Barbu, rodáčky z moldavského Temeleuti, ten refrén piesne, na ktorú sme boli spolu tancovali:
- Tu esti floare dragastoasa, si te tin la grinda-n casa...