V moldavskej stepi 89.

Už tretiu hodinu mi križujú blesky klenbu nad hlavou. Žiaden z nich sa nespustí nadol, hoci mobil vo vrecku kraťasov by mohol k tomu dopomôcť. Je to hra, taká nevinná zatiaľ, som hračkou v rukách prírody a jej fyziky, koho to baví viac?
Tie výboje sú napospol horizontálne, tenké vlásočnice, vidím ich, mám nebesá až po horizont pod kontrolou. Občas sotva zafŕka z toho hustého znosu, kým kvapky dopadnú na zem, takmer sa stratia a ohromnej suchej parovine nedostane sa ničového nič. Nepriateľsky hrmí v kuse, už som si zvykol a nepripadá mi to také zlé ako spočiatku. Nebo si neustále kreše iskry, však do večera ešte ďaleko, nuž kým prejdem celú vzdialenosť od Vicovu de Jos k Vicovu de Sus, láka ma prejsť krížom cez riečište Suceavy náhle ponúkajúca sa drevená lávka rovná ako šnúra, v dĺžke hádam celého kilometra, pomedzi nivné lesíky, navŕšené ovály pieskov a štrku so stružkami tečúcej vody po nerovnako hlbokých, krivoľakých korýtkach. Do Ukrajiny je odtiaľto, ani čo by kameňom dohodil.
Na konci cesty necesty ako drahokam skvie sa monastier Putna. Začínam tušiť, prečo si moldavský kráľ Stefan cel Mare vybral toto miesto a dal postaviť na rovnomennej rieke slávny „Jeruzalem rumunského národa“. Každým rokom, vždy druhého júla prúdia do impozantnej, gotickej citadely modlitby nielen roduverní ortodoxní kresťania, ale všetci tí, čo chcú skloniť hlavu pri mieste večného odpočinku tohto jedinečného, nikým nenahraditeľného syna pradávnej existencie Moldavska.
Ukrývam sa do tieňa mohutnej „Veže pokladnice“ a vybavujem si v pamäti „Baladu pre husle a orchester“ Cipriana Porumbescu, ktorú tu pred stopäťdesiatimi rokmi zahral na počesť Štefana Veľkého. Neprešlo ani pol minúty a odrazu počujem zreteľne úvodné takty tejto znotovanej čírej poézie, udierajcej tak nástojčivo na srdce, kým človeku nevyhŕknu slzy do očí, aby až do samého konca preplakal celú, s ničím neporovnateľnú skladbu, nijako nenapodobiteľnej magickej sily.
- Kto dnes vyhľadáva krásu, nachádza ju v Putne, kto hľadá svätosť, nájde tu svätosť, kto hľadá svätého Štefana, vzor národnej dôstojnosti človeka, ktorý slúžil svojmu ľudu z najvyššieho postu v štáte, nájde ho tu v Putne. Je to miesto, kde každý návštevník dostane presne to, čo chce pre pokoj svojej duše. Začul som pomimo tóny melódie, z druhej strany slová citácie, ktorú predniesol tunajší parinte Dosoftei.
Dievčina dohrala pred „oltárom“ národného povedomia, poklonila sa náhodným poslucháčom a -
Vzdialila sa. Nestačil som si všimnúť ako bola oblečená, aké mala vlasy, akej farby boli jej oči, lebo cez moje slzy do nich nešlo dovidieť. Nikdy predtým sa mi nestalo takéto niečo, sedel som na obrubníku pri ružovom kríčku a nebol schopný najmenšieho pohybu, čo len pretrieť si od vlhkosti oči. Ak existujú naozaj mocné vytrženia, práve som sa stal svedkom svojho vlastného, slastného unesenia, čoby nadpozemsky ešte za života dopriateho tým, ktorí sa ocitnú v správnom čase, na tom skutočne správnom mieste.
Cestou späť náhodou natrafil som na ochotného šoféra, čo stihol napratať svoje slušné fáro do posledného voľného miestečka. Pútnici, akoby sa odjakživa poznali, veselo prekrikovali sa a žartovali. Iba čo stíchli, keď stará babička poznamenala:
- Suchota, pozrite sa a čušte!
- Máte pravdu, pani. Opätoval šofér a pootvoril okno.
- Ľudia sú zlí, a to je za trest. Pokračovala pravdepodobne jej dcéra v stredných rokoch.
- Všetci sme zlí? To hádam nie, iba niektorí. Pridal sa istý ujček, sediaci vedľa vodiča.
- Iba tí milionári. Tí to majú na svedomí. Nestihol som zaznamenať, kto bol autorom poznámky, lebo rozhovor pokračoval v rýchlom tempe:
- V Biblii bolo päťdesiat, potom menej a zase menej, až napokon púhych desať spravodlivých, pre ktorých Hospodin ochotný bol zadržať svoju trestajúcu ruku.
- Suchota pokračuje stále a stále, vari už nenazbiera sa ani len tých márnych desať spravodlivých? Povedala babička a trikrát prežehnala sa, keď míňali sme drevený chrám bez veže pokraj dediny. To isté urobili všetci ostatní. Vtedy všimol som si dievčinku utisnutú zboku pri posuvných dverách minibusu, vo veku nejakých -násť rokov. Sotva mohla sa prekrižovať, bolo nás veruže primnoho. Husle v púzdre ležali pod sedadlom a bolo teda namojveru preťažko dýchať v popoludňajšej horúčave...