V stepi 87.

Prihlásil sa hlad. Na počiatku bol nenápadne mini, okrajovo sa prezentoval popri vzrastajúcom smäde, je to znalec človeka a nemá zábran riecť – daj ešte, keď si neprezieravo dovolím vysypať posledné omrvinky do úst, toho donekonečna otvárajúceho sa a zatvárajúceho sa otvoru v ľudskom tele. Analyzujem svoje položenie a nenachádzam východisko okrem istej primitívnej samozrejmosti – nakúpiť si potravu. Potiaľ dobre.
Ibaže nie a nie, nemôžem si za živý svet vybaviť, kde sa nachádzam. Step sa správa nepriateľsky a skoro bol by som si vytkol členok, na hrboli, čo sa vyzývavo postavil na odpor, po prvom kilometri včera, hneď z rána. Doplatil som na predstavu, že všetko musí ustupovať z cesty, keď idem ja. Rovnako ako vodič v reprezentačnom automobile, prekotne náhliaci sa za sľubným biznisom obchádza dopravné predpisy, lebo – vyšší princíp.
Sedím na zemi ako prikovaný, odháňam neodbytnú bolesť, ktorú už necítim len v nohe, ale začína byť citeľná v celotelovom nervovom systéme. Netuším, či problém spôsobila šľacha, spájajúca sval s kosťou, alebo podporné výplňové tkanivo, väzivový ligament. Váhonosný členkový kĺb vykonáva pri chôdzi štyri flexie súčasne a enormná záťaž naň prejavuje sa kompresne i mechanicky.
Takto obmedzený trávim druhý deň bez pohybu a nádej na zmenu k lepšiemu sa stáva vyslovene opovážlivou. Čo z toho, že dôverne poznám svoje najbližšie okolie, spočítať všetky steblá trávy v dosahu rúk nemám zatiaľ v úmysle a slnko tiež nie je na mojej strane, páli na hlavu nepríčetne.
Pri úraze som nezačul dole žiadny podozrivý zvuk, ruptúra by to mohla najradšej nebyť, dajboh zdravia všetkým tulákom sveta. Nikdy predtým som na nich nepomyslel, necítil som sa byť jedným z nich, hoci chodiť peši je mi nadovšetko. Poznám nenahraditeľnú hodnotu tohto pohybu, nemenil by som za nič na svete, čo len jediný urobený krok vpred. Dakto sa vozí, ja takmer nikdy. Niekto „ide“ „preparkovať“ auto stokrát za deň, ja použijem kolesá, iba vo vyložene nutnom prípade. Nikdy sa bežne nevozím, no aj preto napríklad mám teraz smolu.
- Jedol by si? Nebudeš tak skoro, počkáš si. Vysmial ma vietor, počul som jeho chi, chi, chi celkom zreteľne. Možno to nebol on, no nikoho iného nebolo v okruhu viditeľného obzoru vidieť.
Žalúdok mi zvieralo celý deň. Večer som pripustil svoje beznádejné položenie, no kto by si ho neuvedomil pri vyhliadke na ďalšie ráno s otlačeným chrbtom a lakťami? Napodiv modriny nikde, len dotknúť sa členku je absolútne nemožné. Vodu som minul na chladivé obklady a aby handra nevyschla, ukrývam ju v igelitovom vrecku ako nepostrádateľný artefakt jedinej súcej liečby.
Na večer som si počkal totálne vysilený celodennou nehybnosťou a bolesťou, udierajúcou vytrvale do hlavy v súhlasnom rytme spolu s tepom srdca. Doparoma, iní si sedia pri pecéčkach, zaháňajú nudu každý svojím spôsobom a ja tu, neďaleko zablokovaného Čierneho mora, nedajbože dostať sa k vode, v ktorej by som sa okúpal a akiste zahnal prekliatu nesystémovú dolor, vymykajúcu sa môjmu pochopu, lebo fyzicky ničového nič nenasvedčuje tomu, že má byť taká neodbytne prítomná. Spojila sa navyše so smädom a hladom, aby ma utrápila, doviedla k poznaniu, že som sa zbytočne vystavil zlovôli zákona schválnosti, čo od spôsobenia Veľkého tresku neprestáva účinkovať v hlavnej roli epopeje „Začiatku bez konca“.
Andrej Michalkov-Končalovskij napísal scenár k filmu Šuchrata Abbasova „Taškent – chlebové mesto“. Alexander Sergejevič Neverov bol napísal pôvodnú predlohu, rovnomennú novelu, v ktorej líči prakticky svoj vlastný útek z hladomorom postihnutého stredného Povolžia na juh, do uzbeckej metropoly, lákajúcej desaťtisíce utečencov krížom cez rozľahlú vtedy Kirgizskú a dnes Kazašskú step. S hrôzou som si uvedomil, že filmová sociálna dráma mi znovu ožíva pred očami a dávna minulosť mení sa v desivú prítomnosť. Kdeže, nemal som nikdy sklony k asketizmu a čo by mi predtým ani vo sne nenapadlo, začal som ľutovať, že nemám v zálohe dobrovoľnú skúsenosť s prázdnym žalúdkom. Človek dneška odmieta spomienku na starobylé pustovnícke príbehy, legendy o podivínoch v odľahlých zapadákovoch. Načo ten balast nám, čipso- a burgrofilom vôbec pripomínať. Chceme niečo úplne iné a to pokračovať v budovaní systémového pohodlia, absolútneho dostatku zdrojov bezchybnej ponuky nepretržitého uspokojovania čoraz náročnejších a nákladnejších potrieb.
Dvanásťročný Míša Dodonov s priateľom Serjožom utekajú z rodného hniezda, ktoré ich nedokáže uživiť, za vysnívaným chlebovým rajom ponad tisícku kilometrov ďaleko. Jeho vidina je taká silná, že chlapci sotva držiaci sa na nohách, podujmú sa cieľ predsa len dosiahnuť a priniesť hladujúcim súrodencom chlieb a vrecko osiva. Hrom a peklo, no komu toto dnes niečo hovorí? Kto by ten čiernobiely road-movie vôbec chcel vidieť? Zero interest.
Pil by si! Koncomájové soare - slnko vie byť s vysušujúcim prievanom veľmi úmorné, svieti na našu modrú planétu a smäd nijak nepozná, hlad so mnou nezdieľa. Tancuje mi svet pred očami, nohu na batohu nechcem radšej ani pohnúť, lebo prestávam vidieť farby od bolesti. Logicky by som mal vyťukať spásne číslo pomoci v núdzi, pretože viem, že môže sa stať, že ho čoskoro nebudem vládať ani navoliť trasúcim sa ukazovákom. Ležať ako socha zdá sa byť naschodnejším riešením, veď niečo vnútri mi napovedá, že obrat k lepšiemu môže byť... za dverami... dvere na slnku sa otvárajú... jas ma zalieva... vznášam sa... skafander nepotrebujem... vesmír nie je čierny... svetelná rýchlosť nie je už nedosiahnuteľná...
- Čakala som na teba, máš sa? Ak ti niečo chýba, chcem ti pomôcť. Ozval sa ženský hlas z jasu na dosah.
Nebol som schopný odpovede, reagoval som podaním ruky. Pocítil som letmý dotyk úzkej dlane s dlhými, hebkými prstami, vzápätí sa mi privreli viečka, lebo svetelná bytosť žiarila jednoliatou belobou, až prechádzal zrak.
Keď som sa neviem ako a neviem na čo prebudil, prvé čo som si uvedomil bolo poznanie, že vesmír nie je čierny. Letel som ním rýchlosťou svetla a čerň ustúpila do nikam. Akokoľvek by sa snažila dobehnúť ma, nemala na to. Ako môžu existovať čierne diery v čiernom vesmíre? Ako by mohli byť biele diery v tom bielom?
Pocítil som opäť tvrdý podklad pod chrbtom, pohol som nohou, vystretou mierne nahor a nepocítil bolesť. Bez námahy otvoril som oči a zazrel nad sebou oblúk Mliečnej dráhy so súhvezdím Labuťe a Cassiopeiou uprostred.
Vstal som a od radosti chodil do kruhu okolo batoha, koliečko za koliečkom. Úžas nad úžas, ja chodím!
Celý uveličený od dojatia opakoval som bez prestania jediné slovo, ďakujem. Donekonečna ďakujem, nedokážem rozpoznať komu, však jedno viem, že ďakovať je nádherné, velebne božské.
Poznanie, že svetlo je živé, ma ohromilo najviac zo všetkého, práve prežitého. Povedzte to nejakému fyzikovi, nuž pomyslí si o vás svoje. Kamenná veda spomedzi štyroch stien neprijme moju skúsenosť, tak nech. Odnášam si poklad svojho vnemu, z naoko holej stepi, potichu i nahlas ďakujúc, do samého svitania. Potom sa uložím na odpočinok, bez pocitu akútneho hladu či smädu, so srdcom plným nehy k bezhraničným priestranstvám tej pozemsky pravej, trávnatej mocnosti...