V moldavskej stepi 91.

Celý svet sa zmenil na bazár, samý výpredaj, kúp, keď máš takú neopakovateľnú príležitosť, nič to, ak sa zadĺžiš až do tretieho pokolenia. Rozpredalo sa veľa, ostalo málo, no šikovný si poradí. Nevzdá sa predsa, nemá na čele napísané – lúzer. Sú takí, avšak on si single poradí sám. Dopraje si k tomu umelú inteligenciu, aby mu dokázala existenciu boha a tým pádom i seba? K čomu inému by asi AI bola a komu inému na ký ďas? Môže zo zberu informácií a svojej bezprecedentnej inteligencie, keďže "boh nikdy nebol a nie je", (azda nakoniec bude), znásobiť rýchlosť napredovania k nesmrteľnej nezničiteľnosti, i keby sa k nejakému virtuálnemu koncu z vlastnej vôle rozhodol, nebolo by mu to nič platné, logicky. Preskočiť tak brilantnú "Štvrtú politickú teóriu" Alexandra Dugina a potom i tú svoju vlastnú piatu, odraziť sa do prázdna, jedinej to kýženej slobody, bez –izmov do nihil-izmu. To je teda aká taká perspektíva, hodna vývoja, na rozdiel od korozívneho pridržiavania sa „hodnôt“ akéhokoľvek druhu a pôvodu, všakže?
- Poďte, vezmem vás do Mitocu, po križovatku! Zakričal na mňa z kabíny vodiča zavalitý, upotený chlapík s dobrotivým výrazom v tvári. Poskočil som od radosti, že ušetrím si nohy a trochu posedím, i keď jeho auto bolo náramne ošúchané. Človek to bol mohutný a v tej „korzičke“ naozaj pôsobil, no, že ako sa do nej vôbec dostal?
- Vďaka, je ešte len ráno a ja už meliem z posledného. Nasadol som a šlo sa.
- Ste taký slovanský typ, Ukrajinec? Opýtal sa s odľahčeným podtónom v hlase. Celkovo bol taká veselá „kopa“, v pravom zmysle slova.
- No jasné že nie, som turista. Odvetil som okate pobavene.
- Turisti dnes nechodia pešo, majú k dispo rent a car, takže vy nie ste tu od susedov?
- „Slo-va-čia“. Vyslabikoval som cez hukot namáhaného motora do tiahleho kopca.
- „Čeozlovaččia“? Ááá. Bol som tam veľakrát. Mám tam početnú rodinu, v Ustiíí, Trebišove, Zvolene aj Práge. Rómsky sa dohovorím po celom svete, výhoda, nie?
- Ha. O motoris lačhe. Skúšal som jeho teóriu o univerzálnosti rómčiny naplniť v praxi.
- Nelámte si jazyk, ale pekné od vás, že viete dačo. Som Nicu, dáme si muziku, aj „jílo“ má svoju reč, čo uprednostňujete?
- Ak dovolíte niečo také, čo nemáte vo vašom prehrávači. Povedal som a našiel na svojom mobile skladbu. Pustil som hudbu cez jeho bezdrôtový reproduktor, pohodený na zadnom sedadle:
- Multe sate sint in lume
Dar sate cui la inima
Cu salcami si dealuri mari
Si cu oameni gospodari
Of Sadicule ca doru-i greu!
Cesta pred nami vlnila sa po oblých, tiahlych pahorkoch, pomedzi moldavské, príšerným suchom kvárené polia, vyprahnuté až na smrť, kukuričné, ako tak zelenkavé z poslednej ešte sily, nadpozemsky vztýčené žíznivo k nebesám, svojimi napriamenými k modlitbe zrnitými klasmi, v naskrze suchom šúpolí. Stĺpec na teplomeri od skorého rána trieli nahor, nezadržateľne k tridsiatke a nezastaví sa ani tam, má sa dnes rozsypkať na drobnú sklenú drť, prirozpukaný ako tá zemička od horúčosti stamodtiaľ zhora.
Nicu si utrel slzu z oka, jednu, jedinú. Možno to bola iná slanota, od potu. Neviem, lebo ja som mal tiež slzu na krajíčku, len-len, že sa neprezradila, vyschla v tej páľave skôr, ako mohla kanúť nadol. Doteraz nikdy som túto pieseň nepočúval s výhľadom na krajinu, adresne originálnu, in situ. Ach Moldavsko, si tu, skutočné a komplet celé s tou imanentnou melódiou, interpretovanou nezabudnuteľným Nicolae Sulacom.
- Máte tuto príbuzných? Ozvalo sa zrazu zľava.
- Nemám. Kde by som ich tu nabral? Odpovedal som prekvapene.
- Tak čo vy v týchto končinách potom?
- Chcem navštíviť Manastirea Dragomirnei.
- Poznáte tam niekoho?
- Nie. Je tam chýrny milostivý obraz Bohorodičky, putujem krížom-krážom po severe od monastiera k monastieru a...
- Prečo to všetko? Putovalo sa kedysi dávno, za odčinenie svojich hriechov, to hej, ale dnes?
- Sám pred sebou neviem sa dopátrať k odpovedi, závislý som od chodenia po vôli, nuž nech to má aj dajaký pádny vyšší zmysel.
- Máte, konkrétne vy, niečo s nami Rómami spoločné. My tiež kočujúc prešli sme celý okrúhly svet aj s hviezdami nad hlavou, nie sme nikde cudzincami. Našiel svoje vlastné vysvetlenie Nicu. Prefrngli sme križovatkou ciest a zabočili doľava na severozápad.
- Vy ste tu doma, pôjdem pešo, ako sa na pútnika patrí. Namietol som, keď auto nezastavilo konča dediny.
- Nechajte to na mňa. Škoda päty drať, keď sa triafa príležitosť odviezť sa. Naša stará múdrosť. Nenechal ma na pochybách, že zastaví až pred kláštornou bránou.
Tak sa stalo. Z rozvlneného povrchu až k horizontu začali sa obďaleč vynárať štyri mohutné veže opevnenia so štíhlou, prevysokánskou biserikou uprostred. Omráčený týmto mega-, po každej stránke, zjavom, zaslzil som od dojatia. Nebadane, skryto.
Zbadal tú vlhkosť v očiach, mladý švihák pri sebe a zabrzdil elegantne rovno pred vstupom do areálu:
- Mištes, teraz idem za svojou nastávajúcou, počká, je veľmi dobrá. Pomodlite sa za nás, aby sme boli spolu. A ten obraz naozaj stojí za to vidieť, najsamkrajšia ikona zo všetkých. Povedal na rozlúčku, keď odmenu za odvoz bol odmietol.
- Nechajte, dajte ďalej, dobrý skutok sa počíta. Nuž, poviem vám, tá pesnička mi veľa hovorí. Som rád, že som vás stretol. Otočil to hybko po kružnici do spiatočného smeru a auto so zo zvyku predstieranou ľahkosťou viezlo svojho veľkého, dobrosrdečného majiteľa k pôvodne vytýčenému cieľu.