V moldavskej stepi 93.

Či prechádzam popri malebnej a útulnej biserike svätého Mikuláša, alebo írečito gotickej svätyni svätého Dumitra, ukrývajúcej vo svojich útrobách ikonu Matky Božej Pantanassa, v blízkosti, zdá sa, mierne naklonenej Lapusneanovej zvonice, mám pocit, že ruch metropoly Bukoviny, Suceavy, nepríjemne drsne narušuje posvätnosť týchto, mnou iba námatkovo vybraných miest vnútorného uzobrania sa a sústredeného vnemu všetkého toho, čo v dobrom ponúkajú. Toto samé sa opakuje v bezprostrednom okolí maľovaného gotického chrámu svätého Jána Nového, katedrály, chrámu Vzkriesenia Pána, chrámu Narodenia sv. Jána Krstiteľa a ďalších a ďalších skvostov predovšetkým vrcholnestredovekej architektúry, rovnako ako Praha, stovežatej Suceavy.
Kópia ikony „Panagia, Pantanassa“ pochádza z kláštora Vatoped na svätej hore Athos a návštevnosť pútnického miesta tu, v hektickom prostredí čulého centra mesta, presahuje bežný predpokladaný priemer všednosti. Zázračný obraz, podľa doporučení hneď odvšadiaľ, prináša vymodlenú úľavu v zákernej chorobe a svedectvá o úplnom uzdravení stávajú sa predmetom medicínskeho záujmu. Možno práve kontrast hluku ulice s pokojom v prítomnosti „Hodegetrie“ čiže tej, ktorá ukazuje cestu, zvýrazňuje základný rozpor dnešného ľudstva, na jednej strane rútiaceho sa na svojich vozidlách v nepretržitých prúdoch za pominuteľnými „hodnotami“ a na strane druhej ťažko preťažko odhodlávajúceho sa dať sa viesť jediným možným správnym smerom?
V tesnom susedstve radu vysokých gotických okien s kamennými kružbami naukladali sa obyčajné sídliskovo pôsobiace bytovky, no dobre teda, nech. Tak bude a dozaista je Jej blahodarný titul „Pantanassa – Kráľovná všetkých nás“ skutočne všetkým, ale naozaj všetkým na očiach, nie?
- Viete, že v Moskve sa zázračne uzdravilo niekoľko detí? Oslovila ma potichu pani, ani nie štyridsiatnička. V ústave, práve tam viselo Jej vyobrazenie a nikto z tých, ktorí ho videli zažiariť, neostal chorý. Sama tomu verím, lebo je to najnovší príbeh dnešných dní.
Pozrel som sa jej mlčky do obličaja, v odstupe dvoch - troch krokov a nemo prikývol. Musel som ihneď sklopiť zrak, lebo súdiac z určitého momentálneho výrazu tváre, nemohol to byť výmysel. V očiach mala kus neodbytne vyrieknutej pravdy, vlastnej skúsenosti z prvej ruky.
Niekto mne neznámy ju tam priviezol na invalidnom vozíku a nechal tak. Odišiel za svojimi záležitosťami, no ona sa nepohla z miesta, možno hodiny. Tak. A teraz buď múdry, pravda?
- A mladík z Cypru po tom, čo uzrel žiaru Jej tváre, obrátil sa a vymanil z moci okultných praktík. Dodala potichu a dosť. Nič viac som už od nej nepočul, pretože pohrúžila sa opäť do modlitby uzdravenia.
Aby som ju nerušil, odkráčal som a zotrval v úzadí hodnú chvíľu sám.
Keďže ma posúril pohľad na hodinky, vyšiel som na svetlo von a pustil sa dolu kopcom k hlavnej okružnej tepne Suceavy, Calea Unirii. Nasadol som na jednu z liniek zelených „eko“autobusov a míňal zbrusu novučičkú galériu obchodov tradičných svetových značiek, uspôsobenej do areálu bývalej fabriky na výrobu umelých vlákien IFA s dodnes stojacim komínom, dosahujúcim výšku 220 metrov. Je to emblematická dominanta modernej časti mesta, ale nemôžem sa ubrániť rozpačitému dojmu z chaosu a prílišnej západnej „značkovosti“ v tomu nepriliehavom prostredí zvyšku rumunského industriálneho socializmu.
- „Valea Sucevei“ za mojej mladosti plná bola továrenských hál a priemyselných zariadení. Povedal prísediaci ujček na zastávke mestskej dopravy, keď spozoroval môj obdivný pohľad na hrdzavejúci komplex rozsiahlej, nečinnej celulózky.
- Pracoval som tu, hoci aj nadýchal som sa toho zápachu, šťastný a veselý, na zlé sa predsa nespomína. Dodal a odkašľal si úplne nekovidne, zrejme.
- V Boha začínam veriť až teraz, na starosť. Ničoho som sa nikdy nebál, nuž chcem sa niečoho, napríklad Jeho a nie tej, v kapucni. Na komíny som denne liezol, také remeslo mi prischlo. A to vám poviem, nie je kominár ako kominár. Rozhovoril sa.
- Ste teda majster športu. Odvetil som lakonicky a uznanlivo podal mu ruku, kovid-nekovid. Hádam sa nepoondím od strachu z toho dotyku teraz ja.
Keď sme nastúpili do busu a prechádzajúc povedľa biseriky v miestnej časti Burdujeni, trikrát prežehnal sa nevládnou pravicou neohrabane a poznamenal:
- Kedysi som zliezal všetky výšky ako opica a dneská žehnať sa je mi zaťažko, sotva. Viete, všímam si mladých, daktorí sa prekrižujú, podaktorí nie. Ach, keby vedeli to, čo viem ja, na staré kolená, neboli by takí laxní, bez záujmu. Ak sa ocitneš hore na vrchole tej ohromnej rúry pozrieš sa dnu do nej a potom von, tiež ta dole, nemáš pocit pýchy z toho, kam si sa vyšplhal, ale pocítiš bázeň, ak vieš vôbec, čo to je. Videl som, že máš ruku ako olovo, neprežehnal si sa. Nuž tou istou rukou človek sa drží vo výšave na vlásku, mal by si sa, kým môžeš. Ja som sa dnes možno poslednýkrát, zajtra ruku už nezodvihnem, asnaj...