V moldavskej stepi 99.

Je to jednoduché: Delíme sa na dve skupiny, čo nechce jedna, chce tá druhá. Tretej by to bolo jedno, ale to sa neráta, lebo obvykle býva sivá zóna, kde v prípade nevyhnutného šalamúnskeho riešenia nastane príklon k prvej, či druhej.
Nie je to jednoduché: Čoskoro sa nebudeme deliť na dve skupiny, bude len jedna, jediná a basta. Tak sa vyvíja situácia na informačnom trhu, ktorý sa stáva regulovaným do tej najvyššej miery, že sama transparentnosť už nepotrebuje symetriu, potvrdzujúcu bipolaritu, je predsa transparentná ako singulárny bod uväznený v čiernej diere, neschopný vidieť svoj obraz za horizontom udalostí.
Transnistria nemá potrebu vidieť sa v tej Luhanskej, alebo Doneckej a naopak? Sú to dva svety, ten jeden si hovie v tolerancii práve tri desiatky rokov, ony dve ďalej na východ jej môžu len závidieť. Všetko je to z jedného súdka, s akým iným, ako krvavočerveným obsahom.
Podnesterská Moldavská Republika ma privíta za odbočkou na Hirbovat vpravo, no pre hmlu nevidím hranicu, ale „zastaviť, stáť“ na hraničnom priechode funguje. Dostanem „bumažku“ a bez dlhých rečí môžem pokračovať v ceste pešo, v smere na Tiraspol. Znalosť ruského jazyka tu otvára možnosti s bonusom a využijem toho naplno.
- Prosím vás, neviete, kadiaľ ísť do pevnosti Bendery? Oslovil som mladého cyklistu v krátkom cyklo drese. Ochotne sa otočil nazad a keď pristál pri mne, položil otázku on:
- Odkiaľ ste pricestovali, z Kišineva?
- V podstate idem malou okľukou cez Anenii Noi.
- Idete? Nedôverčivo, po rusky zopakoval športovec.
- A mám na to ešte deň, nanajvýš dva, aby som sa ocitol v Strassburgu. Dodal som sebaisto.
Pozrel sa na mňa s údivom v tvári, pretrel si spotené čelo a ustarostene pokračoval:
- Nepotrebujete pomoc? Teda nechcem sa vás dotknúť, ale máte to namierené presne opačným smerom, nie?
- Kučurhan, po ukrajinsky, je ten pôvodný nemecký a rímskokatolícky Schwarzmeer-Deutschen Ort. Nebol sám taký, v susedstve sa v prvej polovici dvadsiateho storočia vyskytoval Mannheim, i Baden. Dnes sú to napospol ukrajinsky premenované obce Limanskoje, Kamianka, Ščerbanka. Očeredovka.
- Teda! Narodil som sa tu nablízku a toto som netušil. Otec mi padol v deväťdesiatomdruhom za túto našu republiku. Pokrútil hlavou a pokračoval:
Nemec ste?
- To nie, ale za dobrého počasia z okna dovidím na Schneeberg. Zakončil som hádanie priam ako z ruky.
- A koho máte v Benderoch, jáj čoby, vy chcete do Tighinskej pevnosti. Pôjdete rovno ďalej, kým natrafíte na kamenné múry zľava, potom kasárne a nakoniec na vchod do historického areálu pri záchytnom parkovisku. Pozrel sa tým smerom a potom na mňa. Zamyslel sa, zvraštil čelo a dodal:
- To idete putujúc ako pútnik až z Kišineva? Nedalo mu. Do tamoká chrámu?
- Do chrámu svätého a blahoverného kniežaťa Alexandra Nevského. Upresnil som so zadosťučinením, lebo mladší ľudia sú dnes všade vo svete rovnakí – nepotrpia si na „zbytočné“ detaily.
Mávol rukou a iba utrúsil:
- Je ich akosi veľa, tých svätých. A vy čo máte s nimi? Hodil ma do spoločného vreca s ostatnými.
- Karl Friedrich Hieronymus... Nestihol som dopovedať, lebo ma s pochopiteľným, následným smiechom prerušil:
- Tak predsa, nemám pravdu?
- Dovoľte ešte jeho priezvisko: K. F. H. Freiherr von Muenchhausen. Vyletel z Benderskej pevnosti sediaci na delovej guli, to okrem iného. Ale čo, vás by také niečo „zbytočne“ unavovalo, máte určite naspech. Zatváril som sa ustarostene, či ironicky, možno si z oboch možností vybrať.
- Vy sa mi zdáte Slovan. V Nemecku som jeden čas robil, nie ste Nemec, ani Rakúšan, či Švajčiar. Nemám pravdu?
- Máte, ako vždy. Zdupľoval som ironicky.
- A čo hovoríte na tú vojnu? Opýtal sa konečne, sadajúc opäť na bicykel.
- Zbytočná. Použil som obľúbený výraz pre extrapoláciu funkcie, bez potreby interpolácie hodnoty premennej.
- Slava Ukraini! Zvolal konečne aj po ukrajinsky mladý muž a vyrazil vpred.
- Sláva ak, tak Bohu. Odvetil som, nevychádzajúc z irónie, s ručením obmedzeným a uľahčene si vydýchol. Zaujímavé, ako ľahko sa dostanete dnes k politike, veď to už nie je nejaké panské huncútstvo, ale priam ľudová zábava.
Nebol som nadlho sám, po troch minútach opäť sa vrátil, akoby nechápal, že posledné slovo patrí len mne. Urobil bicyklom otočku, doplnil chýbajúce „Herojam slava!“ a odštartoval definitívne. Zmohol som sa iba na dovetok:
- Bisťu! Život vie byť tak krásne ikonicky ironický... Zacyklený? Cyklista?