V stepi 86.

Nezáleží mi od určitého času, v akej stepi som. Svet je stále menší a stepí na ňom čoraz menej, čo robiť. Kedysi rovinaté i zvlnené trávnaté rozľahlosti, zmizli a miznú prekotne rýchlo, pozrite sa na satelitné aplikácie maps. Ak si myslíte, že pol na pol, Európa bola v podstate step, či lesostepi, nemyslite si, že pod vyklčovanou i obrobenou pôdou ostáva ňou naďalej, nuž, mýlite sa celkom presne. Vidím v priamom prenose iba okrajovo, žalostné zbytky pôvodných stepí a miera devastácie sa napĺňa v čase aj priestore až do úplnej absencie originálu, v EÚ s výnimkou Rumunska.
- Som aktivistka od narodenia, tak si pripadám. Vyhlásila a sebavedomo pokračovala:
- Realizujem spoluprácu na pozitívnej zmene v myslení ľudí tým, že sa angažujem v podpore zamerania pozornosti verejnosti na problematiku stepí. Zúčastňujem sa dobrovoľných aktivít v prospech lepšej budúcnosti prírody a rešpektu k hodnotám, ktoré ponúka.
Jej priateľka sa neodhodlala doplniť ju čo len jedinou vetou a vzniknutú prestávku som preto využil ja:
- Môžem vás požiadať o rozhovor? Téma je síce nepochybne vysoko aktuálna, no mňa zaujíma, prečo ste sa rozhodli chrániť práve step? Zostúpil som z tuláckeho neba do všednej reality žurnalistického chápania sveta.
Rozhovorila sa opäť ona:
- Sme boli zabalili inú činnosť, hľadali určitú náhradu a nakoniec to prišlo tak nejako samo od seba. Mali sme dosť voľného času, step za mestom, takže viac menej náhoda. Nápad dostala Bianca, ja som súhlasila. Nechcela ešte prestať hovoriť, no tá druhá ju prerušila neprestajne od nervozity žmoliac si v prstoch rukáv:
- Ja som sa ako mala dostať k tomu, nechceš mi to vysvetliť? Rada by si bola, keby tu bol, veď to všetko spískal on a potom vypadol.
- Ty sa dobre pamätáš, ako to bolo. Nápad to bol jeho brata, čo sa ti páči. Vyzerá tak dospelejšie, žiadne ucho. Rozvinula príbeh tá prvá. Bianca sa nedala a oponovala:
- Naša aktivita nemá nič spoločné s tým, čo hovoríš. Otázka smerovala inam.
Nastala odmlka, interview sa zaseklo hneď v úvode. Zopäl som obidve ruky v sebaobrane a ostýchavo sklopil zrak. Potom ma napadlo upresniť otázku a odviesť pozornosť od možných postranných tém:
- Decká, som z krajiny, kde akési polostepi máme zadefinované v rozlohách niekoľko málo hektárov. Zaujímalo by ma preto, koľko takýchto ohrozených území a v akej rozlohe máte tu?
- Nezavoláš mu? On to bude naisto vedieť celkom presne. Povedala tá výrečnejšia. Bianca sa zmrštila akoby do útočnej pózy a úsporne odsekla:
- Zavolaj ty. Vyzeralo to, že z rozhovoru pre „môj denník“ nebude nič, keď to jasné „Áčko“ povznesene súhlasilo:
- Dobre teda. Daj telefonát, nahodím číslo, ozvem sa, ale hovoriť budeš ty, nech to má voľajaký praktický význam. „Béčko“ to obošlo bez slov, ale kto mlčí, ten svedčí.
- Salut, Cristian. Začul som a distingvovane tváril sa, že som prepočul všetko to, čo nasledovalo i keď repro bolo zapnuté nahlas:
- To som ja, Antonela. Som spolu s Biancou a je tu novinár odkiaľsi z Viedne a chce s nami natočiť rozhovor o...
- Antonela, môžeš mi dať, prosím ťa, Biancu? Ozvalo sa z mobilu. Dievča s grimasou nesporného údivu v tvári podalo bez otáľania gadget do ruky priateľke a odulo pri tom pery tak, aby to v žiadnom prípade nezbadala. Tá hneď vypla hlasitý odposluch a bolo po radosti. To sa zas neskrývane pozrela smerom ku mne, pokrčila plecami a súhlasne pokývala hlavou.
Kým si spolu pomerne dlho mali čo povedať, rozrozprávala sa Antonela a dozvedel som sa, čo všetko už okolo nastoleného sužetu vie. Vedomosti o stepi sa prelínali so vsuvkami zo života stredoškolskej i akademickej mlade. Našťastie ony dve nepatrili k postmodernej majorite a dokázali sa nadchnúť pre niečo, zadefinované okrajovo. Ak naozaj má byť predmetný, spoločensky marginalizovaný záujem trvalý, súbežne celoživotný a pritom azda perspektívne profesionálny, je v tomto konkrétnom prípade dôležité, aby emočne prerástol so vzťahom k eventuálnemu životnému partnerovi. Stal som sa bodaj akurát teraz svedkom vzniku takéhoto zárodku vzájomného obapolného objavu v celej svojej plnosti a kráse?
Keď nakoniec Bianca vrátila takmer vybitý telefón svojej majiteľke, zmohla sa na obsah hovoru v jednom zloženom súvetí:
- Idú do „regiunea stepica Macin“ na botanický výskum, práve začína kvitnúť „orhideea Himantoglossum caprinum, Echium russicum a Potentilla emilii-popii“, odchádza sa zajtra mikrobusom, priamo z Galati a majú voľné jedno miesto navyše.
Bol som tam pred rokom a skutočne ma krajina pod ohybom Dunaja zaujala svojím takrečeno predvekým výzorom. Naskutku veľkolepý výhľad z najvyššieho bodu rozsypaného skalnatého hrebeňa prastarej prirodzenej hranice s ostatnou Dobrudžou, bol do zadunajska na moldavské, miestami v smere severojužnom hojne erodované plošiny, kde sa strácalo v opare ono nekonečné tajomno tušených i netušených, možných odvekých súvislostí...