V moldavskej stepi 90.

- Oni sú zlí a my sme tí dobrí!
Och, ako praštene hlúpučko zdetinštelo celé svetové politikum kam len oko dovidí, široko naokolo. Pomyslel som si, keď pozdĺžny, poriečny suchý vánok oprel sa do zdrapu novín a odletel spolu s chuchvalcom suchého bodľačia nabok. Z prečítaného dozvedel som sa odvekú ľudskú pravdu, že pravdu bude mať nakoniec vždy ten silnejší. Nepochybne, veď keď jeden sám bohorovný bojuje s tým samým bohorovnejším, niet výhľadov na riešenie konfliktu. A ja, zobudil som sa práve pred chvíľou uprostred nadobro vyschnutého riečišťa ešte nedávno, toť, dravej riavy, stekajúcej do stepi z horských úbočí Karpát na východ, ta, kde sa ono horstvo vnára do večne vlniacich sa kavyľovitých a iných tráv. Medzi nánosmi štrku, ktorý ani v noci nestihol vychladnúť, zachytila sa pred časom odtrhnutá časť brehu s napodiv zelenými trsmi kavyľa pôvabného. Stipa pulcherrima z čeľade lipnicovitých sa tu statočne drží svojho nerovnomerne ohraničeného podkladu a jej ohromné, až jeden meter dlhé, čiarkovité a úzke listy, hodia sa náramne k vylúdeniu celej škály hvizdov.
Vytrhol som si najbližší z nich a ležiac na chrbte v prázdnom koryte rieky, dal som sa nôtiť ponajprv skusmo, potom naplno ťahavú melódiu „doina la frunza“, ktorú rovnakým spôsobom, desaťročia predtým, zvečnil, svetoznámy muž – orchester, Ion Laceanu. Na rozdiel odo mňa hrával na desiatku nástrojov, čoho dôkazom je bezpočet jeho hudobných nosičov až do dnešných dní.
Hral som si a popiskoval rôzne, kým ma to bavilo. Ležmo i v posede, ako prišlo. Aká-taká vodička zurčala vo vymletom korýtku čoraz menej, strácala sa navidomoči, až prestala tiecť úplne. Hľa, čo ostalo po nej, pomaly vyparujúce sa jazierka a mláčky.
Rieka Agapia údajne má právo na prednosť, podľa niektorých hydrografov, nie Topolita, ktorá ju „pohlcuje“ pod Sacalulesti. Avšak nepochopiteľne Agapia ústi do Topolite a nie naopak. Čudujem sa, že mýto platí ona, hoci je ďaleko mohutnejšia, už od prameňa, pod vysokohorským monastierom Sihla.
Na moje popiskovanie zareagovali psi zo salaša na holom kopci opodiaľ. Vyrútili sa so štekotom a beh zastavili na rozoklanom okraji vysokého zrázu smerom ku mne. Neprestal som hrať, na čo oni stíchli a postupne pridávali sa k spoločnému vyjadrovaniu sa hlasom, k márnej márnosti psieho, azda vraj i toho ľudského života. Zavýjali sme svorne a pridali sa i ďalší, dosiaľ nepriznaní, mĺkvi psi spoza plota blízkeho hospodárskeho dvora na opačnej strane rieky. Nepomýlil sa nikto z nás, nezaváhal ani na okamih. Súzvuk ľudského a psieho citu premohol všetky polo- i čisto zvieracie inštinkty, zaprel sa do nehybného vzduchu nad okolitými výšinami, prekopŕcol sa do susedných doliniek medzi rázsochami a uviazol v nich, pokorený hlboko do kolien.
- A vy tu čo robíte? Ozval sa mladý ženský hlas spoza psích chrbtov. Nedovidel som dobre zo dna rieky, nuž vstal som na rovné nohy a prestal húsť priam v najlepšom.
- Spievam si rannú modlitbu. Zažartoval som nemiestne, keď som zbadal vysokú postavu v čiernom, akiste mníšku z niektorého z početných, priľahlých monastierov.
- Bárs by som ja tak vedela. Odpovedala ona a ani sa nepousmiala. Nemala náladu, či čo.
- Včera som sa predmodlievala a neustále robila chyby, jednu za druhou. Sestra odvedľa ma musela opravovať a to bolo hrozné, poviem vám. Ešte všetko všecíčko bolo počuť cez reproduktory po celom nádvorí, lebo bola nedeľa a plno pútnikov sa zhromaždilo okolo našej biseriky. Dodala s povzdychom, dlhým ako defilé.
- Bol som práve tam, poznám vás podla hlasu. Nič takého. Nemyslíte, že to bolo práve najúprimnejšie? Všetci sme na tom rovnako. Raz sa darí, inokedy pomenej, však? Prevzal som úlohu tešiteľa.
- Aby som bola tiež úprimná, klamete, nemýlim sa? Ale dobre, nechajme to. Nedala mi dopovedať zopár hlúpostí, ktoré som mal ešte na jazyku. Nejako som sa odrazu rozhovoril, čo ma celkom prekvapilo, lebo som si bol zvykol v posledných dňoch na tichú samotu v Božej prírode.
- Nechám vám na brehu zopár vecí, chcete? Je tu ikona svätej Teodory de la Sihla a svieca. Tú si prikladajte na srdce, lebo raz už bola horela v noci z Bielej soboty na sviatok Voskresenia, divutvorným ohňom priamo pri Božom hrobe v Jeruzaleme. Povedala, sklonila sa k zemi a položila to tam. Hneď nato vstala, upravila si scufiu, potom camilafcu, kývla hlavou a odišla k hradskej, stúpajúcej pomaly dohora k riedkemu lesnému porastu, nad ktorým leskol sa les zlatistých kupol a veží.
Nehľadel som za ňou viac ako desať sekúnd. Desať sekúnd vďaky za dar, ktorý som o malú chvíľu smel držať v dlani. Psi boli sa roztratili tahet, nebolo po nich ani slychu. Črieda oviec vpravo hore zašla už za kopec, nebolo počuť ani šuch. Takto to býva, medzi živými tvormi, nastálo, ad infinitum. Bine. Iba čo slnko pribralo sa pripekať a to pekne zhora, akurátne nakolmo.
Priložil som si tenkú, hnedastú sviečočku na hruď a zapozeral sa do modroty neba. Bolo ako vždy, dokonalé a nehybné. Vstrebalo do seba bez ozveny môj pohľad i vzdych, no viacej toho nemám nateraz. Vďaka, nebola to náhoda?
Keď som o tri hodiny dorazil cez lesy ku skalnej rozsadline vo výške takmer tisíc metrov nad morom, predstavil som si ženu – pustovníčku, v ostatných rokoch života odetú do kôry a machu, kľačiačky vznášajúcu sa v adorujúcom vytržení pred jaskyňou, v oslepujúco jasnom svetle. Tak ju tu vídavali v sedemnástom storočí nielen náhodní očití svedkovia. Dodnes nepretržite horia malé kahančeky, pozavesované na hrubizných jedliach pozdĺž chodníka k pustovni svätej Teodory Karpatskej.
V popoludňajších hodinách vracajúc sa z hôr, vzďaľoval som sa od vrcholových kamenných velikánov, obrastených pralesom prírodnej rezervácie Vanatorii Neamt, s pocitom pádu strmhlav naspäť do stepi. Ona skutočne číha všadeprítomná na úpätí týchto spanilých hôrnych výčnelkov, ktoré ako dajaké fosílne zuby ceria sa zoči-voči naproti nedozerným východným diaľavám horizontu bez konca, kraja. Nahí sme všetci, potom prečo toto všetko nešťastie, tamto, há?