V moldavskej stepi 94.

Niekoho to ťahá inštinktívne na západ, iného na východ. Ak sa nachádzam niekde v strede, medzi severom a juhom, je to tak pol na pol. Skvostná Winchester cathedral, ako o nej muzicírovala inak neexistujúca hudobná skupina New Vaudeville band, sotva nájde konkurenta v stepiach „rasaritu“ či „vostoka“. Akokoľvek sa namáha zrak, nikde z tu začínajúcich sa Pontských rovín netrčí gotická výška, azda posledná taká čnie nad Viedňou. Za sedemnástym stupňom východnej geografickej dĺžky nasleduje sporadicky, súc stále nižšia, gotická katedrálna architektúra napríklad v Košiciach, potom ešte v Brašove a dosť. Najvýchodnejšie evidované kružby radu kamenných gotických okien možno nájsť v monastieri Probota, datované rokom 1530.
Trvá mi dlho, kým sa zbavím pocitu, že Moldavsko je exotické, akoby vytrhnuté z kontextu Európy. Koľkokrát túto časť sveta navštívim, toľkokrát potom odchádzam z „domova“ domov. Čo presne znamenajú tie použité úvodzovky, neviem. Mám domovy dva, takisto, ako mám dve „ja“. Nuž, prirovnanie neisté a nevyhranené. Natoľko je vágne, že sám v tom nemám za mak jasno. Čím to je?
- Máš všetkých doma pohromade? Čo si sľubuješ od toho, že vypadneš? Káravo osopila sa kamoška na kamošku. Sedeli na schodoch oproti mekáču a popíjali colu.
- Práveže mám a ty poď so mnou. Ujdeme spolu, máš pas? Ohradila sa zaliečavo ona.
- Všetko mi tu ide na nervy, tá zaostalosť, aj tvoja. Čo si myslíš, kto tak asi tam na teba čaká?
- Aj mne je tu všetko ukradnuté, preto chcem preč. Toto mi, éhm, je clear. Och, éhm, prečo som sa tu narodila a doparoma prečo nie tam?
- Nemyslíš, že skrachuješ, si v čom výnimočná? Odbila ju jedným šmahom.
Dobre nahodená baba v značkovom outfite šmarila prázdny pohár do kriaka a nasrdene zagánila na rovnako bezchybne vyzerajúcu káminu:
- Závidíš mi odvahu? Že ja som na to prišla prvá? Máš ma vôbec za niečo?
Odvrátila sa a obidve dlho mlčali. Dlho znamená naozaj celú večnosť. Nechcel som pôsobiť ako nemý svedok, ibaže čo povedať, ako zadefinovať motív záujmu?
- Prosím, to kde dostať, také tričko? Ozval som sa nakoniec.
Ony obe naraz sa pozreli na mňa a potom, čo naširoko na seba otvorili oči, začali sa smiať. Nahlas je slabé slovo, zaburácal smiech čoby vynález všeobecnej skazy, lebo i holuby z okraja fontány razom sa rozleteli, ako na povel. Chvíľu krúžili nad námestím, aby sa napokon usadili na ramene akéhosi zabudnutého žeriava.
- Je babské, si v obraze? Dozvedel som sa, prečo.
- Také s nápisom NASA by sa hodilo k môjmu predpokladu letieť raz na Mars. Vytmavil som im ja.
- Majú aj detské čísla. Vyjadrila svoju vedomosť jedna z nich a nasledovala ďalšia salva smiechu. Holuby ostali pokojné, iba čo hlavičkami pokývali zo strany na stranu.
- Dáte si ešte colu? Opýtal som sa zjavne v koncoch. Nasledovala trochu rozpačitá úsmevná pauza a potom sa to stalo. Jeden z tých holubov tam hore, kto vie prečo, vzlietol a zamieril si to naspäť k vodičke ponad mňa. Pocítil som na hlave slabý náraz a po očividnom prekvapení i následnej hrôze v ich pohľade, nastal výbuch tretí. Vyskočil som na rovné nohy a namiesto po nápoj, rozbehol som sa za holubom k nádrži s vodotryskom. Operenec odletel naspäť k tým ostatným a ja som si dlho máčal hlavu vo vode s plávajúcimi ostrovčekmi sivozelenej peny.
Konečne po návrate na miesto, našiel som tam pri svojom batohu otvorený balíček hygienických obrúskov. Ich nebolo. Akiste pokračovali v rozhovore pri cole vnútri, alebo bavili sa na môj účet, až do večera.
Po rusky hovoriaca Ukrajinka okríkla svojho malého syna – Ja tebe eto nerazrešíla! – keď ten sa naklonil k vode cez okraj, len len, že nespadol do nej. Je ich tu zo susedstva hodne, alebo sú zreteľnejší akýmsi svojím vlastným spôsobom, na rozdiel, od splývajúceho s domácim prostredím, miestneho obyvateľstva.
- Niekto chce a niekto musí. Bojí sa o život , alebo má tam už toho všetkého jednoducho po krk. Všímal som si jej gestá a mimiku, ktoré nijako nepodobali sa na tie verejne demonštrované v spravodajských reláciach zo štúdií, nikdy nekončiacich sa monológov, či dialógov, vyškolených analytikov a moderátorov.
- Sú takí, čo sa sťahujú zo západu na východ, z Maramurešu do moldavskej časti Rumunska. Majú obavy, že tam stúpne napätie a to nechcem šíriť poplašné správy. Povedal mi medzi rečou jeden neznámy človek z ulice, keď zistil, že o tom hádam nič neviem.
- Náš bývalý minister zahraničných vecí Andrei Marga sa tiež vyjadril, pravda neoficiálne, že by nám malo byť čosi vrátené. Dodal, keď sa dovtípil, že nemám potuchy o teritoriálne ladenej politike a som proti akýmkoľvek hraniciam, v princípe.
- Nárok menšieho je byť väčším, nie? Opačne to nemá zmysel. Odvetil som mu na to sarkasticky a čupol si do kolien. Nepochopil.
- Stále hľadíme na západ, lebo od východu nič dobrého nemožno očakávať, platilo vtedy, platí i dnes.
- Ha, ha, ha! Zasmial som sa z chuti. Nepochopil opäť, lebo - vlastne sám sebe.
- Čo tu teda, do hájička, robím zas a zas? Položil som si otázku šitú na telo.
- Čo tu robíte, u nás, na východe? Zopakoval otázku nahlas, tentoraz on.
- Hľadám možnosť investovať. Zažartoval som prihlúplo.
- Takých sa tu tmolí habadej. Vysvetlil a premeral si ma od hlavy po päty. Bol už vo veku, že si to mohol dovoliť.
Zrazu prešli okolo tie dve zo začiatku dnešného nedeľného popoludnia. Nemohol si nevšimnúť ich pobavený pohľad po mne. Keď mu došlo, že nepochopil, opýtal sa podozrievavo:
- Počúvajte, nemáte vy patent na rozum? Rozumiete im? Ja nie. Prvýkrát vás uvidia, tie prepeličky, a tvária sa, akoby ste sa odniekiaľ poznali?
- Pravdu povediac, prebrúsil som vašu domovinu krížom-krážom za tie roky. Chodím sem rád, lebo sa tu cítim ako doma. Možno je to tým, že ma tu kde-kto z videnia už pozná. Zaklamal som, aby pravda vyšla na svetlo neskôr, alebo nikdy.
- Obidve poznám, ale ony čakajú, že prvý pozdravím. No nie, za našich čias by sa toto nebolo tolerovalo. Posťažoval si a pokrútil hlavou.
- Prepáčte, ale dovidenia! Ledva vyhŕklo zo mňa a rozbehol som sa, pretože vlak určite tentoraz nebude meškať a ja by som nocou rád cestoval domov. Na západ...