V moldavskej stepi 85.

- Pripadám si taká zbytočná. Ráno vyvenčím svojho zvieracieho maznáčika, nasypem mu granule a potom neviem, čo s načatým dňom. Kamošky ešte spia, alebo riešia z postele zmeškané statusy, so sluchátkami na ušiach večer zaspávajú rovnako ako ja, ráno si takisto pustia hudbu cez true wireless stereo repro a váľajú sa po dome až do poludnia. Rodičia ma neduria vstať, vedia, že by sa sami pred sebou strápnili, prečo by som mala byť iná, ako ostatní? Koho to baví, nech sa ide vis-a-vis kochať zľavami a novinkami v postkovidne oživšom nákupnom centre, dopraje si bezdrôtový vzťah aj k svojmu vlastnému telu v posilovni a wellnesse. Taký či onaký building, workshop, eventové agentúry sa snažia. - Kvalitná psychohygiena s relaxačnými technikami v rámci autogénneho tréningu môže byť realitou, povedala mi mama, hotová mi to objednať ihneď. Poslala som ju do nory, má stále častejšie podobné nezmysly na dennom poriadku a trieska mi ich pravidelne o palicu. Zamykám sa pred ňou, aby mala dôvod sťažovať sa v hodinových telefonátoch svojej stálej, predčasne ostarlej parťáčke z príbuzenskej amazónie, pri štyroch kávach za sebou.
Psík sa ponevieral pomedzi kríky odkvitnutého orgovánu, obňuchávajúc čumákom znôšku smetí, naviatu vetrom do kúta za ošumelým súsoším „šťastného zajtrajška“ v podobe devy, od nie tak dávno, predchádzajúcim režimom protežovaného autora.
- Ako sa volá ten havino? Opýtal som sa nevtieravo, aby som niečo povedal. Spýtavo uprela svoje vyvrátené oči do nebies, akoby v nich hľadala čo najstručnejšiu odpoveď po siahodlhom úvode do problematiky.
- Zbytočne by som ti odpovedala na otázku, lebo žiadna výzva to nie je. Odsekla viditeľne podráždene, že ma viac ako ona, zaujíma to zviera. Kopla do prázdnej plechovice od coly, mykla hlavou a odvrátila sa. Došlo mi, že som nemal prerušovať jej monológ a radšej počúvať chtiac nechtiac výlevy duše ako v nejakom entertaining „teen-team anime“ seriáli.
- Môžem skúsiť hádať? Nadviazal som, kým sa ako tak dalo. Zamračila sa, vyskočila a z celej sily dupla na dutý plechový valec. Pes sa ohliadol, ale len na okamih. Spokojne pokračoval vo svojej psej investigatíve a hľadal príhodné miesto, kde by mohol zodvihnúť svoju zadnú pravačku.
- Dobre teda. Zahrajme sa. Začnem nahlas A, potom budem hovoriť abecedu potichu a keď povieš stop, ja poviem písmeno. Dám meno s takým istým začiatočným písmenom, hm? Navrhol som osvedčenú zábavku a riekol A. Kým som ševelil ústami, ona sa začala smiať. Neprestávala, kým som nepovedal druhýkrát nahlas A, potom tretíkrát a neustále na to recitoval celú abecedu v duchu naspamäť. Prepukla do takého záchvatu smiechu, že som si pripadal ako v rozprávke o smutnej princeznej, ktorú s úspechom rozosmial hlúpy Jano. Psa to viditeľne dojalo, lebo prihupkal k svojej majiteľke a uprene sa jej zahľadel do tváre.
- Počul si? Učko, počul si to? On nevie, že ty máš každý deň iné meno. Presne podľa abecedy, hahaha. Presne, haha! Dnes si Učko, ako Ukrajina a zajtra budeš Véčko, pozajtra Zetko, ako Rusi na Ukrajine, háááhahaha! Keby si dostal jednu „friendly ranked“ párkrát príručne po hlave, lepšie nevymyslíš. A rozplakala sa.
- Celý ohúrený som sa stiahol, zmotal by som sa do klbka, keby to šlo. Tá kôpka nešťastia sa mi nečakane zdôverila a ja som nič nepochopil. No, hoď chlapa o stenu a čakaj, čo spadne na zem, chlap.
- Máš to ťažké. Vyšlo zo mňa, ani neviem ako. Pohladil som ju po spotenej ruke v ktorej zvierala vodítko, viac nič. Stačilo. Pozrela sa uplakane hore, vzdychla prerývane a ticho šepla:
- Dnes som sa naro... narodila. Nechcem žiadne okiadzanie, kašlem na kolobežku, videla som ju zabalenú, priniesol to kuriér. Večer sa mi desať minút budú klaňať ako nejakému božstvu, usmievať sa ako slnčuhy, želať tie svoje každoročné slabomyselné frázy a čakať, že budem z toho happy.
- Nemám nič, čo by som ti dal. Povedal som. Nepozrela sa, nereagovala nijak. Stála tam opustená ako bezmenné ja. Napokon, nemám potuchy, ako sa volá. Vtedy som si uvedomil, že psie meno sa bez nej nikdy nedozviem, ale jej meno mi malo ponajprv chýbať. Som to za babráka, Bože uchovaj!
- Vyryjem do tohto stromu tvoje meno, na pamiatku, nožík mám, chceš? Čo ma napadlo, to som povedal. Nikdy som predtým niečo takéhoto neurobil. Dokonca som sa pohoršoval nad devastáciou životného prostredia „jmény hloupých na všech sloupích“.
- Numele impii de pe toti stilpii. Identicky zarecitovala po rumunsky. Zvesil som plecia a stál a stál. Už som volil nič nepodniknúť, lebo trápnosť zakaždým sa stupňovala a dôvtip nestíhal.
- Sprej máš? Položila mi znezrady otázku. V pomykove som sa nezmohol na nič iné, ako pokrútiť záporne hlavou.
- Si ty vybavený, cha. Nožíkom, cha! Vyprskla.
- Nožíkom. Nedal som sa.
- Iba nožíkom? Nepoľavila ona.
- Mám aj vidličku a lyžicu. Urobil som sa načisto bezpríkladným tupcom.
- Na! Vyňala z vačku rúž a podala mi ho.
- Budem diktovať, píš.
Vzal som predmet a ako vo snách písal písmeno za písmenom na podstavec bronzovej alegorickej sochy dievčaťa s ratolesťou v ruke: M-a-l-i-n-a
Každú jednu hlásku som opakoval nahlas. Odrazu sa strhla:
- Učko. Môj pes, kde je? Ty ma tu zabávaš a zatiaľ mi zmizol môj pes! Mama ma zabije, to nie je pravda! Vykríkla a rozbehla sa s rozmotaným vodítkom naháňať nezbedu.
Dostihla ho na okraji parku, lemovaného rušnou ulicou. Aké šťastie, že nestihol vybehnúť z chodníka. Dohovárala mu, kým pes so stiahnutým chvostom stál ako bedár, vydaný na pospas nepochopiteľnému ľudskému bremenu obáv o jeho psí život. Možno nemá dnes tiež narodeniny, ktovie, ale meniny má určite i dnes, tak ako každý deň, nezaslúžil si to...