V moldavskej stepi 96.

- Slava Ukraini! Ozval sa mužský hlas v prítmí ubytovne. S prižmúrenými očami sledoval som okolie, bez výnimky to samé poschodové postele, stoličky s prevesenými nohavicami a vedľa chodbice úzka kuchynka, kde klokotavo fučala i stonala rýchlovarná kanvica. Vylezený som bol na poschodí a podo mnou nie a nie prestať chrápať staršia žena, ktorá pridala sa iba dnes podvečer k osadenstvu dormitorulu na Strada Florilor, krížom pri dlhočiznej, rovno vlniacej sa výpadovke po tiahlych, paralelných moldavských chrbtoch, hneď takto z kraja mesta.
- Mir Ukraini. Zaznelo unavene v odpoveď namiesto obvyklého - Herojam slava! Z oproti nesúhlasne odozvalo sa – Ech, vyýý! A nastalo ticho.
Čas sa vliekol, večer čo večer, stále dokola, to samé. Komu by sa nevliekol? Statná Ukrajinka na prízemí podo mnou prestala vychrapovať, toť len spanilo odfukovala, chúďa zaspala, ani čo by aspoň kufor bola stihla vyprázdnila do poličiek, svojimi rozmermi úspornej skrinky.
- Mam! Prečo mi hovoríš takéto. Čo som vám urobil, ty, i tvoja nevesta i moja dcéra, všetky ste proti mne, môžem ja za čo? Všetci tu vedia, že ženu mám, ktorá mi týždne nezavolá, som vari mŕtvy v hrobe? Áno, bol by som býval, keby nie keby. Vychrlil hlas do telefónu z poschodia postele v najbližšom susedstve. Na minútu-dve-tri prestal nervózny prúd slov, nenadlho. Zato z telefónu bolo dopočuť až ku mne tlmené vzlykanie a prosby.
- Ach, mam, mam, maáám! Nevolaj mi, keď mi chceš povedať ta... Baťko ma preklína a aj ty nevieš prestať s výčitkami. Mal som prísť naspäť domov, neustále sa niečo kazí v chalupe, nemá kto to opraviť, papiere nemá kto podpísať, šeky zaplatiť, dlhy vyrovnať. Môžem? Ne-mô-žem!
Z tretieho poschodia, pri okne sústavne hučal seriál. Rusky nahovorený Kvartál 95 je tu populárny a sleduje ho spravidla celá izba. Podchvíľou zrak mi zablúdi tam, na ľudomilne do éteru natočenú obrazovku, kde krivo obvinená devuška odoláva nátlaku priznať vinu pred vyšetrovateľom závažného zločinu.
- Stačí to podpísať, nepoľahčíte len sebe, majte to za sebou, nie? Započul som finále zložitého dialógu medzi ňou , na prvý pohľad jasne nevinnou mladou ženou a štíhlym, altruisticky tváriacim sa profesionálom.
- Mam, veď vieš, že na diaľku to nejde popodpisovať. Ty nič za mňa neodovzdávaj, nedotýkaj sa, nechaj tak. Prizvukoval do telefónu predošlý hlas. V telefóne sa znova takmer čujne ozývali výlevy nešťastia, zvuky doliehali až ku mne, otočil som sa a snažil sa usnúť, veď bolo málo do polnoci.
Spal som napodiv bez prerušenia až do rána. Závesy na veľkom okne boli zatiahnuté a denné svetlo nepozobúdzalo odpočívajúcu klientelu. Kto ako, ja mal som v ušiach zátky, súc háklivý na každé šuchnutie, nie to ešte pravidelné, hlasité a nepríjemne rozliehajúce sa „pílenie“ v dlhých, jeden za druhým za sebou nasledujúcich intervaloch.
Nezažal som ani a po pamäti zamieril ku chladničke vedľa kuchynského pultu, kde som si bol večer odložil paket s raňajkami. Zatlačený bol hodne dozadu, nuž povykladal som všetko, kým sa objavil v úzadí. Mladá Ukrajinka prišla znezrady za mnou a netajac svoje sympatie, opýtala sa:
- Dáte si rannú kávu? Ulialo sa mi viac vody, nuž?
- Ďakujem, vopred vďaka. Odvetil som.
Káva má ráno neskutočne príťažlivú arómu, nie tak, ako potom, hocikedy cez deň. Nepíjavam ju nikdy takto z rána, nemám vo zvyku. Ibaže teraz je teraz, čo by som dal za to, keby zo šáločky neubúdalo, chvíľa v jej spoločnosti predĺžila by sa na večnosť.
- Urobili ste naozaj dobrý skutok. Máte to u mňa. Dodal som, miešajúc malou, lesklou lyžičôčkou obsah v čiaške.
- Nie ste Ukrajinec. Ale vraj zo Slovinska? Pomkla ďalej rozvíjajúci sa rozhovor.
- Od koho to máte? Nedalo mi.
- Na recepcii som prečítala vaše meno, Peter?
- Nie, ale som sused.
- No na Maďara nevyzeráte, Poliak nie ste, Rumun? Ani to nie, tí sú iní. Viem si vás predstaviť na ulici niekde v Užhorode.
- Západnejšie odtiaľ. A vy? Dopomohol som k správnemu výsledku nakoniec.
Neodpovedala. Pomaly otáčala prázdny sáčok od cukru pomedzi prsty a čas plynul bezcieľne, odtikával sekundu za sekundou.
- Som Sofa, od Dnepra. A mám ešte inú krv v žilách. Flankirovku šaškoi tancujem. Prezradila o sebe to najlepšie, čo mohla.
- Rád si zatancujem čardáš i odzemok, ak ma pri tom nesekne v krížoch. Zaklincoval som to na oplátku ja.
- Kam idete? Položila mi otázku a hodila pohľadom nabok na pripravený, zbalený batoh pri stoličke.
- Do stepi. Odvetil som mierne.
- Do stepi. Zopakovala po mne ozvenou.
- Tam. Mám toho tu už dosť. Mesto je hrozne hlučné. Vysvetlil som zámer.
- Ja nosím step v duši. Aj tu ju mám so sebou. Naznačila svoje tajomstvo pokojne a doplnila jediné slovo:
- Spas.
V komnate sa rozodnilo odrazu, keď niekto odhrnul z okna záclony stranou. Vonku bolo sychravo a drobný dážď vytrvalo udieral o plech parapetu. Rozmrzelo ma to, lebo som začal tušiť mokré nepohodlie v teréne. Predĺžiť si teplo a smrádoček by bola predsa len lepšia voľba, nie tak?
- Choďte už. Povedala a podala mi ruku. Stisk našich dlaní bol tuhý, pretuhý...